Vnímate aj vy, že sa na psychicky chorých ľudí pozerá negatívne?

@barbora0308 toto uprimne velmi rada citam.🙂

Podla mna prave naopak... a tato ,,stigmatizacia" dusevnych ochoreni sa v poslednom obdobi zmiernuje. Viac sa hovori o psychickych ochoreniach, registrujem snahy robit osvetu v spolocnosti. Vnimam pokrok, ze ludia pomaly prestavaju na dusevne problemy hladiet cez prsty a v spolocnosti sa tema psychickych ochoreni a poruch oproti minulosti prestava brat ako tabu.

Aké konkrétne onálepkovanie? (Nechcem sa nikoho dotknúť, píšem len tak ako to cítim)

Napríklad ak v práci je možnosť vybrať si medzi psychiatricky chorým pacientom alebo zdravým človekom, nevybrala by si si aj ty toho zdravého? Nie je práve u toho chorého vyššie riziko PNiek alebo nejakých nezvládnutých situácií?

Alebo vzťah/manželstvo.. tiež ak je možnosť je asi rozumnejšie si založiť rodinu so zdravým človekom. Áno, aj časom môže človek mať úraz alebo psychicky ochorieť, nevieme čo nám život prinesie ale je šanca, že ísť do manželstva s človekom bez psychických ochorení je lepšie rozhodnutie.

To isté kamarátstva. Ak má raz človek prejavy, ktoré mi prekážajú tak nebudem nasilu udržiavať kamarátstvo keď mi nevyhovuje alebo si nerozumieme.

Je to hnusné? Áno, určite. Ale žiaľ, tak to vnímam.

Ale nevidím ako hanbu chodiť k lekárovi ak ho potrebujem a ku psychológovi by podľa mňa mal za život aspoň raz ísť každý človek, lebo je to naozaj veľmi obohacujúce. Ale aby sa niekto vysmieval z takých vecí to som ešte nezažila

@buberova to fakt si nezažila,aby sa niekto z toho vysmieval?
Tak to je super 🙂
V našom okolí teda často sa robia srandy z psychicky chorých ľudí

Hej aj my to zažívame vo svojom okolí
Najmä tie vtipy
Neviem kde sa to vzalo

ja vidim problem so strachom ist k dr, kvoli tomu, ze sa to s tebou bude tahat. Donekonecna a bude sa to vytahovat aj o 10rokov ak to budes mat v zazname. Napr pre priklad, kvoli ochoreniu, dala skusobne neurologicka navrh, nech skusime liecbu "vysokeho tlaku". A co myslite mam v karte a zaznamoch ROKY? ze som "tlakár" a s tym spojené opletacky u kazdeho lekara, kam idem a vsade sa to pise... :DDDD
dalsia vec, myslim, ze sa na psychicke ochorenia pozera s urcitym pochopenim uz, viac ako pred rokmi, menej sa robi sranda zo vsetkeho, ALE musim povedat, ze kopa zdravych ludi prejde roznymi menej/viac narocnymi fazami zivota a dovolim si ich nazvat "depresivnymi", nestastymi... a vyhrabu sa z toho, dokazu sa nejak samomotivovat, cize ano, najdu sa taky, co na tieto diagnozy prilis caste v tejto dobe a omielane od depresii, vyhoreni a neviem co, pozeraju cez prsty. najma ak sa niekto s tym obhajuje stale a riesi to.
Lebo povedzme si pravdu? kto MUSI vediet o tom, ze som bola u psychiatra a riesim nejaky problem? Okrem najblizsieho NIK. A tym padom si kto bude robit srandu? NIk. Horsie su viditelne hendikepy, ale to sa tyka vsetkyhc ochoreni, su ludia ktorym to pride zabavne komentovat a robit zartiky, ALE naozaj si myslim, ze je toho dnes menej, choroby su caste vsade, ludia su trosku viac citlivy na taketo veci. Kazdy uz pomaly ale isto mame niekoho choreho v rodinach a posmesky sa z ochorenia nerobia.

