Vyrovnanie sa so smrťou blízkeho
Veľmi ťažká téma... ako sa dá vyrovnať so zomieraním najbližšieho človeka?
Ako sa vyrovnať s neistotou že sa možno smrťou všetko končí a my sa už tam hore nikdy nestretneme?
Alebo naopak, máte vlastnú skúsenosť, ktorá mi dodá nádej, že to tak nie je a že raz budeme opäť spolu?
Zažila som to uz je tomu 5r a mamina mi napriek tomu veľmi chyba pomoc ti neviem ale vravím si stále jedného dňa sa stretneme a vynahradíme si všetok čas ❤️
vyrovnat sa s tym neda,ale da sa to prijat. ja som stratila za poslednych 7 rokov mamu,vlastneho aj nevlastneho otca ,ktory ma vychoval a aj brata. pred rokmi mi zomrel syn. ja som presvedcena o tom ,ze smrtou sa nic nekonci . mam vela zazitkov ,ktore mi to potvrdzuju.
Presne tak, treba to prijat, zmierit sa s tym a len verit. Viera dokazy nepotrebuje 🙏🏼
Neopúšťa Ťa, iba Ťa predbieha. Každý musíme zomrieť, niekto skôr, iný neskôr. Predomnou je jeden komentár trefne napísaný: musíme to PRIJAŤ. Hanbím sa ale ja som sa chvíľu na mamu aj hnevala, že ma tu nechala...nikdy na ňu nezabudnem! Musela som to prijať ako to je. Viac k tomu neviem napísať. Buď silná!
Nikto nevie co bude. Ja vsak chcem a verim ze tam hore ich vsetkych stretnem kt som milovala a hlavne deda kt som nepoznala ...
Dedo mal rakovinu pluc ... zistili mu to neskoro bohuzial dr ho az na naliehanie poslala na plucne. A hop s.urvena rakovina. mozno by sa z toho dostal mozno nie ... mozno by sa mu splnil jeho posledny sen ma vidiet bohuzial rakovina bola silnejsia a vyhrala 🤬🤬🤬 ... nasi mali v aprili svadbu ... v juni mu povedali max 6 mesiacov. Zomrel v novembri ja som sa narodila o necele 2 mesiace po tom. Trapil sa dusil sa a "rozlucil" sa tak ze posledny uplne posledny krat zakaslal a zomrel. Trapil sa ... kolkokrat sa "hadam s tym hore" preco tu nemohol byt ... preco si ho zavolal ale ... keby som ho mala vidiet v nemocnici ako sa dusi a ja NEMAM ako mu pomoct ... ja dufam vlastne verim ze ho nic neboli ze ... rakovinu nema a raz ... raz sa a nim stretnem a tak ho vyobjimam 🥰
Zaujimave je ze sestra sa na neho neskutocne podoba 🙂 ...
Ja som presvedcena ze smrt fyzicka je smrt celkova. Nic nebude, nic nepride. Vyrovnat sa s tym mi trvalo 4 roky, a uz som si myslela, ze to je v poriadku. Potom prisiel najhorsi moment, ked zacali v okoli zomierat zeny v mojom veku, ktore mali male deti. To som si uvedomila, ze vlastne mozem zomriet aj ja - aj teraz. Ja = mama = mozna smrt. A to bolo ten spravny psychicky prepad na dno. Vyrovnat sa s tym sa mi z casti podarilo pocas 2 rokov. Zmenil sa moj pristup k zivotu. Viac si cenim toho ze mozem zostarnut, menej sa hadam, viac sa stretavam s ludmi s ktorymi mi je dobre, efektivne odstrihnem toho kto mi robi v zivote dlhodobejsie problemy. Ziadne velke plany a zmeny, ale male skutky a ciny. Dokazem si sadnut a vnimat moment ze mi je dobre. Vazit si ten cas ktory som tu. Cas s dietatom s muzom. A robim to asi dobre, pretoze keby mi zajtra niekto povedal ze zomieram, tak ani nedokazem napisat list 10 veci ktore chcem stihnut pred smrtou. Nezacala by som zurivo behat, ze vlastne zijem zivot ktory som nikdy nechcela. Moj zivot je v poriadku aj s pocitom, ze raz pride koniec. Ale pri myslienke ze by mohol prist skor, mi je ale stale az fyzicky tazko.
Vyrovnat sa asi neda, brat to ako fakt ano...verit ze sa stretneme a doriesime je to co pomoze...a su veci medzi nebom a zemou, ktore racionalne vysvetlit nejde a stavaju sa....a mozno v tom maju prsty ti, co nas predisli...kazdopadne musime ist dalej a zit tu pre tych, ktori ostali....
