Chcem ukončiť vzťah
Spoznali sme sa keď som mala 13 rokov. 6 rokov sme boli kamaráti, tí najlepší, hodiny a hodiny sme prekecali. V 19tich sme prirodzene prehupli do vzťahu. Veľká láska, vždy som sa pri ňom cítila tak prirodzene, ako keby sme k sebe odjakživa patrili... Prišli problémy, ktoré sa nabaľovali a nabaľovali a z veľkej lásky sa stalo trápenie. Teraz mám 30 a chcem ten vzťah ukončiť. Som z posledných rokov úplne zničená. Úplne ma tie problémy psychicky položili. Cyklili sme sa roky v tom istom... a je na čase ten kruh prerušiť a ísť si každý svojou cestou... Len otázka je... Ako??? Prakticky od úplne začínajúcej puberty bol pri mne. Ja vlastne neviem bez neho fungovať. Nie som ten typ, čo musí mať muža stále za zadkom. Užívam si aj čas sama, mám aj svoje vlastné záľuby,... Ale vždy tu bolo to vedomie, že "je tu".... Neviem si predstaviť, že by to bolo inak, ale zároveň si neviem predstaviť, že by sme vedeli fungovať ďalej bez toho, aby to bolo obrovské trápenie... Čo s tým?
@cawes konkrétne dôvody tu nechcem písať, ale aj keby som chcela, tak vysvetliť by sa to aj nedalo. Za tie roky sa udialo toho tak veľmi veľa, čo nám ovplyvňuje aj prítomnosť, že len ťažko by som to vysvetľovala na fórum... Ale narábať s tým nevieme. Nevieme sa ani normálne porozprávať, mimo tém o počasí. Nevieme si to vyriešiť a dať do poriadku. A trvá to tak extrémne dlho, že už sa to nedá vydržať.
@autorka treba sa zmieriť s tým, že u vás sa zvyk stal zlozvykom a opúšťanie našich zlozvykov je vždy ťažké. Píšeš akoby si sa snažila nájsť bezbolestnú cestu ale poviem ti, že tá v tomto prípade neexistuje. Ak už pre teba riešenie neprichádza do úvahy, tak buď budeš trpieť vo vzťahu alebo pretrpíš pár mesiacov po ňom. Budeš revať, sopliť, potom ti svitne, že sa ti kvôli chlapovi neoplatí plakať, následne si začneš užívať samú seba, zistíš aké je krásne zažiť byť aj slobodná a všetko bude v poriadku. Nenechaj sa brzdiť strachom.
To odlúčenie bude bolieť a veľmi a čím skôr sa zmieriš s tým, že bez bolesti to nepôjde, tým skôr nastane zmena. 🙂
Tak si potom skuste sadnut a nech kazdy napise plus a minus co mu vztah prinasa. A co konkretne vam vadi na tom druhom. Skuste to rozobrat alebo si napisa na papier k tomu vadi mi to a vieme/nevieme to zmenit.
@cawes a tu si napríklad ako keby vystihla situáciu pretože s ním sa nedá rozprávať v štyle "vieme/nevieme to zmeniť". Prakticky na všetko mi vie pritakať alebo prejaviť slovne snahu, chcenie zapracovať na niečom, ale potom už realita je iná. Rozčuluje ma keď nevie v rozhovore otvorene priznať, že mrzí ma, ale s týmto neviem alebo nechcem nič urobiť. A potom tie rozhovory prestávajú mať pre mňa váhu, keď mám pocit, že vlastne len chce byť za dobrého, ale už po skúsenostiach neverím. Hoc to možno myslí aj v danom momente úprimne (ja neviem), ale výsledok je nula....
@cocolino234 áno, tá bolesť, strach, neistota, nerozhodnosť, či predsa len....
Ak ste sa neposunuli k svadbe a rodine tak niet o čom...predlžuješ agoniu a rob to ešte zopár rokov a budeš ľutovať.ze si si mladost prechodila s tým nie pravým.My to za teba nerozhodneme ani neutneme.
ufff to ste v tom naozaj veľmi dlho....ja som takto mala vzťah od 16-rokov do 21 a hovorím tomu "školska láska ktorá neuniesla bremeno dospelosti", skrátka ked cítiš,že to nejde treba to ukončiť. život ti uteká medzi prstami. máš 30....ked vieš ze s ním nechceš byť tak halooo treba si užiť aspoň dva roky volnosti a vyjašiť sa a potom nájsť teda niečo nové a zmysluplné čo bude viesť k rodine.
ako to nakoniec dopadlo?
Asi zalezi od toho co je dovodom trapenia a ko s tym viete narabat.