Ono asi zavisi aj od cloveka - toho, kto sa z toho vysmieva.
Myslim ze pandemia nas vsetkych trochu naucila ze to zavretie neprospelo kazdemu. A cca odvtedy registrujem taky iny pohlad na psychicky chorych, pripadne tych, ktory sa liecia/maju terapie/navstevuju psychologa ci psychiatra.
Samozrejme registrujem aj ten typ agresorov ktori sa smeju na tomto... pride mi to ako nieco co nevedia spracovat, ze aj obycajny inteligentny/zdravy/spolocensky/doplnte si cokolvek ine/ sa moze dostat do situacie ze potrebuje pomoct... a obcas ta pomoc ani nemusi byt nejaka dlhotrvajuca/specialna, a cloveku sa ulavi a dokaze svoje pocity spracovat lepsie ci lahsie...

Tak určite sa viac v minulosti poukazovalo prstom, že "to je blázon", než teraz.
Hovorí sa o tom viac a destigmatizuje sa to aj vďaka známym ľuďom, ako napr. speváčka Zuzka Smatanová hovorí o panických atakoch, ktoré zažívala.

Druhá vec je, že vždy je to o ľuďoch.
Tí, ktorí sú naučení vysmievať sa a súdiť, to budú robiť. Nielen ohľadom diagnóz, ale ohľadom hocičoho. "kto si chce kopnúť, palicu si nájde", ako sa hovorí

Určite, že ľudia, ktorí by sami potrebovali terapeuta, psychiatra... riešia svoje problémy alkohlizmom, gamblérstvom, agresivitou, závislosť od nakupovania... ale to je žiaľ často brané ako normálnejšie (aj tu témy o alkoholizme, aké časté rozpory vznikajú, kto čo ako berie; a pritom je to tiež často snaha "urobiť si dobre", t. j. potlačiť svoje pocity a zabudnúť...)

Ja si myslim, ze tie vtipy o blaznoch pramenia z toho, ze ti ludia su niekedy uz napohlad ini. Inac rozpravaju, inac sa spravaju, ich spravanie nemusi davat logiku, robia blaznive veci- su blazni. A prave to moze pripadat niektorym na tom vtipne. A tak to podla mna vzniklo.

Ano na Slovensku je stale dost ludi s extremne obmedzenym pohladom na zivot, kt si myslia, ze iba robota s lopatou alebo pri pase je robota a vsetci ostatni iba sedia na kave v kancelarii 🤷🏼‍♀️ a to iste je aj s psychickymi chorobami, neviem kedy si ludia uvedomia ze im je treba venovat rovnaku pozornost ako tym fyzickym ochoreniam ak nie este vacsie. Chora mysel velmi lahko nakazi aj telo a teda psychicke problemi sa velmi casto pretavia aj do tych fyzickych. Ani jednemu cloveku by neuskodilo ist minimalne k psychologovi.

Vnimam, ze ludia sa stavaju k tejto problematike benevolentnejsie, nez to bolo kedysi, ale myslim, ze stale sme v tomto na Slovensku dost pozadu. Tym, ze mam HPO, nielen sirsie okolie ma berie s odstupom, ale uz som sa priamo stretla aj s psychologmi, ktori ma skatulkovali, ze sa nedokazem ovladat a ludom okolo seba ublizujem, ze isto neviem zvladat svoje stavy a vyvrsujem sa na nich, co absolutne nie je pravda, pretoze tym, ze sa snazim vela na sebe pracovat, tak si myslim, ze som ovela ohladuplnejsia nez ludia, ktorych by ani len nenapadlo so sebou nieco robit, lebo sa ,, citia" predsa uplne v poriadku.
Dalsia vec, tym, ze som sa aj 7 rokov sebaposkodzovala, tie jazvy mam na tele viditelne. Ja sa za to nehanbim, nemam dovod, viem, akymi etapami som si presla a co som si preskakala, ale vnimam, ze mi ludia na ne zazeraju, dokonca na pohovory som si vzdy radsej obliekala svetre, ak bola moznost, lebo ziaden personalista, ktory sa mi na ne zahladel, mi nasledne nedal sancu ani do druheho kola pohovorov, nieto este ma zamestnat.
Vec, ktora mi vsak ale mierne zacina prekazat je ta, ze naozaj vela tu citam o ludoch, co pisu, ze maju depresie, panicke ataky, uzkostne stavy a pritom ich nikdo nikdy nediagnistikoval. Tuto zalezitost absolutne nebagatelizujem, ale prekaza mi, ak clovek na zaklade sebadiagnostiky si vsugeruje, ze mu nieco je, pricom velakrat ide len o kratkodoby stav, ktory sa da s odbornou pomocou dobre zvladnut.

