Cítim tlak
Ani neviem ako začať. Od malička mali na mňa všetci veľmi vysoké nároky. Nič okrem dokonalosti a čistej bezchybnosti nebolo dosť dobre a dostala som to dosť pocítiť. Teraz som už dospela a cítim ten tlak stále. Ja z časti chápem, že to nie je myslené v zlom a že to ma byt nejaký spôsob motivácie aby som to v živote niekam dotiahla, ale dotiahla som to akurát tak na terapie, lebo som si neverila už ani keď som sa mala niekoho opýtať ako sa má. A teraz sa stala taká vec. Vyhorela som, strašne som sa zložila a tri mesiace len ležala a plakala, lebo som sa cítila strašne frustrovaná z toho ako nestíham školu a nedokázala som už urobiť vôbec nič. Proste ani neviem ako by som to vysvetlila. Vnútorne som veľmi chcela ísť ďalej a bojovať, ale nemohla som sa ani pohnúť. Bol to veľmi divný stav. Cele sa to dialo pred finišovanim posledných skúšok pred štátnicami. Keď som si uvedomila, že už nemám šancu tento rok absolvovať, hrozne sa mi uľavilo a cítila som sa lepšie. Požiadala som o rozloženie ročníka a na štátnice pôjdem bud v januári alebo o rok v máji. Som spokojná, vyrovnaná a konečne mám chuť niečo robiť a aj to učenie ma viac baví, lebo sa necítim pod stresom. Lenže rodičia to ešte nevedia. Nenabrala som odvahu im povedať pravdu. Už vôbec nie prečo sa to stalo a ze som sa na všetko vlastne vykašľala. Znovu opakujem, že asi mi chcu dobre a viem to, ale tú prednášku sa neteším. Keby sa netrápim s týmto, tak by som ten gap year brala ako najlepšiu vec, ktorá sa mi mohla stať. Ale takto mám zas len stiahnutý žalúdok a neviem ako im to povedať
@iivancova ja som sa uz par krát snažila naznačiť, že mi tento pristup od malička ubližoval, ale nepochopili. Ich odpoveď? Chceli aby som sa snažila lebo na to mám. A keď na to nemám, tak som sa snažila malo.
Som za to, aby si to povedala normalne, uprimne a narovinu. Napis si na papier body, co chces povedat a chod. Zacni tym, ze si velmi vazis doveru, ktoru so teba vkladali, ze ti boli oporou, ale ze... jednoducho je to tvoj zivot dievca 🙂 a zivot je naaaadherny! Mne skola sposobovala take stresy, ze som rok vkuse rano plakala. Uz nestudujem, mam 2 deti a odvtedy sa citim taka pokojna, ze az. Nic nestoji za to, aby si sa rutila, ani skola. Na nej svet nestoji. Viem, je dolezita a nechces nikoho sklamat, ale na prvom mieste si ty. Neboj, milujuci rodicia to pochopia a mozno to len potrebuju pocut narovinu a neuvedomili si, ze ti vlastne ublizuju
Možno nerozumejú čo ti tým spôsobujú. Predpokladám, že si im to nepovedala narovinu. Súhlasím s komentárom vyššie - povedať síce citlivo, ale narovinu. Máš len jeden život a fakt takmer nič nie je také strašné ako sa na prvý pohľad zdá.
