Zlomená v temnote

Stratena v temnote, schulena sedi,
bezmocna, sklucena, nikto tu neni.
S nadejou pozera, dufa a hlada.
Co ju len rozsvieti? Nie je vsak rada.
Na dno tej samoty, dolu viac pada.
A demon na dusu, hravo si sada.
Caka a dufa, kto bolest utisi,
co by len pomohlo, pohladit na dusi.

Temnota s vecnostou navzdy sa spaja,
ukrutnou bolestou, srdce odpaja.
Len strach a bolest, ostali s nou,
a ona vie to, nie je to hrou.
Do svojej belesti pochova bol,
na dalsie otazky nema uz slov.
Nadejou stane sa cesta do raja,
mohla by odhalit vsetky tie taja.

Kto belest spolobil, preco je tu.
Ked boli na dusi, niet uniku.
Nad hlavou znenazdaj svietielko poleti,
malicka nadej, zlahka ju rozsvieti.
Som s tebou, posepky riekne ti,
pohladi, pritisne, mozno aj vylieci.
Spolocnym usilym najdeme cestu,
ako z tej temnoty odist bez trestu.

V objati upornom nevidi teba,
nakoniec pochopi, ze lieci seba.
Po tisku, bez slov, zlomenej slubuje,
zdvihnem ta na nohy, uporne bojuje.
Vyliecim kazdy bol z tej dlhej pute,
uz nikdy nebudes citit sa krute.
Do svojho srdca s laskou ju prijma,
vsetky tie bolesti uz inak vnima.

Zlomena v temnote bezhlavo bludi,
v tom srdci bolavom, nenajde unik.
Objimam laskavo, doliecim rany,
hovori potisku, posepne NAVZDY.