Vaše spomienky na hospitalizáciu počas detstva (bez rodiča)
Spomínate si vy na to, keď ste boli ako malí hospitalizovaní, aké to bolo? Koľko ste boli v nemocnici, v akom veku? Predpokladám, že to bolo bez rodičov, keďže až v posledných rokoch sa začína presadzovať, že rodičia majú právo tam byť s dieťaťom.
Čo vo vás hospitalizácia zanechala do dospelosti, pokiaľ to bol negatívny zážitok?
Mala som presne tri roky. Presne ako autorka píšeš, vtedy to nejak asi nebolo že rodičia s deťmi. Mám len matne spomienky ale viem , že sestrička mi povedala, keď som povedala že príde mama a že sa teším na ňu strašne , že ešte nejdem domov a “čím skôr odíde tým skôr po mna domov príde” . Ostatne deti sa rozbehli tá maminkami a ja tej mojej “chod už preč,
Čím skôr
Odídeš tým skôr prídeš po mna domov” 😃 mojou detskou nevinnosťou takze mama mala asi z toho väčšiu traumu ako ja dodnes sa na tom smejeme . A potom keď som mala 8 má operovali na pruh ale to už som bola veľká baba, tešila som sa kedy mi donesie melón . A nie nemám žiadne traumy a mame krásne vzťahy a nezanechalo to na mne žiadne následky .
@pokinka Uff ja sa pamatam...mala som 5 rokov. Schytala som nejaku infekciu, krv v stolici, nepriberala som. Hospitalizovana som bola velmi dlho. Zo zaciatku som tam bola sama a bolo to hrozne. Ja sa pamatam, ze som iba sedela pri okne a s revom kricala na kazde biele auto, lebo som si myslela, ze su to moji rodicia. Pamatam si na otrasne sestricky, ktore po mne iba kricali, ze uz nemam tolko plakat a tlacili do mna jedlo (mozno to bolo vsetko nutne, vtedy mi to ale ako dietatu prislo strasne krute). Mama bola so mnou hospitalizovana az neskor. Nieze by to na mne zanechalo nejake nasledky, ale je to velmi zla spomienka z detstva.
Mala som 3 roky, bola som tam asi 1 alebo 2 noci, neviem. Nepamätám si nič, ale rodičia hovorili, že som hrozne plakala a oni tiež. Následky žiadne. Viem, že to bolo pre rodičov hrozné. Sama som bola v nemocnici so 6mes, nedokázala by som ju tam nechať samu 💔
@pokinka bola som škôlkarka a mohla som mat okolo 3 rokov, lebo moja sestra bola ešte malá. A tak moja mama musela byt s ňou doma. Mne operovali pruh.
Dodnes si presne pamätám tu izbu, obliečky a ako veľmi som tam plakávala. Ako ma viezli na operaciu a uspávali a ako som nechápala prečo som tam bez maminy. 😞
Či to zanechalo stopy? Ja neviem. Všetko čo v živote zažijeme zanechá stopy, v detstve som však zažila horšie veci, tie ma poznačili viac.
Ja som bola prvýkrát v nemocnici až ako 15 ročná, takže pohoda jahoda 😂
Do 3r asi dva krát vôbec si to nepamätám. Bola som s nemocnici v takom veku s dcérou niekoľko mesiacov a tiež si z toho nič nepamätám
@pokinka moja neter mala asi 4 roky, keď ostala sama v nemocnici kvôli zápalu pľúc. So sestrou sa ani nebavili, jednoducho ju nepustili cez dvere moja neter tam ostala sama. Bola veľmi rozumna a múdra vždy. Odmala mala zvyk, že držala v rukách látkovú plienku, upokojovalo ju to, aj tak zaspavala. Sestra v nemocnici jej ju násilne zobrala z ruk a nedala počas celého pobytu. 😪 V súčasnosti je vzdelaná a mudra, je doktorka chémie, no veru má psych. tazkosti. Je obezna, má tetaniu a rôzne psychické ataky. 😪
Viackrat, ako cca 4 -5 ročná, v pohode, ziadne cirkusy som nerobila, proste som vedela, ze to musi byt. Nezanechalo to na mne ziadne neasledky.