@iivancova lenže ja naozaj viem presne čo bude nasledovať. Totálne odignorujú fakt, že mi to robí zle a začnú do mňa zas hustiť, že čo som robila, ked som to nezvládla a moje slová zostanú niekde zaseknuté v časopriestore
Viem, že nevedia že ma to trápi. Ale akákoľvek snaha to nejak naznačiť vyvrcholí akurát tak do toho, že oni si nepripustia, že by niečo robili zle a zas len ja som tá najhoršia
Mozno by som im to na tvojom mieste povedala inym sposobom, nie v zmysle, ze toho bolo na teba vela a ten dlhodoby tlak bol uz nesnesitelny, ale mozno by som povedala rozhodne, ze to bolo tvoje rozhodnutie, ze si citila, ze si potrebujes od toho spravit odstup, odpocinut si a nabrat novy dych na to, aby si uspesne dokoncila studium, pripadne nazbierala nove skusenosti a podnety
Ono s narocnymi rodicmi je to... Narocne. Isto ti to nerobia naschval, s umyslom ublizit, ale asi si neuvedomuju, ze na teba to zle vplyva. Mne sa podarilo v jednej robote vyhoriet az 2x, bolo to na manazerskej funkcii a bola to neprijemna skusenost. Prvy krat som doslova len tyzdne prelezala v posteli, nedokazala som sa sustredit ani na zakladne veci, raz som sa rozplakala aj kvoli tomu, ze som mala navarit, ale nebola som schopna ani len rozmyslat nad tym, co vobec budem varit. Kto nezazil, nechape, ake moze byt vyhorenie narocne, takze ta uplne chapem. Do nejakeho normalu som sa dostala az po pol roku az roku, ale mam pocit, ze uz som nedokazala byt tak vykonna ako predtym. Az po vypovedi sa mi ulavilo. Takze nesla by som asi za nimi s nejakymi vycitkami, alebo s rypanim sa v situacii, skor si premysli, ako ten cas vyuzijes a len ich postav pred hotovu vec. Poznala som vela studentov, co si dali rok pauzu, ze trebars pracovali, cestovali, spoznavali nove veci... Skus si najst nieco pre seba a odosobnit sa, ak by mali iny nazor. Skor ci neskor to pochopia.
Chcu ti dobre a neuvedomuju si co ti tym sposobuju, vysvetli im to, ze nabuduce tu skusku spravis, tak nemusia mat obavi.
Presne viem, o čom píšeš. Presne sa viem vcítiť do tvojej situácie. Som starší súrodenec a niekedy tie nároky, ktoré na mňa kládli a aj kladú rodičia sú neúprosné. Je to ťažké, pretože ich nechceš určite sklamať, ale na druhej strane nevládzeš.. ja som teraz vysokú dokončila už len kvôli tomu, že mi partner veľmi pomáhal, povzbudzoval ma. Inak by som to tiež odložila. Bol to hrozný tlak zo strany rodičov.. a poviem ti, ak to robia ešte teraz, neprestanú. Ja teda pracujem a aj som pracovala pri škole, ale tie nároky a stále aby niečo bolo, tak oni chcú. Milujem svojich rodičov a viem, že nechcú zle, ale tie nároky sú niekedy ozaj veľké a mne to spôsobilo akurát to, že sa častokrát neviem rozhodnúť sama lebo mám stres z toho, že sa rozhodnem zle a naši budú sklamaní.. Ak by si sa chcela trochu viac o tom pobaviť, rozobrať to a vidieť, že v podobnom nie si sama, určite mi napíš 😊
A viem, že vysvetliť im takéto pocity je často ako hádzať hrach o stenu. Skončí to buď zvýšením hlasu, alebo úplným odignorovaním mojich pocitov a komentárov. Lebo oni by mi nikdy nechceli zle (a povedzme si, nevedia to pochopiť, že vytvárajú tlak na mňa).
Uplne rozumiem. Tiez som si zazila vselico od rodicov. Napr sa so mnou mama nerozpravala cely mesiac, ked sa mi na prvykrat nepodarilo spravit prijimacky na VS.
Autorka, niekto tu navrhol napisat rodicom list. Podla mna je to najlepsia cesta… nevycitaj im a urcite sa najdu aj pozitivne vlastnosti rodicov…ale zaroven jasne im napisat, ako si sa rozhodla. Velmi ti drzim palce🤞🤞🤞
A to nevideli,ze sa trapis,ze 3 mesiace len places a si utrapena? Mas otrasnych rodicov. Co najskor im to povedz,ulavi sa ti. A zi a cielom,ze uz iba rok a mas od nich pokoj. Viem,ze oni sa nezmenia,cely zivot budu do teba hustit. Ale mas sancu sa osamostatnit a potom sa ta ich buzeracia bude lahsie znasat.