Ale áno.. syn je psychiatrický pacient a teda od úplného malinka vnímam že - paradoxne - najmä širšia rodina ho vníma inak.. neboli sme nikdy nikam pozývaní na oslavy, atď. Samozrejme za chrbtom ohovaracky aké sú to vymyslené diagnózy atď a v podstate hádzaná vina za jeho diagnózy na nás.. btw zaujímavé že ďalšie 2 deti sú našťastie v poriadku, teda netuším čo také iné sme podľa okolia robili pri ňom 🙄 a takisto viem o prípade keď lekár špecialista (nebudem konkretizovať, no nie samozrejme psychiater) spravil doslova psychopata (tak mu to arogantne povedal) z človeka s úzkostnou poruchou len na základe toho že sa pýtal viac ako je bežné. Teda áno, stále má veľa ľudí problém s ľuďmi s psychiatrickymi diagnózami no čo je najhoršie že ten problém majú s takýmito ľuďmi aj niektorí lekári.

@majka36912
@tianna
Velmi ma mrzia vase skusenosti, hlavne co sa lekarov tyka a uprimne, vobec ma to neprekvapuje a plne chapem vase pocity! Za moj zivot som v tazkych chvilach tiez nevahala vyhladat pomoc specialistu, ale uprimne, mala som zopar takych zlych skusenosti, ze ma to velakrat na dlho odradilo a odvahu sa pokusat znova som nabrala len velmi tazko. Najst na SK dobreho terapeuta je priam nemozne...moja posledna skusenost bola taka mizerna, ze to do dnes predychavam. S manzelom sme oslovili na doporucenie psychologicku, ktora mala xy titulov a zivotopis asi na 3 strany v ramci specializacie na problemy, ako sme mali my a teda ktory sme chceli riesit. Velmi sme sa tesili na spolocny pokec, ktory sme absolvovali online traja aj s manzelom. Chceli sme sa iba poradit ohladom vychovy nasho syna, kedze je to naozaj velmi temperamentne dieta a radi by sme k nemu pristupovali co najvhodnejsie, obcas som mala pocit, ze sme iba jeho hnev umocnovali a presne toto sme chceli riesit. Pani terapeutka ma velmi sklamala, nic ine nerobila, len sa stale smiala a hlasno rehotala, ze vsak co chceme s takym malym dietatom, ved ma iba 2 roky, to je obdobie vzdoru, moc to prezivate... Netvrdim, ze to tak nie je...ale takto sa profesional k svojim klientom nema spravat, to ze je to pre nu banalita este neznamena, ze to nas, ako rodicov nemoze trapit. Citili sme sa s manzelom obaja otrasne, ako keby bola hanba sa vobec s tym, ze nas dieta bije, kope a hrizie na dennej baze obratit a zdoverit psychologovi. Nakoniec som nasla odpoved samovzdelavanim v ramci odbornej literatury, ktora mi dala konecne odpovede, ako postupovat pri jeho zachvatoch a vdaka bohu, ze som tak spravila, kedze sme na tom asi o 90% lepsie, ako predtym. Len ma dodnes udivuje, ze taky odbornik nam nedal ZIADNU relevantnu radu, len vsetko zlahcoval...za mna smutne, velmi smutne.
Takze kazdi, kto ma nejaku vaznu diagnozu ma moj obdiv, ze to zvlada za pomoci nasich "odbornikov". Samozrejme som mala aj velmi prijemne skusenosti, ale tych negativnych bolo zial viacej 🫤.

