Chceme sa osamostatniť, ale bojím sa
Bývali sme s mužom sami, ale z určitých dôvodov sme šli dočasne k mojim rodičom. Stal sa z toho rok. Dobrý nápad to nebol, to viem aj ja. Pokazilo nám to vzťahy. Z mojej strany. Asi nemusím vysvetľovať, že chýba súkromie, sloboda, vedenie vlastnej domácnosti... Muž napriek tomu, že sa jedná o jeho svokrovcov je v pohode. Je oveľa väčší flegmatik ako ja. Aj rodičia sú s tým v pohode. Sú radi, že je doma veselšie. Chcem s mužom odísť, ale bojím sa toho kroku. Je mi strašne ľúto, že odídeme až v čase keď sú vzťahy naštrbené. Nechcela som aby to takto skončí. A bojím sa aj reakcie lebo viem, že im bude fakt smutno. Už si na veselší plný byt zvykli. Viem, že riešenie je aj tak odísť. Ale ako sa s touto situáciou čo najlepšie popasovať?
- vlastny zivot, ktory nie je dennodenne ovplyvnovany nazormi inej generacie, inymi hodnotami, prioritami, predstavami o traveni volneho casu -
Týmto si to úplne vystihla. Presne tak to cítim. Točím sa vo výčitkách ako mi môžu vlastní rodičia ísť tak pekelne na nervy a vo výčitkách o nevďačnosti. Túžim odísť, ale akosi to vôbec nie je ľahké. A ďakujem za komentár a povzbudenie.
@mandzula
Je uplne normalne postavit sa na vlastne nohy a zit novy zivot a Tvorit svoju rodinu (s muzom). Asi nemate deti (?), mozno nie ste dlho svoji (?), ved prave to je ten cas sa osamostatnit a mozete si zit SVOJ sen. A nie "postpubertu" so starostlivostou a mamahotelom u rodicov. A to sa tyka vsetkej zodpovednosti za zivot, byvanie, komplikacie, radosti aj starosti.
Vela vas to do zivota nauci. A mozno sa aj vztahy urovnaju. S mojou mamou sme super kamosky a je to najlepsia mama na svete. Ale v jednej domacnosti po 3 dnoch si uz pekne lezieme na nervy.
Ak ste sli kvoli tomu ze to bolo pohodlnejsie a lacnejsie ako podnajom, zatial co budete mat svoje byvanie... Tak nie, osobne si nemyslim ze to stoji za tie peniaze.
Ako píšeš, naštrbilo to vaše vzťahy, takže práve osamostanenie môže dodať potrebný odstup na to, aby ste si tie vzťahy zase napravili... tým, že zostaneš tam kde si sa nič nezmení/nezlepší, skôr naopak, aby sa problémy ešte neprehĺbili lebo sa to bude len nabalovať a nabalovať
@autor riesila som to velmi intenzivne posledny polrok, fakt som si to odtrpela, pretoze som mala nenormalne vycitky svedomia, takze viem, co prezivas. Hoci mam velmi dobrych rodicov a aj manzela, trecie hrany boli, robila som bleskozvod, co nerobilo dobre ani mne, ani manzelovi a ani dcere, takze ked manzel dostal pracu v BA, odisli sme. Ta sloboda je na nezaplatenie, prajem ju aj tebe.
My sme už bývali sami niekoľko rokov, aj manželia sme dlhšie. Asi práve preto ma to ešte viac vytáča. Viem čo všetko tu nemáme a čo znamená vlastná domácnosť, so všetkým čo k tomu patrí, aj tá zodpovednosť a všetko okolo toho. Išli sme sem z vážnych dôvodov, ktoré tu nechcem rozoberať. Rodičia nám v tom čase veľmi pomohli. Nečakala som, že by ten ako keby druhý odchod mal byť takýto náročný. Len keď vidím ako si zvykli. Medzičasom sú už aj na dôchodku a fakt vidím ako sú radi, že sme tu a majú spoločnosť. O to väčšie výčitky mám keď ja vnútri vriem a už ma vie vytočiť vnútorne fakt všetko, ešte aj navarený obed, ktorý som nenavarila ja. Psycho proste.
@lindous pekná a pravdivá myšlienka. Ďakujem.
@mandzula ak sa môžem spýtať, ako dlho trvalo kým ste si všetci na tú zmenu zvykli?
@autor stale si len zvykame. Ked manzel vo februari dostal pracu, rodicom sme to oznamili, manzel potom chodil na tyzdnovky a ja s dcerou sme este boli doma kvoli skole. Ako dcera dostala vysvedcenie, odisli sme vsetci. Zatial sa vraciame na vikendy, lebo tam vlastne mame dom, o ktory sa treba starat, casom planujeme chodit poredsie. Vidim na nasich, ze su smutni, obaja maju cca 70, zdravie tomu prisluchajuce, ale vravim si, ze si svoj zivot musim riesit tak, aby som bola spokojna ja a mnou vytvorena rodina, nie rodicia, oni maju svoju cestu zivotom.
Ahoj, my sme byvali u nasich, ked sme prerabali byt. Z dvoch mesiacov sa to pretiahlo na pol roka. Su skveli a som im vdacna za tuto pomoc. Ale ak by som tam mala ostat este mesiac, asi by ma... proste nebola to moja domacnost, museli sme sa prisposobovat, nemali sme dost priestoru. Aj ked nasi vraveli ledykolvek, na akokolvek dlho, myslim, ze vsetkym sa ulavilo, ked sme odisli. Predsalen, aj my sme narusali ich priestor, sukromie. Jasne, malu sme krasne vecery pri vinku, ale... keby som musela, viem, ze tam mozem ist kedykolvek, co je na nezaplatenie. Ale takto je to tisickrat lepsie 🙂
Ja som s rodicmi byvala 42 rokov, z toho 18 rokov vedla nich v samostatnom dome. Rozhodnutie odist bolo pre mna zlozite, no nevyhnutne. Viem, ze su smutni, ze im chybame, ale kazdy z nas ma pravo na vlastny zivot, ktory nie je dennodenne ovplyvnovany nazormi inej generacie, inymi hodnotami, prioritami, predstavami o traveni volneho casu. Zvyknut si chce cas, no odist je spravne rozhodnutie. A ako sa s tym popasovat? Oznamit, podakovat a odist a udrziavat kontakt.