@kittykat22 fakt by si nebola v panike?...ja urcite nie kvoli sebe, ale kvoli detom, ktore su prilis male na to, ab ymuseli prezit taku bolest......a myslim, ze na kazdom jednom dietati(co musel niest taky kriz), to zanecha stopy
autorka...ak chces, napis IP
@gelifil ja som pisala, ze som s tym zmierena, ale predstava mi nie je lahostajna. Co myslis, co je platna panika zo strachu ze tu nechava rodic deti? To je nieco co clovek nemoze ovplyvnit. To ze matka nechce zomriet je len prazdne pranie. Tie zeny co zomreli tiez zomriet nechceli, koli detom. Smrt ma dve roviny - ta vlastna a ti, co tu po nas zostanu. Dobra sprava je, ze svet sa neprestane tocit. My nebudeme, ale mozu po nas byt ini. Moj manzel si moze najst novu zenu - a co ja mozem ovplyvnit je, povedat mu, ze si zelam aby si co najskor nasiel novu manzelku. Ale aby ju prijal len vtedy ked v nej nas syn bude vidiet dobru matku. A samozrejme ze to zanecha na dietati stopy, ale nie je to koniec jeho sveta. Nastastie.
Ak chcete takúto nádej vyslovene , najdite na ulici zvestujúcich jehovových svedkov. Znie to strašidelne nikto ich nemá rád ...ale v tomto smere ak chce človek veriť, že sa raz všetci stretneme majú čo povedať. Nemusíte k nim chodiť ani na ich prednášky, myslím že bude stačiť obyčajný rozhovor v rámci ich zvestovania na ulici. Alebo ak sa s tým chcete len vyrovnať a máte pocit, že to sama nezvládnete, vyhľadajte psychologickú pomoc. Ale vyrovnať sa s tým dá. Bolí to a dlho bolieť bude po smrti. Mne blízky človek zomrel nečakane. Je to 3 roky a doteraz si občas poplačem ale cez slzy sa usmievam na pekné spomienky. Tak viem, že ten človek nikdy neodíde lebo si ho nosím v spomienkach stále rovnako ho milujem a stále to bolí. Ale život ide ďalej. Musí.
@kittykat22 hm....uz nikdy by to nebola matka....len cudzia zena ....a najst taku, co by to miesto mohla dokonale zastavat, je extra tazke
Mozem priblizit len svoju skusenost, snad pomoze. O oboch rodicov som prisla relativne skoro (nie naraz). Najhorsie to bolo pri mame. Nechcem, aby to vyznelo, ze tata som mala menej rada, ale jej smrt prisla necakane, v puberte, vo velmi zranitelnom obdobi (mojom). Vtedy som si prvy krat uvedomila "zivot", tie take krute dopady, ktore si clovek nevie absolutne predstavit, pokial nezazije stratu blizkeho. Kedy som citila, ze ta bolest duse, srdca je taka priserne zhmotnena, ze to neunesiem. Presla som vsetkymi fazami smutku. Bezradnostou, lutostou, hnevom na mamu, na seba, na cely svet a strachom, co bude? A co ak uz nic nebude? Aj ked som bola veriaca, v tych prvych momentoch to vobec nebola pre mna utecha, ulava, hlavne ten hnev bol velmi silny. Neustsle opakovanie, preco sa to stalo mne? Mama odisla velmi rychlo, inkfart, bola som snou sama doma, otec na nocnej, nasla som ju v spalni, nezmohla som uz nic. Tie vycitky ma zrali neskutocne dlho, najprv preco som nesla o chvilu skor za nou, vycitky co som povedala, nepovedala, stihla, nestihla. Kolotoc sialene intenzivnych emocii. Prvy naznak zmierenia a prijatia prisiel na 1.vyrocie smrti. Cely rok som bojovsla v hlave stym premietanim jej smrti. Nevedela som spavat a vyslovene triasla hlavou, aby ma tie spomienky neprenasledovali. V tu noc 1.vyrocia, ked som lezala v posteli a uz nevladala plakat, som sa prvy krat odhodlala, nechat tie spomienky vsetky premietnut, vsetko to bolestive. Uz som nevladala sama so sebou bojovat. Tu noc som nespala, kazde