Za čo ste svojom rodičom pri výchove vďační?
Rada by som bola, keby sme sa podelili o svoje vlastne skúsenosti. Tých rad ohľadom výchovy je vela. Najviac však človek inklinuje k tomu, čo si sam zažil, cim si prešiel, čo sa v praxi osvedčilo a vidí dopady.
Za čo ste vo svojom vlastnom detstve vďační? Čo by ste chceli preniesť na svoje deti? Skôr myslím pozitívne veci.
Ja za to, že moji rodicia boli prísni a museli sme naozaj veľmi vela pracovať a pomáhať (v dome, okolo neho, v hospodárstve, na poli..). Neznášala som to, no až teraz vidím, ake to bolo pre mna dobre a užitočné. Svoje dieťa chcem vychovávať podobne, chcem, aby vela pomáhalo, pracovalo, možno nie tak strašne ako my, no radšej viac ako menej. A budem trvať na dodrziavani pravidiel, s láskou ale bez pocitu viny.
Tiež sme mali vela slobody pri trávení volneho času, pri výbere školy, partnera, prace.. Nasi sa iba zaujímali, ale nehovorili nám do toho. Ja to vnimam pozitívne a som vďačná, ze som mohla robiť vlastne rozhodnutia, poučiť sa zo svojich chýb.
A čo vy?
Moje prianie pri diskusii: nekritizujte prosím príspevky iných; než si veci domýšľať, radšej položte otázku. 😀🙏
Že som vždy mala podporu a istotu a vždy som sa mala s kým poradiť...teraz sa chodím radiť už len na cintorín...mamka síce žije ale je psychicky už inde...
Toto by som chcela.aby aj moje deti u nás našli.kym budem žiť.
za život, za lásku, za krásnu (hoci prísnu) výchovu, za všetko čo ma naučili, za to, že mám stále na čo spomínať s úsmevom a láskou - za to, že tu pre nás, súrodencov boli ♥
Za to ze ma viedli k samostatnosti,zivotaschopnosti,vytrvalosti,ctiziadosti a viere v seba,ze dokazem cokolvek si zaumienim.A.presne taka som a velmi mi to v zivote pomaha a posuva vpred.
@akinomel neviem, či ma naši viedli tiež k skromnosti alebo sme len žili skromne 😄 no pamätám si, že k meninám som dostala čokoládu, k narodeninam tortu, iné sladkosti len, keď prišla návšteva a v nedeľu mama upiekla koláč. Vlastne tým, že to neboli bezne veci, sme sa z toho dokázali tešiť. Mám takú ideu, že i takto by som chcela viesť dcérku. Nech ma toho menej a je schopná sa tesit i z menších darov.
A ako ta viedli k statočnosti? To ma zaujalo.
@tiika no vieš...stručne by som to napisala asi takto - nie som žiadna mladá žaba. Musela som vydržať kadečo. Detaily nechcem rozoberať. Statočne znášať nedostatok, uspokojiť sa s málom, vyrovnať sa s bolesťou na duši, nesťažovať sa - skôr hľadať riešenia. Boli časy, keď som bola veľmi zranená na duši, bez práce a financií. Rodičia, hlavne mamka mi nikdy nič nevytkla a podporovala ma nie finančne, ale pekným slovom a vo viere. Mala som v nej príklad, sama bola veľmi statočná - ale to je iný, dlhý príbeh. Len 1 príklad - keď nám ŠTB poprehadzovala byt, sestre roztrhali veci zo skrine, suseda, ktorá nás udávala za nezmysly a ktorá si chodila požičiavať tu vajce, tu maslo, tu 2 zemiaky...a nikdy nevrátila...z toho mála aj pre ňu bolo. Ale to som sa rozpísala - Statočne znášať krivdy a pritom sa pozrieť ľuďom do očí to dokážu silné osobnosti.
Nenechať sa stiahnuť dole, statočnosť je aj odolávať nástrahám a že ich je neúrekom, to sama vidíš.
Tak, neviem, či som odpovedala aspoň trošku jasne...keď mi zomreli rodičia, musela som sa riadne obracať, čiže aj to je statočnosť🙂
Krásny a pokojný deň želám!
V podstate za život,lásku,podporu. Ze aj keď sme mali malo sme boli spokojní ,šťastní...
Výchova..milovať,pomáhať ,veriť si,byť vďačná za všetko a ,že rodina je najviac...obcas trosku prísnejšie, no keby ma nedržía na uzde neviem neviem 😁
Aj keď otec,nebol zrovna na 1 ,mama to všetko krásne zvládala 🥰
@tiika vďačná som za výchovu všeobecne. Viedli ma k statočnosti, skromnosti a láske. Tešiť sa z maličkostí a vážiť si, ze tu môžme byť. Obzvlášť v týchto dňoch na to myslím denno denne. Prísna výchova mi iba pomohla.