Ako sa naučiť byť sama a spoliehať sa len na seba?
Ahojte, od 18 som byvala sama, po smrti rodicov, avsak kratko nato som si nasla priatela, ked sme sa rozisli prisiel druhy priatel a treti s ktorym som dodnes. Takze ironia napriek tomu ze som zostala bez rodiny mi prisiel do zivota vzdy nejaky fajn muz. Takze zivot dlhodoho o samote som nezazila
V lete som som prisla o babatko v 2 trimestri a spustila sa mi silna uzkost a strach zo samoty. Vdaka liecbe sa mam nastastie pomalicky lepsie, ale ostal vo mne ten strach na ktory som predtym ani nepomyslela
Co ked ma muz opusti a ostanem sama, co ked umrie, co ked na stare kolena budem uplne opustena, nikoho nemam, atd…citim ako som sa uplne upla na muza, predtym pri predstave rozchodu by som jasne bola velmi smutna, ale predstava ze budem zit sama bola pre mna ok, viem sa o seba postrarat, zato teraz je to pre mna ako koniec sveta, urcite na tom zohrala velku ulohu ta silna uzkost
Ako najst opat silu v sebe a verit si? Aj vdaka potratu si pridem ako nadnesene neschopna zena, ze mozno nikdy nebudem mamou, citim tlak spolocnosti ze bezdetne zeny akoby boli menejcenne. Vdaka uzkostiam, oc som predtym absolutne to slovo ani nepoznala, si neverim ci by som zvladla byt dobrou mamou atd
Proste predstava ze s niekym zdielate roky zivot a zrazu vas opusti a ste ako kol v plote, mi pride strasna, tak ako neistota ci zvladnem opat skusit snahu o dieta (adopcia nie je pre nas)
Nesmies sa stresovat, mas este nejaky cas na deti a ked to nedopadne, mozes si adoptovat. Das dokopy svoju samotu s jeho samotou. Nejaku sirsiu rodinu si nepoznas, skus sa s niekym skontaktovat, len tak, pre pocit, ze aj ty mas niekde korene... 🌷
Je dosť možne že nemaš riadne spracovany smutok zo straty rodičov. Plus teraz ešte strata babätka. Ak ťa napadaju taketo depky a uzkosti , nie je vobec hanba isť za psychologom.
Všetko je to v tvojej hlave... tam treba začať. Ak to nejde vlastnými silami, treba hľadať odborníka, čo už asi robíš.
Ono ľudia sú tak všeobecne nastavení, že vždy túžia po niečom, čo aktuálne nemôžu mať (pre teba dieťa). Ja zas by som teraz po tridsiatke privítal život bez deti, ale sú tu a milujem ich. Čo narobíš. Život nie je a nikdy nebude ideálny. Vždy budeme túžiť po tom, čo mať nemôžme, z nejakých príčin to už tak je...
Začal by som asi tým, že by som si nepredstavoval, že ťa muž opustí. Skutočný muž by práve v období po potrate mal byť pre ženu skala a nie ju opustiť. To predsa nie je tvoja vina. Stáva sa to... Jedine sebecké hovädá opustia v prípade nešťastia svoje ženy a tým im spôsobia ešte väčšie nešťastie. Takže pokiaľ nič také nehrozí, prečo si zbytočne privodzovať stavy tým, že si to budeš predstavovať? Myslí na niečo iné, na krásne veci. Aspoň ja to tak robím a pomáha mi to.
Ja zas si, na počudovanie, predstavujem, aké to bude, keď budem starý. Neviem prečo, ale v určitom zmysle ma to láka. Budem mať povedzme 75 rokov, žena už nebude, deti budú mať svoje rodiny... a ja budem sám sebe si. Možno som pošuk, ale ja sa na to teším. Teda ak to tak bude 🙂