Prvú hospitalizáciu si nepamätám mala som rok u starkej som vraj odpadla v postieľke.Mama spomína, že keď ma boli pozrieť tak som driemala u primára na rukách.druhy krát si už pamätám keď mi vyberali mandle. bola som tam sama bez rodičov .ráno ma odovzdali na druhý deň spravili zákrok na tretí prišli po mňa.to ,že má neboli pozrieť to je v pohode traumu mať z toho vyberania mandlí.Pamêtam si ,že som sedela v kresle a doktorka oproti mne s kliešťami viem ,že som revala pri tom.a potom mi dali také akoby koleso s vodou okolo krku a že si mám pospať. Potom som ešte bola v nemocnici keď som mala 12 rokov po uraze so psom .bola som tri týždne v nemocnici a naši chodili len na víkend má pozrieť,lebo som ležala v inom meste .práveže som zle znasala nemocnicu keď som bola tehotná a mala som zápal pľúc.Revala som každý deň ( už som mužovi zakázala aj volať mi ) netuším prečo asi hormóny 😀ale zle som tie dva týždne znášala a to som mala 25 rokov 🤭
Mesiac sama... po prasknuti slepaka dlhe hojenie a infekcia.. mama došla vždy v sobotu asi na dve hodiny.. mala som 6.. otec na sťaží v zahraničí,mala dve ďalšie malé deti doma.. spomienky ci traumy? Nie.. ako dieťa to asi berieš tak,ako to je...
nooo nechcem byť zlá ale už niektoré z autoriek vyššie čo píšu že to na nich nezanechalo žiadne následky sa mýlia a teda zanechalo, len ony to nevidia 🤐🙊 sorry 😉
ja som bola ako 8r a nebolo to vobec prijemne. netvrdim, ze mam traumu, ale boli sme na zmiesanom oddeleni, cize tam bol aj nejaky chalan s pruhom, ktory bol starsi (cca 12r?) a niecim mi vadil, uz neviem, ci komentarmi, pachom alebo niecim, proste mi bolo neprijemne. a potom priviezli take obviazane dieta (neviem ci dievca alebo chlapca) a sestricky sa bavili, ze ho pohryzol pes a ze mu musia spravit testy na besnotu a ja som to nejako nepochopila a myslela som si, ze tu besnotu mozno aj ma a ze ma v noci pohryzie. takze som sa celkom bala.
@zuzanka.zuzu prečo by to malo zanechať stopy je rozdiel 3 ročne dieťa a rozdiel 7 ročne keď som mala 7 ležala som dlho sama boli sme na izbe deti v podobnom veku bolo to v pohode veľa sme sa bavili medzi sebou. Možno som mala šťastie, že tam boli veľmi veľmi milé mladé doktorky a sestričky ktoré s nami chodili po vyšetreniach.
Prvú operáciu som mala keď som mala rok, potom som bola v nemocnici niekoľko krát v rozmedzí od 3 rokov do 15. Ako 3 ročná si pamätám len ako som stála pri dverách a mamka mohla na mňa pozrieť len cez okienko, ale nemam na to zle spomienky. Ako 4 ročná som bola sama 6 týždňov na liečení v Čechách. Spomienky v pohode (až na jednu vychovávateľku to bola bosorka, hnusná protivna žena), druhý krát som mala 6 rokov opat 6 týždňov liečenie a tiež v pohode. Neskôr som bola na jiske opäť sama a na infekčnom úplne sama, tam bol zákaz aj návštev keďže ide o infekčné odd. To si pamätná ako sme sa rozprávali cez mreže na oknách a ešte aj plot. Po 15 už to neberiem ako dieťa, tak to už nepíšem. Ale ani jedna hospitalizácia na mne osobne nezanecháva nič negatívne. Ale pamätám si,keď som bola v nemocnici v cca 12tich a bol tam 3 ročný chlapček co na neho spadla skriňa a a mal zlomené obe stehná. Chlapček mal závažie čiže sa nemohol vôbec hýbať ten malý plakal celé dni a mamka prišla počas návštev na hodinku a šla domov. Potom museli priviazat aj ruky, lebo si trhal kanilu. Bolo mi ho veľmi ľúto.
Mala som 7,bola som 4 dni sama v nemocnici , nic to na mne nezanechalo 😄 a aj si to dobre pamätam
Syn bol tiez v 7rokoch ale len na 1den a noc a este vravel ze ako fajne sa zahral tam v kutiku.
Toto bude asi narazka na tu temu ci nechat dieta same v nemocnici
Mala som 6, citila som sa opustena a sama. Navstevy vtedy neboli povolene… Ale nejako som to prezila… ja som typ, ze sa oklepem a idem dalej.
Mala som 8 rokov, bola som tyzden. Rodicia za mnou prisli kazde poobedie na chvilku i ked sme neboli z daneho mesta. Normálne som tam fungovala, neplakala som, nemam traumu. Bola som kvoli mensej operacii, na detskom nebolo miesto bola som medzi dospelakmi.
