Ako si nastaviť hranice?
Snažím sa pomôcť každému, kto o moju pomoc požiada. Od stráženia detí, bytu počas dovoleniek, sťahovania sa alebo vyrozprávania sa, v iných prípadoch - len tak sa stretnúť alebo opýtať sa ako sa mám sa ľudia neozvú. Sú to kamaráti, súrodenci aj rodina. Ak iniciujem takéto rozhovory ja, tak nikto nemá čas.
Ako sa mám naučiť povedať nie bez pocitu viny, že som niekoho urazila alebo nahnevala? Veľakrát sa mi síce nechce, hlavne ak mám konečne nepracovný víkend, ale bojím sa, že už stratím kontakt úplne, lebo ich nahnevám.
Dosť ma to trápi. Nechcem sa už nikomu vnucovať a kontaktovať ich, ale ani pomáhať, keď si spomenú, že existujem. Čo by ste mi poradili? Ďakujem.
Skús popracovať na asertivite, nájdeš veľa kníh. Tým, že budeš druhým robiť poskoka a handru si nikoho pri sebe neudržíš, sama vidíš, že je to len o využívaní, keď sa zbavíš toxických ľudí, budeš sa aj ty cítiť lepšie 😊
Že keď sa naučíš odmietnuť budú si ťa viac vážiť.
Podľa mňa čím častejšie zo budeš praktizovať, tým viac sa to stane rutinou.... Zo začiatku ti to bude cudne, blbé, budeš mat aj ten pocit viny, večer budeš premýšľať, či si naozaj nemohla reagovať inak.... Ale postupne sa to odbura, budeš mat v tom prax a pôjde to ľahšie.
Ako keď šéfka o 30rokov staršia ti povie, že si tykajte. A príde ti to blbé a neprirodzene, ale po 2 mesiacoch už je ti to automatické.
Takto ta len zneužívajú, keď si žiadaná len vtedy, keď treba aby si pomohla. Takých ľudí do života nepotrebuješ. Možno ak ich začneš odmietať, tak si uvedomia, že nie si tam stále a začnú si ta viac vážiť.
Ako so vsetkym neprijemnym, prvy krok byva najtazsi.
Takze to prve: “Nie, prepac, rada by som, ved vies, ale neda sa mi, uz nieco mam” (i keby to bolo vylozenie si noh na stol a citanie knihy), je najtazsie.
Potom mas pocit viny, ale musis si uvedomit, ze to bolo nutne. Tym, ze ta poznali, len ked nieco potrebovali, ta vlastne iba pouzivali. A vobec ich to netrapilo. Ty si ich netrapila. Ci mas problem, smutok, radost, to, ze sa chces o to podelit, … to ich nezaujimalo. Zaujimala si len do tej miery, ci si pouzitelna.
Ked si uvedomis, ze si to vlastne vykoledovali sami, nebudes sa citi tak vinna.
A kazde dalsie Nie pojde uz lahsie. Lebo budes citit, ze mas pravo povedat aj nie.
Navyse zistis, ze to funguje. Povies nie a oni sa zariadia teda inak. Kazdy vie najst aj ine riesenie, len logicky siaha vzdy po tom najpohodlnejsom (po tebe).
Okrem toho zistis, kto bol tvoj realny priatel a kto ta iba pouzival, aby si ulahcil zivot. Po par Nie sa taki prestanu ozyvat uplne. Preorientuju sa novu ochotnu obet, ktora je k dispozicii vzdy, ked sa im to ziada.
To sice sposobi u teba pocit, ze kvoli “sebeckosti” stracas priatelov, ale to nie je pravda.
To len tvoja ustretovost a ochota pritahovala mnohych, ktori druhych radi pouzivaju/vyuzivaju. Je to zial tak. Od dobroty i kone kapu.
No a za tretie to sposobi, ze ostatni uz nebudu tvoju pomoc a ochotu povazovat za samozrejmu, ale budu si ju aj vazit. Ked budes vediet mat aj svoj zivot a vediet povedat nie.
Vsimni si, ze vzdy si vazime to, co nie je samozrejme.
To iste mám aj ja boli časy že som nedokázala nikoho odmietnuť. Ja sa snažim tak aby som si všetko urobila sama fakt to už musí byť ak niečo potrebujem a presne ako píšeš pri mne nikto okrem jedinej kamarátky a muža. Potom ak prišla situácia a povedala som nie nemám čas bola som zlá. Prestala som pomáhať vo veľkom že všetci čo si zmyslia. Už teraz nepomáham až tak ale v tých očiach kedy som bola dobra už som zla lebo nepomáham toľko koľko chce ta dotyčná osoba. Pomáham známej s potravinami a oblečením má mentálne postihnutú dcérku a ak niekde niekto súrne potrebuje ísť odviesť ho predtým som pomáhala ľudom s opaterou a využívali ma takže to som útla. Musíš byť razna povedať nie nejdem, ja nič nemusím.
Slovíčkom nie sa ti tak prečistí život, získaš čas pre seba ,podľa mňa je to to najkrajšie slovo, stačí ho len vysloviť a nič nevysvetlovať,jednoducho len nie
