Bojíte sa prehnane o rodinu?

Nie nie je to v poriadku .Chorobu úraz môže mať ktokoľvek a kedykoľvek v živote.

Ahoj, aj ja si myslim,ze je to prehnane. Keby clovek riesil kazdu prkotinu, tak sa zblazni. Samozrejme,ze sa o svojich bojim,ze mam obcas take myslienky ako ty, ale vobec ich dalej v sebe nerozoberam, nerozpitvavam. Aj tak...keby mal niekto ochoriet, tak to nijako nezmenis. Stres je spustacom chorob, takze klud, lebo si nieco privolas.Ak nejde o zivot, nejde o nic.

To je otázka miery. Ak ťa to obmadzuje v bežnom živote a posobí nejaké problémy tebe či iným, nie je to v poriadku.

to čo prežívaš v poriadku nie je...o nejaký čas budeš klepať psychiatrovi na dvere...
z toho strachu, stresu dostaneš depresie...

Ahoj,nie nebojím sa prehnane.

Čo sa má stať sa stane a nijako to nezmeníš…. Taktiež sa o rodinu, deti/svojich blízkych bojím, aby sa im nič nestalo a obmedzuje ma to v živote…stále len strach … 😏

nie nebojim sa takto prilis o dieta/rodinu a nie ani podla mna to nie je v poriadku, ze prezivas taketo pocity

Ja sa bojím že mi umrie muž a ostaneme s dcérou samé.

Bojim sa samozrejme najma o deti, ale taky strach treba mat pod kontrolou, aby nas neparalizoval. Takze to potlacam, myslim pozitivne. Ale ako vravela moja mama, ked mas deti, bojis sa uz cely zivot..

Nie, nebojím sa. Už som prežila v rodine rôzne choroby, mám dve deti ZTP, boli aj nejaké úrazy, zlomeniny, rehabky, no taký je život. Nie je všetko vždy len ružové. Okrem toho niektoré choroby vznikajú práve zo stresu, takže prehnané obavy nie sú úplne v poriadku.

Nie, to čo píšeš je prehnané a zachviľu ti z toho hrabne.

Ano, bojim sa o rodinu. O dieta, o manzela, aj o rodicov. Myslim, ze kazdy z nas sa boji a chce, aby jeho najblizsi boli v poriadku. Ale vacsina z nas dokaze so svojim strachom pracovat a zit tak, aby nas neobmedzoval v zivote. Toto, co prezivas ty, nie je ok. Mala by si vyhladat odbornika, ktory ti pomoze zvladat strach. Inak sa moze stat, ze ten svoj strach prenesies aj na dieta a dieta bude uzkostlive a bojazlive.

Nie , keby som to takto prežívala , tak už som v blazinci.

Nie, nebojím.
Nepo💩 sme sa ani z covidu, a tu sme.

Ja sa strašne prehnane bojím a muža, blízkych, na cestách. Jednoducho sa toho neviem zbaviť a áno viem, že mám problém. Muž mi musí vždy napísať, že prišiel v poriadku do práce ( cestuje z jedného konca ba na druhý). A keď ide s malou sám niekam ani nevravim. Ale viem, že to nie je v poriadku. Moja mama mi hovorí, že si tými myšlienkami len nejakú tragédiu privolam 🥺

@nika11103 na cestách som myslela autom keď soferuju

Tiež som s tých,čo sa prehnane boja a áno viem, že potrebujem už asi odbornú pomoc. Keď sú deti choré, ani neviem opísať ako mi je, namýšľam si totálne kraviny. Pred dvoma rokmi bol vážne chorý otec,to ma dalo úplne na kolená. Som veľmi, veľmi ustrachana a ničí ma to psychicky.A keď si poviem, že je všetko faj a super tak v ten moment sa vždy niečo posere.

Bojim sa tak prirodzene, normálne, alebo ešte o trochu menej lebo či sa má stať sa stane ..človek si nenaplanuje a nepripravy na úraz alebo niečo iné. Bežné choroby zvládame dobre, myslím že muž je viac ko z toho ako ja.
Myslím že vďaka môjmu ,,bagatelizovaniu,, zvládame choroby troch detí relatívne v pokoji a pohode a vďaka nemu som zvládla so 7 mesačným synom náročnejšiu operáciu a dlhšiu hospitalizáciu.
Neviem ako ti pomôcť, asi skús neriešiť tak veľa veci v hlave. Nečítam csetky články, všetko čo sa deje a iné. Ja som aj všimla na sebe že keď žijem vo svojej bubline(prirodzene aj na RD sa ku mne niečo dostane ale negooglim celý deň všetko) mám život pokojnejší.

Chranim ich a som opatrna, ale davam im aj rozlet.
Nedusim ich. Viem, ze zvladneme vsetko co sa nam postavi do cesty a co nedokazeme zmenit, z tym sa budeme musiet zmierit.
Zivot je o rieseni problemov a prekonavani prekazok, nie o strachu a vyhybani sa vsetkemu.

Nie je to v poriadku. Je to porucha.