@pokinka mala som tri/štyri. Išli mi vyberať mandle. Bývali sme cca 7min pešo od nemocnice. Mama ma pri dverach odovzdala sestričke. Išla som večer, takže na noc a ráno vyberať. Baby z detského oddelenia mi ukázali kde je spoločenská miestnosť a zachody. Videla som tam hrniec (na varenie) na cikanie.. bolo to desivé ale tak vedela som uz cikat na záchod. Dosť detajlne si to pamätám. Bol so mnou ešte jeden chlapec na izbe a rano sme šli s jeho mamou na vybratie mandlí obaja. Bez uspania, doteraz nechapem ako som to zvladla, dali mi okolo krku bielu bavlnenu plienku a len som videla ako mi krv steka na tu bielu plienku 😂 uff. Ale nezaplakala som. Ja som bola ten typ, čo bez mamy neplakal, ale s mamou vystrájal. Bolo to celé zaujímavé. Svoje dieťa si neviem predstaviť takto, hlavne nemáme v meste nemocnicu, najbližšia 30km 😒 potom som bola druhýkrát ako 8ročná so zlomenou nohou. To bolo už lepšie, strašne milí lekári a sestričky si pamätám a sanitar bol strašne voňavý ❤️ na izbe bol chlapec, ktorý celu noc reval za mamou 🥺 takže su deti, ktoré to zvládnu, a nemam pocit z nejakej traumy ..Ale moje by to asi nedali.
Ja som mala cca3-4 r. a zdrhla som im(inak aj z jasiel som zdrhla😇) naši odišli,ja som sekundu počkala a hybaj za nimi. Už som ich samozrejme nestihla a tak som sa vrátila. Až z vonku,z ulice😊 Pamätám si vrieskajúceho doktora,ktorý skoro pohlušil sestričky. Ja som dostala korálky a navliekala som si. A moja mama sa toto dozvedela až v dospelosti odomňa.
Uz som bola starsia, mala som 11 alebo 12 rokov. Akutny zapal slepeho creva, takze hned po prijme ma operovali a pobudla som si v nemocnici par dni na oddeleni chirurgie. Mala som na izbe same dochodkyne, ktore chrapali jedna horsie nez druha. Traumu z toho, ze tam pri mne neboli rodicia, som nemala ziadnu. Brala som to tak, ako to je - otec so mnou byt nemohol, lebo chodil do prace a mama tiez nie, lebo sa starala o dalsich 3 surodencov. Ten prvy den este pred operaciou som plakala, neviem uz, ci z toho zistenia, ze tam budem sama alebo z toho strachu, ze ma idu rezat. Ale inak som to znasala, myslim, celkom dobre. Mozno ak by som bola mladsia, tak by to nemalo taky hladky priebeh. Este som bola potom aj v kupeloch, tiez sama na druhej strane Slovenska.
Mala som tak 9r a na tabore som si rozbila hlavu ze som stratila vedomie, skoncila som v nemocnici asi na 3dni na pozorovani. Mame to z tabora ani nedali vediet, takze ma nebola navstivit lebo o tom nevedela. Pametam si vela z toho a ziadnu traumu mi to nezanechalo.
@pokinka mandle mi vyberali v malackach myslim, mala som asi 4 roky a zial pamatam si na ten strach a smutok ked som ich videla cezokno odchadzat. potom ako 12 rocna, to maani neviem prevo hospitalizovali na dospelom oddeleni, takze stare zenske okolo mna a bolo mi straaaasne smutno, to neboli mobily, lezala som tam asi 3 dni. aspon dlhsie navstevne hodiny by mi urobili dobre v tom. eku :(moja mama je ale taky studeny odchov, brala ma uz ako velku a asi ani neriesila
@pokinka bola som prvý krát keď som mala biečo vyše roka ja si to nepamätám ale mama mi rozprávala že po prepustení sa rok nemohla so mnou ani len priblížiť k niekomi čp mal biely plášť lebo som strašne až hystericky plakala to isté aj prejsť okolo nemocnice a druhý krát som bola asi ako 8 ročná s mononukleozou asi týždeň a niečo tiež mi bolo na prd ale nejak som to zvládla a či mám traumu. Úprimne keď to sem píšem nejak vnútorne mi je nevoľno a cítim nevysvetliteľný hnev a strach bezmocnosť a aj to vidím na vzťahu k malému mala som zo začiatku problém ho niekomu nechať na chvíľku a iné čiže ja verím že traumu mám ale myslím že viac z tej prvej navštevy ako z tej druhej
@pokinka 12r., takmer 2 mesiace na chirurgii, 5tyzdnov len v polohe lezmo, potom uz pomaly sadanie a ucenie chodze (kedze za ten mesiac lezania som normalne zabudla chodit a mala som aj nohu zlomenu), na izbe s piatimi 50-80rocnymi tetkami, babkami, ktore sa tiez sem tam za ten cas postriedali a ...absolutne ziadna trauma a celkovo to hodnotim ako naozaj skvely zazitok a vobec si nespominam na nieco negativne (okrem samozrejme strasnej bolesti prvy den a vracania z prejedenia marhul). Bola na izbe strasna sranda. Doktora hlavneho si pamatam dobre doteraz, ten bol velmi mily, prijemny clovek. Ostatny personal nepamatam aboslutne ze vobec. Takze ja hodnotim svoj samostatny nemocnicny pobyt naozaj velmi pozitivne 🙂
Mala som 5 rokov. Pamatam si to. Nezanechalo to na mna ziadne nasledky.