Ako ďalej ?
Dobrý deň . Hľadala som niečo kde si môžem napísať svoj blog o sebe , o živote, o pocitoch. Niečo také že sa vypisem zo svojich starostí. No nič také som nenašla. Skúsim sem ..anonymne..neviem kto je tu z mojich kolegov rodiny známych... začalo to keď tak riadne vypukol covid a všade sa testovalo.. samozrejme som sa nakazila aj ja aj manžel . Karanténa 14 dní v malom byte. Syn a dcéra dostali teploty.. neskôr som si všimla keď malý zdvihol hlavu že má na krku dosť veľkú uzlinu. Tvrdšiu hneď vedľa ďalšie ...vtedy to začalo , karanténa, nemoct s ním ísť k dr .. prečítala som všetky články na internete. Záver bol pre mňa jasný . Môj syn má určite rakovinu a ja som sa zosypala. Keď nám skončila karanténa išla som s ním k dr kde sa potvrdilo iba že bol chorý. No ja som s tým žila ďalej , denno denne ho kontrolovala až to zasahovalo do nášho života. Doma som nevedela byť. Mala som traumu z karantény a tým aj z nášho bytu . Začala som chodiť ku psychologicke, môj stav sa nezlepšoval a psychologicka chcela aby som skúsila vyhľadať aj psychiatra ale podarilo sa mi zaťať a bojovať s vlastnou hlavou. Trvalo to cez 7 mesiacov a vykúpením bola dovolenka pri mori kde som nabrala novú silu , novú energiu a prišla som z nej úplne nová . Znova šťastná, spokojná. Prešlo pár mesiacov a ja som išla od dva s pol ročnej dcéry do práce . Cítila som že to potrebujem , zmenu po niekoľkoročnej materskej . Začala som pracovať a všetko bolo fajn , mesiace ubiehali , my sme boli spokojní, spravila som si vodičák , ďalšia dovolenka a život bol super . No bohužiaľ je to spet ale v zvláštnej sile. Žijem opäť v strachu že niekto z našej rodiny je chorý. Najskôr to bola dcéra, potom syn a teraz manžel . Je to ako panicka parucha. Neviem . Nedokážem s ním tráviť čas, nedokážem s ním späť v jednej posteli . Stále mám myšlienky že je chorý že zomrie . Rozmýšľam nad tým čo budem robiť ako ďalej žiť. Či vôbec budem chcieť žiť? Keď počujem ako zakasle poskrabe sa už mu vyguglim že to je taká a taká rakovina. On ma miluje toleruje ja jeho milujem. Ale žijem v strachu z ďalšieho dňa. Pýta sa ma či pôjdeme v lete do Chorvátska? A moje prvé myšlienky sú že proste ty si chorý leto bude úplne iné...nieje to v poriadku takto ..ja neviem na koho sa obrátiť, komu o tom povedať . Viem že sa voľne niečo udialo tým čo vidím . Depresie sú súčasťou života vraj každého už druhého človeka. Ale je toto depresia ? Čo to vlastné je ? Prečo ti mám . Chcem sa tešiť zo života a nie báť sa každé ráno vstať z postele.
Skús vyhľadať psychológa čím skôr. Toto nie je v poriadku.
Psycholog, psychiater, uplne obmedzit internet - normalne si kup tlacitkovy telefon ak sa nevies kontrolovat inak. Predtym ako si tym znicis rodinu.
Ja viem ze zato nemozes, ale je to niekde vysmech zenam,matkam, ktore sa staraju o tazko chore deti, umierajuce deti. Kazda druha trpi pomaly takouto paranojou a ja nechapem. Mas zdrave deti, podla vsetkeho fajn zivot. Mne to pripada akoby z nudy, marnivosti, z prilis velkej pohody pridu taketo stavy. Skus meditovat, otuzovat, zvedomovat sa. A to ze si nevies lahnut vedla svojho syna kvoli tomu , no zbohom...
