Chcem spoznať nových ľudí. Bez sociálnych sietí

Ahojte. Volám sa Patrik, mám 24 rokov. Pochádzam z Dubnice.

Som introvert s hravou povahou. Definuje ma úzky kruh ľudí. Odmalička som mal hanblivú povahu. Vždy som sa radšej rozprával so staršími ľudmi a hrával sám. Odmalička ma bavilo učiť sa, vždy ma zaujímalo ako veci fungujú pod povrchom. Všímam si nenápadné detaily, mám dar empatie, ktorí je často zneužití proti mne. V nových situáciach najskôr pozorujem okolie, nechám prehovoriť druhých, Nemám potrebu začať hovoriť o sebe ako prvý. Viem druhých dobre vypočuť. Rád vediem hlboké dialógy, nie len plytké reči. Milujem humor. Rád sa vyjadrujem exaktne bez zbytočných omáčok. Nemám rád klamstvá. Milujem, keď môžem rozšíriť svoj obzor. Som veľmi otvorený a nenávidím škatuľkovanie a nálepkovanie. Milujem históriu, pretože verím že sa z nej dá poučiť do budúcnosti. A keď vidím kam to všetko ide...

Definuje ma úzky kruh ľudí. Vždy som sa radšej rozprával so staršími ľudmi a hrával sám. Hrával som futbal, neskôr som si zlomil ruku a bol som florbalový brankár. Milujem kolektívne športy, viac sa mi páči prihrať na gól ako ho sám streliť. Na škole som chodil po súťažiach z matematiky, dejepisu, futbalu, florbalu. Mám talent na angličtinu. Zmaturoval som medzi 10% najlepšími v danom ročníku na 1. Mám maturitu + vyučny list v odbore IT ale skôr som mal ísť študovať niečo iné....

Priateľku nemám, mal som jeden dlhší vzťah. Bývali sme už prakticky spolu. Uzavrel som sa do seba, vymazal všetky fotky na sociálnej sieti a zrušil si účet. No a odvtedy som sa iba izoloval. Bol som práve v kurze na rušňovodiča, ktorý som zvládol. Po 14 mesiacoch dokončil všetky možné skúšky. Začal pracovať a myslel si, že všetko bude fajn. No nebolo.

Stal sa zo mňa workoholik, všetok čas trávil v práci(každý mesiac cez 200 hod). Kolegovia v práci doslova závideli môj plat, pretože oni sa v tabulkách nemali kam posunúť a keď som sa spýtal či je to moja chyba, skoro by chceli povedať, že áno... Kým ja som ťahal nadčasy, oni si užívali chlastačky v depe... Predstavte si ťahať 5 dvojdnoviek po sebe, išiel som domov rozbitý ako lego. No nemal som právo sťažovať sa. Majster: Zoberieš nadčas ? A ja som musel, pretože som bol najmladší. Sťažovať som sa mohol na lampárni.
Domov som sa chodil po dvojdňovkách iba vyspať a najesť. Autopilot. Brr, čo z toho že peniaze som zarábal slušné, keď som žil bez lásky, kamarátov a v konečnom dôsledku ma to priviedlo až sem. Do bodu keď som pochopil, že takto to ďalej nejde. Jeden kamarát sa obesil v 27 rokoch, nechcem dopadnúť ako on.

Lenže ako z toho von ? Odmalička som mal hanblivú povahu. A ak sa začnem prihovárať k cudzím ľuďom. na plavárni alebo pred kinom budem skôr za blázna ako nadviažem kamarátstvo. No a na diskotékach a podobných akciách sa medzi extrovertmi doslova strácam, keďže mňa nebaví pretekať sa v hlúpych slovných závodoch - kto je kto, kto je viac, kto kolko pretiahol a pod... Nedokážem mať s niekým sex bez lásky. Nedokázal by som podviesť partnerku. Hanba by ma fackala. Príde mi to tak nezodpovedné voči tomu druhému, lenže sme späť pri empatii. Ktorú žiaľ, dnešná konzumná spoločnosť označuje ako slabosť. Tak fajn som slabý, za to že nechcem ublížiť druhému, pretože viem ako to bolí. Som teplý za to, že nedokážem mať s niekým sex bez lásky a najstaršie remeslo sa mi morálne hnusí tak ako nevera.

Niečo sa vo mne zlomilo, možno som len dospel, odpoveď ešte nemám... Všetko online, ťuk ťuk všetci do mobilu. A ja sa môžem rozprávať so stenou. Alebo najlepšia odpoveď - DAJ SA LIEČIŤ. Psychoterapeuta nepotrebujem. Potrebujem ľudí, ktorí sú mi podobní.

Ak to niekomu príde ako chaos. Prepáčte a buďte radi že takýto chaos nemusíte prežívať vo svojej mysli.