Môžem s prepáčením osrať kto si čo myslí.
Toľko bolesti som zažila že ani najväčšiemu nepriateľovi neprajem. Pre mňa je dôležité že žijem. Kto nebol v mojej koži môže mi vieš čo.
Teraz náhodou pomáham znamej, kt.si nemyslela žeby potrebovala psychiatria.
Život sa niekedy tak zomelie, že človek si jednoducho neporadí.
Takže ešte raz. Je mi to uuuplne jedno.
Vďaka utrpeniu, viem čo je empatia a trpieť s iným
Viem čo je súcit, dokážem sa vcítiť. Povzbudiť, nakopnúť.

Tak kedysi sa nejake uzkosti a depresie podla mna velmi neriesili, proste sa cloveku povedalo, ze sa ma spamatat. Za psychicky chorych a blaznov sa povazovali ludia so schizofreniou a psychozami, co boli samozrejme kedysi neliecitelne veci a mohlo to nadobudnut vselijake rozmery. Ludia tomu nerozumeli, vykladalo sa to vselijakymi diablami a podobne a isiel z toho teda asi strach. No a mam pocit, ze doteraz sa to zotrvacnostou prenasa a mnohi ludia si pod psychickou chorobou predstavuju stale prave nieco take. Pripadne oddelenie profesora Chocholouska a pacientov typu "Kolumbus priplava vodovodom" 🙂 Ale uz sa to pomaly zacina menit.
Ja som tiez psychiatricky pacient, bola som aj hospitalizovana a musim povedat, ze u mna s tym problemy ziadne neboli. Vie to cela moja rodina, kamarati aj kolegovia, mnohi ma boli v Pezinku aj navstivit, takze ja sa stazovat nemozem a bezne o tom aj hovorim. Ale viem, ze napriklad niektori spolupacienti z Pezinka sa s negativnymi reakciami stretli a boli ozaj aj oznaceni za blaznov, hoci su to pricetni ludia.
Ja sa snazim k prijatiu prispiet aj tym, ze o tom normalne hovorim, bez nejakej hanby, proste ako o inych zdravotnych problemoch. Myslim si, ze ked sa o tom bude dostatocne dlho hovorit ako o beznej veci, tak to stale viac a viac ludi bude aj tak vnimat. Mne prave pred par dnami studentka len tak medzi recou spomenula, ze sa chysta k psychologovi, tak to ma potesilo, ze medzi mladsimi ludmi sa to uz lame a nemaju problem to len tak zmienit v beznom rozhovore.

@romanadam1626 pozor. Je rozdiel robit si vtipy vseobecne, a z konkretnej osoby. To je zasadny rozdiel. Napriklad moja skusenost je, ze z homosexualov si najviac robia zarty ti najprogresivnejsi. A naopak, ti co su konzervativni a tieto zvazky neuznavaju, tak o tom nezartuju.
Takze ano, je to rozdiel. Mam v rodine psychiatrickeho pacienta a vtipy typu aky je rozdiel medzi lekarom a pacientom na psychiatrii mi teda problem nerobia.

Ti,co tu pisu,ze zazili vysmech a vtipy z psychicky chorych alebo labilnych ludi,bez urazky...pravdepodobne ste obklopení zvlastnymi ludmi,pretože ja som dodnes ziadny vrip ani vysmech nepocula.Vtipy necitam,tak ani necitala.A poznam vela ludi,ktori roky a pracidelne navštevujú psychologov,psychiatrov.Nikto sa im nesmeje.Je zla doba,uponahlana,ludia myslia viac na financie ako objatie.Schvalne,,,koľko x povie jeden svojmu rodičovi,dietatu...mam ta rad/a, ľúbim ta?Nepíšem o manzelovi, partnerovi,pretoze to by malo byt automatické. Ale zabúda sa na blízkych.Nezabudam im povedať,že sú pre mňa dôležití ze ich potrebujem vo svojom svete,ze mi je s nimi dobre,nezabudam na objatie...Len tak sa opýtať ako sa mas,nic ti nechyba,nepotrebujes nieco,povedat,,,chybas mi...Kolko je tu tem o financiach,nenavisti voci určitým ľuďom?Niekedy naozaj staci sa zanysliet nad sebou a opýtať sa...co mozem urobit,aby bolo dobre,lepsie?