Nemáš priveľmi stresové obdobie? Alebo respektíve si neprešla nejakým veľmi stresovým obdobím v poslednom čase? Ono aj ta paranoja pri synovi keď bol iba chorý mohla vyplývať z toho že každý mal vtedy strach z korony a z karantény nevedeli sme o čo ide na začiatku a to vyvolávalo stres u veľa ľudí ktorým sa potom aj rozbehol nejaký psychicky problém. Mohol to byt dôsledok toho ze človek v tom čase žil v strachu, bal sa kdekoľvek ísť, stretnúť sa s niekym a bol doma zavrety iba so svojimi myšlienkami, plus tomu dopomáhali aj media ktoré ľudí vyslovene strašili. Vtedy slabsie povahy mohli mat veľký problém a z Toho si privodili zdravotne psychické problémy. Keď sa teraz jedna o muža, a mas rovnaké pocity, skús sa zamyslieť či si niečim stresujúcim neprešla, hlavne ti poradím aby si prestala citát nezmysly na internete o chorobách, čo má prísť príde skratka to si človek nevie urcit a ty tým, že sa s tým stále zaoberas, tak to akurát tak privolas. Treba sa ukľudniť, začať rozmýšľať racionálne, je chrípkove obdobie, chorých ľudí je pomaly 90% z krajiny, navyše vraj je teraz nejaký vírus ktorý človeka dlho drzi, asi traja z mojej rodiny toto presne majú, už pomaly mesiac kašlú, takisto zväčšené uzliny, cervene hrdlo, hnačky… a je to obyčajný vírus. Ak tieto myšlienky nevieš zahnať, vyhľadala by som naozaj dobrého terapeuta , ktorý ti aj prehovorí do duše, nie len počúvať a potom posielať k psychiatrovi a vypýtať si nekresťanské peniaze ako to väčšina robí. Tie myšlienky nemas nonstop, pises že ti to odišlo a znovu prišlo po dlhšom čase. A buď otvorená aj voči muzovi, povedz mu aké mas myšlienky, veľa sa rozprávajte. A skús sa zamyslieť nad tými stresovým faktormi, ak si slabšia povaha, tak je to veľmi jednoduche sa dostať k psychickým problémom v dnešnej dobe. Všade počúvame len o vraždách, znásilneniach, vojne, bitkách, finančných krízach a podobne a potom to má človek v podvedomí a ničí ho to ak sa nad tým zamýšľa. Takéto veci ak robia zle, netreba pozerať a vyhľadávať. Nuž ťažká to doba… držím palce
Napíšem ti iba, že toto bolo aj mojou súčasťou života po smrti mamy. Musela som si pomáhať v prvom rade sama. Uvedomiť si, že nik iný to za teba nevyrieši. Sú to iba platené barličky: psychológ, psychiater. Nemáš nič dokázané, žiadnu katastrofu v rodine. Tešiť sa, myseľ smerovať iným smerom, venovať sa záujmom. Presvedč sa sama seba že bude a veď aj je všetko ok
Stresové obdobie mám v práci každý deň lebo je tam zlý kolektív každý každého ohovára rieši keď niekto chýba , on , očr, pecko je to tam také že si každý závidí keď je druhý doma ale nemám pocit v sebe že by mi to tak nejak ubližovalo lebo reči mi nevadia mám pocit že mi ani nič nerobia som zvyknutá zo základnej školy. Spôsobuje mi to stres ale nemám pocit že mi to ide na psychiku alebo ako to napísať rozumné . Na základnej škole som bola sikanovana kvôli postave s krivym zubom takze už asi horsie by v robote nebolo . My sme mali blbé detstvo naši sa hádali vkusne nonstop mlátili chodili k nám policajti. Stále neboli peniaze..doslova sa neznášali. A ja som taký akoby pocit rodiny a pocit domova nikdy nemala a našla som ho až keď som začala bývať s teraz už manželom . Taký podvedomí strach že by som mohla o niečo z tohoto prísť a znova to nemať. Neviem či chápete ako to myslím . Strach prísť o to čo mám . Skvelu rodinu . Tú ktorú som si sama vytvorila .
Odporúčam túto knihu, mala som to podobné, pomohla mi
https://www.preskoly.sk/p/512962-panicke-ataky/
Autorka vyhľadaj psychiatra,poprípade sa daj hospitalizovať na psychiatrii.Toto sama nezvládas a nezvladnes
Takéto stavy vychádzajú z úzkostnej povahy a stačí nejaký spúšťač a problém je na svete.Treba, na Tom pracovať, ale zbaviť sa toho úplne nedá, lebo to vychádza z emócií, z povahy, z detstva a z už prežitého. Keď, je to natoľko vážne, že to začne bežne ovplyvňovať, každodenný rodinný život, tak treba vyhľadať psychiatra a dokáže ti predpísať lieky n a úpravu chémii v mozgu.Lebo, autorka bohužiaľ, ale toto už neovplyvniš vlastnou vôľou.
@guliver19 rozumiem, ako to myslis. Own ti chcem napisat, ze clovek s psychickou chorobou si nevie pomoct. Vsetky objektivne faktory je uplne zbytocne zmienovat, ona je chora a poteebuje pravdepodobne pomoc, lebo taketo myslenie samozrejme nie je normalne.
Autorka, urcite vyhladaj pomoc, ved to nie je zivot, ale ustavicne trapenie
Mne to príde ako paranoja s niečím ďalším mixnutym. Určite vyhľadaj a co v najkratšom čase psychiatra, fakt v dobrom. Moj mal 25.12. Covid ešte stále ma kašeľ aj teraz prave zaklaslal a mne je to jedno ani sa nad tým nepozastavim.