@jimi1985 ja ale nebyvam u nich. Bývam na intraku a doma som bola naposledy na Silvestra. Potom keď som sa vrátila tak sa mi začalo toto diať. Ale nejak som sa s tým nezdôverovala. Oni nepobrali ani keď som chodila k psychológovi. A proste keď nie som s nimi v osobnom kontakte, tých par správ na whatsappe im povie o mne len to, čo ja uznám za vhodne. Aj minule keď som tam bola, tak to skončilo zvyšovaním hlasu, lebo aj napriek ich rečiam som si vždy išla za tým čo som chcela ja a presne o to sa jednalo aj teraz, keď som im spomenula pracovnú ponuku ktorú som dostala po štúdiu. Nie je dobrá, oni maju so mnou lepšie plány keď som sa ohradila, že ja chcem v živote robiť to čo ma baví a nie najbližších 50 rokov nadávať ako nenavidim svoju prácu tak už začali reči ako neviem nič k živote, zvyšovanie hlasu. Tak som sa len zdvihla so slovami, že mám 25 rokov a som rovnako svojprávna ako oni a správam sa k nim s rešpektom a rada by som aby to bolo obojstranne
No, mozno by bolo najlepsie nic s nimi nepreberat. Pracu vezmi. Ak na nich nebudes ani financne zavisla, tak ta uz nebudu mat cim vydierat…
To je super,ze sa nenechas ovplyvnovat a ides si za svojim. Drzim ti palce,nech zvladnes ten rok a si stastna.
Nemajú nadhľad a sebareflexiu. Jednoducho sú zadubenci. A to som rodič a takéto chovanie rodičov je čistá katastrofa. Neboj dáš to. Neznášam rodičov, ktorí musia mať pravdu za každú cenu. Je to tvoj život a kecy sú úplne nepodstatné. Na Slovensku sa akosi traduje, že máš byť rodičom za každú cenu vďačná atď. Nie. Stále je to tvoj život a tvoje rozhodnutia. Držím palce.
Keď chces oznam im to listom, lebo normálna rec s nimi nie je, ale bez obviňovania. Jednoducho psychológ odporučil odklad. Fyzicky som nebola schopná. Hrozila mi psychiatria. Po statniciach by som sa domov už nevrátila. Reči o ich 'planoch s tvojou pracou" jedným uchom dnu a druhým von. Vypočuť a robiť si svoje. Časom pochopia, že sa budú musieť zmieriť so všetkým ako sa rozhodneš v živote...aj s tvojim manželom, keď si vyberieš niekoho. Nedovoľ im prekračovať hranice. Klobúk dole, že nechodíš často domov a nepritakavas na všetko. Držím ti palce, ako slobodný človek nájdeš šťastie.
@belaaaaaaaaa ja som im vďačná za veľa veci. Veď čo sa týka napríklad financí, podporujú ma veľmi počas VŠ. Ale to ešte neznamená, že maju pravo so mnou takto jednať
Proste si na ten rok najdi pracu a ak nedostanes intrak, tak aj podnajom a zi svoj zivot 🙂 nebudu ta brat ako svojpravnu a dospelu, ak na nich budes akymkolvek sposobom zavisla. Ja som uz od prvaku na VS brigadovala, aby som mala za co jest a byvat, od SS som od rodicov nedostala ani cent a cuduj sa svete, s mamou sme uz niekolko rokov najlepsie kamosky, aj ked sme sa predtym dost hadali. No akonahle pochopila, ze uz nie som to male dieta, co potrebuje pomoc, tak sa jej postoj radikalne zmenil. Mas 25, najvyssi cas sa osamostatnit, v tom veku som kupovala svoju prvu nehnutelnost 😁 a mat volny rok na prioritizaciu svojich hodnot a cielov v zivote je na nezaplatenie, osobna skusenost 🙂 vsetko sa da, drzim palec 🌷
su proste taki ludia, ktori nemaju na to, aby taketo nieco pochopili. Proste im to sucho oznam a viac neries...
Neviem ako budú reagovať tvoji rodičia, ale keby sa z mojej prehnanej motivácie takto cítila moja dcéra, bolo by mi to veľmi ľúto a chcela by som to vedieť. Napíš im to, veľakrát je to jednoduchšie. A keď už dôjde ku konfrontácii na živo, verím, že už budeš mať menej stiahnutý žalúdok 🙂 Držím palce, aby si u nich našla pochopenie a aby si si ten rok sama pre seba užila!