to premietnutie bolo tak trosku ulavou. Nad ranom a toto vyznie asi hocijako a vysvetlenia mozu byt rozne, som mamu fyzicky pri sebe citila, aj to ako ma zvykla pohladkat po vlasoch, mandlovy krem, ktory pouzivala... Ci sa na to pozrieme cez "duchovno", alebo len moznu projekciu v mojej hlave, ze si to podvedomie zariadilo ako vlastnu ochranu... neviem. Ale toto bolo pre mna klucove, citila som, ze uz sa mozem zacat "uzdravovat". V dusi som ju pustila, z vety: preco prave ja? Vznikla odpoved: A preco nie? Bolo by mi lepsie, ak by tuto bolest citil niekto iny, stava sa to... Smrt (bohuzial aka kolvek), je nedelitelnou sucastou zivota. Vlastne uz narodenim pomaly "umierame", aj ked to vyznie strasne. Myslela som na to, co ma naucila, ze jej zivot mal obrovsky vyznam a vlastne pokracuje vo mne, v mojich surodencoch. Co nas naucila, co sme zazili, ze nas vlastne skvele pripravila na zivot. Vsetko malo vyznam. Postupne som nasla aj spat cestu k Bohu. Nie, nie som typicky katolik.. tazko to opisat. Cele to prijatie prebiehalo aj potom. Neda sa to odmerat nejako uniformne. Smrt oboch ma mrzi, ze nemohli byt somnou v mnohych klucovych momentoch. Myslim fyzicky. Chybaju... velmi. A budu. Zijem tak ako ma naucili, inak neviem a vlastne ani nechcem. Budu somnou, pokial budem ja... Ci mam strach zo smrti... Paradoxne nie. Nevnimam to ako koniec a takto chcem vychovat aj svoje dieta. Ak zanecham v nom rovnaku stopu ako moji rodicia, nic nebolo zbytocne a marne ☺️
@gelifil presne to, co si napisala, je predurcenie dietata k zivotnej traume, bez moznosti napravy. Zomrie matka, uz to nikdy nebude, je koniec, nic lepsie nepride. To, co pises su slova sebeckeho materskeho ega. Ja matka = nenahraditelna osoba = nenahraditelna zena. Podporovanim tejto teorie sa nici mozna cesta dietatu ku vztahu k novej zene, ktora moze rolu matky nahradit. Vstepovat detom - ta nova zena, nikdy nebude dost dobra je velmi zle. Ja by som to nikdy svojmu dietatu nespravila. Ja len z konika viem, ze su tu fajn zeny ktore deti este nemaju ale tuzia po nich, aj dobre uz matky. Matky ktore miluju svoje deti a som si ista, ze keby sa nahodou dali dohromady s mojim manzelom, tak budu dobre matky aj mojmu dietatu. Vidim v nich to dobro, tu lasku, tu ochotu. A keby doslo k najhorsiemu, tak budem rada, ze moje dieta v nich bude mat tu moznost najst blizku osobu. To by ma spravilo stastnou. Keby moje dieta nezostalo ako pises - dozivotne s krizom, ale naslo bezpecie a stastie v naruci inej zeny. A pisem to aj z vlastnej pozicie - keby som nahodou dostala do starostlivosti dieta ktore prislo o mamu, tak ho budem milovat a spravim mu ten zivot krasny ako svojmu vlastnemu dietatu. Preco nie. Ze nebudem biologicka mama? Nevadi. Budem dobra mama - a to sa pocita. Je dolezite vidiet aj to, ze je to prechodne obdobie. Dieta vyrastie a zalozi si vlastnu rodinu, vlastne stastie.
mojmu manzelovi zomrela nahle mama ked mal 10 rokov. 37rocna. manzel je z dvojiciek. manzel to pouzil ako prilezotost na rast. je uzasny manzel otec muz uspesny krasny zdravy. jeho sestra mala tazke obdobia a neviem ci je az tak spokojna v zivote. kazdeho nas smrt zasiahne inak. mne nastastie zatial zomierali ludia iba prirodzene. stari rodicia. moja moc blizka babinka. myslim ze samotne dlhe utrpenie moze byt horsie ako pokojna smrt. .. a ja sa len modlim nech umierame prirodzene a v soravnom poradi... je to tazke...
