Chýba mi mama
Pred rokom mi zomrela mamka. A už by som asi mala sa mať trochu lepšie, lebo predsa prešiel rok. No stále tomu nemôžem uveriť a cítim sa, akoby som žila v zlom sne. Nemôžem na to prestať myslieť, pretože mi nikto neostal, ešte nemám vlastnú rodinu, tj. žiaden manžel, deti, ale ani otec, starí rodičia a tak. Som dvadsiatnička. Cítim sa, akoby som sa zrazu ocitla na okraji spoločnosti. Sama na Vianoce, na narodeniny... nemám sa koho opýtať o radu (iba ak kamarátov, ale to je iné), nemám proste v okolí nikoho staršieho, kto by už bol proste niekde inde. Veľmi to ide potom na sebavedomie, že aj keď napr. niekoho spoznávam, tak sa snažím zatajiť, že ako to je, lebo sa bojím, že by som bola "tá chuderka" alebo proste by sa na mňa ľudia dívali inak. Napr. som aj si vymyslela, že som narodeniny s niekym strávila, pritom to proste tak nebolo. Je tu niekto, kto si zažil niečo podobné? Ako ste sa z toho dostávali, hlavne aj psychicky, ako ste si znovu začali veriť a napr. si časom založili vlastnú rodinu? Ako ste po niečom takom vedeli ísť znovu do naozaj blízkych vzťahov, hlavne napr. aj partnerských?
@lenka_aknel môžem sa opýtať, ako, alebo resp. čo konkrétne ti z toho pomohlo sa dostať? nejaké možno rady od nich alebo tak? A taktiež.. ako dlho ti trvalo, kým už sa ťa to tak bytostne nedotýkalo (aj keď chýbať bude asi vždy), kým proste si si napravila psychiku?
Ahoj, pokojne mi napíš správu, mám to prežité.
s maminou rodinou nie si v kontakte?
@noemia2 ja mám muža a dcéru a bratov, ale veľmi sa nestretávame, každý si rieši svoju rodinu. Takže rátam iba muža a dcéru. Už nemáme rodičov ani jeden a nie je deň kedy mi maminka nechýba. To tak už bude jednoducho navždy
@svokrinjazykmonika tiež to isté :(
Čítam tvoj príspevok a zostalo mi smutno. Presne toto budem musieť riešiť v horizonte niekoľkých rokov. Žijem s mamou, ma viac diagnóz, aj onkologické. Minulý mesiac bola pár dní preč, inokedy som si to vedela vychutnať, ale teraz mi už po prvom dni zostalo smutno a uvedomila som si, že takto to raz bude nastalo. Nedám to a tiež neviem, ako potom ďalej. Ty máš vsak výhodu, že s veľkou pravdepodobnosťou (želám ti to) ide len o ťažké obdobie a toto prázdne miesto ťa vyplní tvoja rodina.
@noemia2 mne mama zomrela pred 20 rokmi, otec pred siedmimi. Mám manžela a deti. Vlani v októbri mi zomrela svokra, ktorú som mala rada a bola pre mňa takým prístavom.....od jej smrti mi je ťažko, lebo si uvedomujem že už nie som nikoho dieťa a s manželom sme ,,najstarší,,. Už sa nemám na koho obrátiť, postazovat. Deti nemajú babku, ktorá im upecie koláč alebo uvarí čo majú radi. Naozaj mi je smutno. Chápem ťa, si mladučká a potrebuješ istotu a oporu. Prajem veľa síl...
plakala som po smrti rodičov 2 roky, pomohol mi manžel, dcera mi povedala, že plakať 2 roky je OK, potom by už bolo treba riešiť s odborníkom a pomohol mi sen, ktorý mi pomohol k tomu, že som prestala plakať, ale snaď niet dňa, kedy na nich nemyslím a tiež mi pomohla moja sesternica , ktorá bola o 20 rokov staršia ako ja a bola ako moja druhá mama v tom čase. DRž SA
Priateľovi tiež zomrel nedávno otec (priateľ nemá ani 30), po dlhom a veľmi unavnom boji s rakovinou. Doslova nám roky odchádzal pred očami, starali sme sa onho celá rodina,behali okolo neho, prebalovali,... Keď zomrel, priateľ to bral dosť ťažko, aj keď sa to dalo už čakať. Dodnes to este nespracoval a mne samotnej je ho hrozne ľúto, našťastie ja rodičov ešte mám. Pomáha mu najmä to, že sa snažíme obaja stále o nejaký program, zamestnať si hlavu. V tvojom prípade ma ozaj mrzí, že si na to sama, to by som nepriala nikomu🥺veľmi ti držím palce, skús sa venovať koníčkom, kamarátom ..hlavne nebyť doma a nemyslieť stále na to (aj keď samozrejme viem že si na ňu spomenies aj tak každý jeden deň)
Zažila.. je to už 19rokov, čo zomrela mama.. zomrela mesiac po mojej maturite, ja som chodila do prvého zamestnania, mala 50r a zomrela nečakane, zistila som to ja doma ráno keď bol sviatok...
Mám troch súrodencov, ale každý z nich už mal vlastnú rodinu, alebo partnera a otec bol invalid od mojich 8rokov (dostal ako mladý človek mozgovú porážku, po ktorej bol fyzicky aj psychicky na tom dosť zle)
S mamou som mala dobrý vzťah, bola môj pilier v živote a jej smrť má veľmi zasiahla..
Prvý rok som na tom bola dosť zle, žila som zrazu sama, chodila som len do práce a domov.. kamaráti sa mi niekam stratili, mala som takého priateľa ktorý ale šiel pracovať a žiť mimo SR a tak sme sa rozišli.. všetko bolo náročné, víkendy sama, večery sama, cez deň len práca a nič ine... súrodencov som otravovat nechcela, mali vlastné životy, problémy, deti.. Blbé obdobie.. raz v tom stereotypnom chaose som stretla môjho dávneho najlepšieho kamaráta z puberty.. vymenili sme si aktuálne čísla a on sa mi neskôr ozval.. šli sme spolu von, prekecali celú noc a odvtedy som s ním.. máme tri deti, spoločný život a mám nový pilier v živote..
Byť úplne sám je dosť náročné, mama mi chýba dodnes.. každé narodenie deti, každá zmena, alebo aj maličkosti, toľko by som jej chcela povedať a zdieľať.. pýtať sa.. ale vidím ju v mojich deťoch, najmä dcéra, je jej veľmi podobná.. nie len vyzorovo ale aj povahovo.. tak ma teší ak jej môžem urobiť pekne detstvo (dúfam že sa mi to aj darí), lebo moja mama ho nemala najlepšie..
Každé zle obdobie raz skončí.. je to náročné ale je to tak.. držím palce aby to tvoje zle obdobie skončilo čo najskôr..
Aj ja som stratila mamu už to budú 2 roky a je mi veru veľmi ťažko.
Moja vyhľadaj pomoc za to nič nedáš
aj mne mozes napisat spravu, tiez to mam prezite 🙂
