Dokáže sa človek vyrovnať so smrťou dieťaťa?
Dokáže sa s tým človek niekedy vyrovnať? Hlavne rodič ... mam známu, ktorej dieťa veľmi trpelo predtým než umrelo... prešiel už rok robia sa, ze to zvládajú, ale vidím, že to tak nie je
Určite nie ,mojej mame zomrel súrodenec ,keď mal sedem mesiacov a ich mama sa s tým nikdy nevyrovnala ,žila ďalej, porodila ďalšie deti, ale Janko bol vždy s nami
Moja kamarátka prišla kvôli onko ochoreniu o 7ročného synčeka. S chorobou bojovali štyri roky, zadlžili sa, (prišli aj o byt) aby mali na liečbu v zahraničí , prvý krát liečba pomohla druhý krát už nie. Mal veľké bolesti, zomrel na veľkú noc. Dlho, aj niekoľko rokov prešlo kým o tom vedela vôbec rozprávať. Jej myšlienky sa stále točili okolo jej anjelika. Ako už tu bolo písané tie sviatky a výročia sú vždy najhoršie.
Po siedmich rokoch sa s manželom rozhodli pre ďalšie dieťa. K dvom dospelým dcéram pribudol braček, ale bolesť a spomienky a jej anjelika zostávajú.
Taká téma. Ako sa dá niečo také zvládnuť ??? Človek sa len naučí žiť s bolesťou. Niekto bude na tom lepšie .. niekto horšie ale keď sa u nich na byte zatvoria dvere .. musí to byť hrozne zúfalstvo. Nechcem to zažiť a obdivujem každého jedného rodiča čo to prežil, po smrti dieťaťa by som bola len "prázdna schránka" bez duše.
Podľa mňa je to veľmi individuálne, nedá sa paušalizovať na áno/nie a presne určiť, ako dlho to bude trvať. U niekoho sa rana nezacelí ani do smrti, ako tu už viaceré napísali, u iného príde zmier a ostane pokojná spomienka. Za mňa je rok dosť krátka doba. Veď to zatiaľ boli prvé Vianoce/nový rok/Valentín/Veľká noc/prázdniny/narodeniny/meniny/... bez neho/nej. Ak sa tvária, že sa s tým zmierili, nech sa tak tvária, je to ich vec, vôbec by som neanalyzovala, prečo sa tak tvária, atď. Jednoducho to možno nechcú s každým rozpitvávať, aj keď ich to určite vnútri ešte brutálne bolí.
Nie,mojej mame zomrel syn keď mal týždeň, ja som mala 3roky. Vedeli,že zomrie, mal srdcovú chybu. Myslím,že sa a tým nikdy nevyrovnala a všetku lásku,strach predniesla na brata, ktorý sa narodil o rok. Nemyslím si,že by mňa a najmladšieho brata nemala rada, ale tá "zaujatosť" voči druhému je neskutočná. Kedysi sme sa smiali, kebyže má ísť na vojnu,mama by mu ešte aj samopal nosila. Kamoš mi zomrel,keď mal 20r, jeho mame to trvalo roky, rokúce.
Mám vlastnú skúsenosť a vermi nedá sa to ken sa s tím musíš naučiť žiť mne dcérka zomrela keď mala len 4 mesiace lekári zanedbali pochybili jzomrela 25.1.1997 čiže je to už 27 rokov ale je tu stále s nami v srdiečku bola moja druha a po nej mám ešte štyri deti a vermi sú chvíle keď plačem najmä na jej narodeniny meniny Vianoce alebo keď sa pozriem na jej fotku s úsmevom chyba veľmi aj teraz plačem moja milovaná Dianka a vermi prvý rok bol najťažší hoci sa mi narodil 21.11.1997 10 mesiacov po jej odchode syn bol to ťažký rok smútila som strach som mala a netešila dom sa tak ako by som sa mala na nové bábätko bála som sa ,ale dopadlo to dobre teraz je v našich srfieckach a muž ju ma stále pri sebe v podobe jej portrétu čo ma vytetovaný na ramene
Podľa mňa s tým len dokážu žiť.
Nezabudnú, nezmieria sa a nie je od teba správne to analyzovať.
Snažia sa ísť ďalej aj s bolesťou.Nechci vedieť čo cítia vo svojom vnútri.
Mam taku skusenost, ze ludia sa s tym naucia zit (ta bolest nepominie nikdy), ale budu uz ini. Uz ich nezaujimaju povrchnosti ako majetky, dovolenky, jesitnosti a banalne problemy. Zivot naberie uplne novu perspektivu. Ci je to dobre, neviem…
Naučíš sa s tým žiť.
Nezabudneš nikdy, každý deň si spomenieš pri hocičom, pri hocakej prkotine, rnehovoriac o výročiach, meninách, narodeninách, sviatky, významné udalosti v živote,... Ale život ide ďalej. Niekedy o tom nemáš problém hovoriť, inokedy dokážeš len plakať a nevieš zo seba dostať ani vetu.
Naši a hlavne brat sa trápili vyše 5 rokov s leukémiou, lekármi, operáciami, chemo,... nakoniec ako 9 ročný boj prehral.
Nikdy to nepochopíš, kým to nezažiješ. A vtedy je to pre teba nepochopiteľné, nespravodlivé, chceš sa vymeniť, zomrieť radšej, ... A musíš fungovať, lebo život ide ďalej, máš rodinu, manžela, možno ďalšie deti, ktoré ťa potrebujú.
A je jedno, či prejde mesiac, rok, desaťročie či celý život. Vždy to bolí.
A ani by mi nenapadlo analyzovať, či niekto sa už cez to preniesol, sa pretvaruje alebo to vôbec nedáva. Lebo naozaj, väčšej bolesti ako si pochovať vlastné dieťa niet.
Toto by sa nemalo stavat,ze rodic pride o dieta.🥺😪😪
Za seba poviem, že sa človek naučí ďalej žiť a tešiť sa z každého okamihu, ale zmieriť sa so smrťou dieťaťa nedokážem. Je to tá najväčšia bolesť a krivda v živote človeka.
Moja starká má 93 rokov, zomreli jej tri deti. Dve v dospelosti po chorobe, myslím že s tým je ako tak zmierila. Jedno jej zomrelo v 16tich pri nehode. Za ňou plače doteraz.
Situácia z iného uhla....pracujem s osobami s veľmi ťažkým postihnutím, kde rodičia stoja často pred otázkou života a smrti, kedy už len nasadenie Antibiotík predĺži ich dcére, synovi život. Častokrát je ich rozhodnutie za žiadne ATB, lebo ...chcú mať svoje deti pochované skôr ako sami odídu, aby nikomu neostali na starosť, lebo žijú v tom, že kto sa o ne postará atď...aj keď sú už roky rokuce v inštitúciách, kde sa o nich starajú viac než dobre. Nechcem tým povedať, že tí rodičia si želajú smrť deti, ale jednoducho ich tu asi nechcú samé zanechať...aj keď majú aj iných súrodencov napríklad. Ale ró je tiež zas veľmi individuálne. A určite to pre príbuzných nie je ľahké rozhodnutie.
Podľa mňa nie. A je jedno, aké je to dieťa staré. Pre tú matku to bude stále len dieťa. Mojej mame zomrel brat, keď mal 36 a moja babka (jeho mama) sa podľa mňa z toho nespamätala dodnes. Áno, naučila sa s tým žiť, ale vidíme na nej, že to stále má v mysli veľmi intenzívne, hlavne počas nejakého sviatku - meniny, narodeniny, Vianoce, dátum úmrtia....a je to už 15 rokov....nikdy už nebude ako pred tým...