@kittykat22 ano, beriem, moze to byt.....len najst taku je fakt stastie, urcite nie kazdemu dopriate....dalsia vec je to samotne vyrovnanie sa partnera s touto situaciou.Moze byt aj také, ze uz ziadnu inu nebude chciet .......a potom tie deti nemaju sancu...
ahoj. Chápem ťa. Je to veľmi ťažké a neopísateľne bolestivé. Moj ocko zomrel v januari. Bohuzial na jeho umieranie sme sa bezmocne prizerali už dlhšiu dobu, posledný rok dosť intenzívne. Bol to veľmi dobrý človek. Zničil ho však alkohol. Neuniesol mamkinu chorobu, ktorou je pripútaná na vozík. Snažili sme sa mu byť oporou, starali sme sa o o oboch rodičov, chceli sme mu len dobro, aj ked on to vnimal celkom inak a z toho pramenili samozrejme hádky a zvady. Ja som veriaca...verila som v jeho obrátenie, v zmenu, že všetko bude dobré. Ale Boh ma vypočul v inej forme. Posledný mesiac bol ocko velmi chorý. Prijal spoveď a aj pomazanie. Celá rodina sme sa spojili, držali pri sebe. Keď zomrel, bolo to úžasné počúvať na neho od všetkých ľudí len samé chvály, ľudí prišli stovky na pohreb. Moj brat sa obrátil k Bohu po dlhom čase. Prijali sme to, hoci je nám smutno. Ale treba toho človeka nechať ísť. Pre pokoj jeho duše. Ja verím,že smrťou sa nič nekončí, pozri si nejaké videá, svedectvá ľudí čo prežili klinickú smrť. Alebo film Nebo nie je výmysel.Ja verím, že im "na druhom brehu" je dobre. Že vošli do svetla a do ozajstného života, kým my tu na zemi sme ešte stále len "na ceste" . Prajem Ti veľa síl, potrebuje to čas.
Ja verím, že po smrti je život. Chýba mi otec ale myslím si, že už mu je dobre. 🌹 Takisto ako aj mojim deťom. ❤️ Neťaží ma to.
Myslim, ze toto su situacie ktore su pre kazdeho z nas tazke. Pre ktore mame knedlik v krku. Ja som si mnohokrat isla oci vyplakat, aj teraz mnohokrat sa mi zacnie, ale viem, ze raz sa hore vsetci stretneme a mozno ozaj je tam hore lepsie. Ja ked som videla napriklad starkeho ako sa trapil, ako uz nic nemohol, nevedel sa na posteli otocit, nevedel sa najest, napit, to bolo pre mna strasnym trapenim, snazili sme sa vsetci mu pomoct najviac ako sme vedeli, ale aj tak si myslim, ze taky zivot uz nie je zivot :(
@marlene ahoj o akých zážitkoch hovoríš? Vieš mi k tomu niečo bližšie povedať? Je mi veľmi ľúto aké straty si zažila musíš byt veľmi silná žena 😔🙏🏻 Ja verím v posmrtný život a aj mne sa stali zvláštne veci. Nápis mi ak môžeš. Ďakujem
@janulik2008 ❤️
@korra krásne si to napísala ❤️
@stella2015 mne je útechou to že naozaj už rakovinu nemá a má sa dobre a ak je pravda že raz sa stretneme tak ho vystískam deduška môjho ❤❤❤
Dopredu sa podla mna na taketo straty nemysli. Len sa zatazujes a potom si ten cas s blizkymi nemas sancu ako uzit tak, ako by sa patrilo. Jednoducho smrt patri k zivotu a po nej sa patri uz len v dobrom spominat
@pannama1 ,,dobre sa to povie,, cloveku ktory to dokaze. Ja sa snazim najst nieco co mi da trosku nadej a ulahci zvladnut to prichadzajuce, prave preto ze to uz teraz neviem zvladnut a uzit si cas s blizkymi
Na to treba veľmi veľa času, človek prechádza fázami rôznymi a kolísavými až jedného dňa prichádza prijatie, ktoré u mna tiež ešte neprišlo.... neviem či sa s tým naučím žiť bez toho aby som každý večer zapíjala alkoholom a mohla si ísť ľahnúť spat, inak nedokážem stále to mám všetko pred očami a nedokážem v klude zaspať. Sedím sama v kuchyni a rozprávam sa s ockom večer čo večer už pomaly dva mesiace. Každé ráno keď vstanem prvá myšlienka na ocka mi láme srdce a ja každé ráno dúfam že vstanem a zistím, že to bol iba sen...je to ubíjajúce pre moju psychiku rovnako ako pre Vás vsetky😔 mám dve dcérky a musím sa o ne starať, no nič má nebaví všetko robím, lebo musím .. držím Vám všetkým dievčatá palce, ktorá prežívate podobne obdobie, aby ste to dali potrebujeme veľa síl a casu😢
@stella2015 ty vies aspon spat??
@gelifil našťastie áno ale asi to bude tým alkoholom dám si tri deci vina a to mi pomáha, inak som sa budila na zle sny a premyslala veľa v noci.
@korra tazke, ale krasne napisane
to nikto nevie. mozno sa vsetko skonci. potom len ide o to, ako zmysluplne prezit cas co ostava.