Stratené roky pri tyranovi

Dlho som rozmýšľala či napísať túto diskusiu.
Veľa rokov som žila pri mužovi ktorý ma psychicky a fyzicky týral.Dokonca mi išlo o život,opakovane ma škrtil a vyhrážal sa mi že ma zabije a aj tak som ďalej s ním žila.Teraz ľutujem stratené roky.Psychické týranie ale bolo horšie ako to fyzické, bolo deň čo deň.Veľa razy som mala pocit ze skončím na psychiatrii a len kvôli deťom som sa vždy vzchopila.Nemala som žiadne sebavedomie, neverila som si, nevedela som čo je to sebaúcta ku saméj sebe.Platím prenájom bytu a mám 2 práce. Denne pracujem 10 hodin, obidve prace sú manuálne, narobím sa ako otrok, nachodím a nazohýbam.Ale prídem domov, oblapím svoje deti a ten pokoj, kľud ktorý máme je na nezaplatenie.Vidím obrovskú zmenu na mne aj na deťoch.Začínam si veriť, nadobúdam sebavedomie a rozmýšľam nad rekvalifikačným kurzom manikérky alebo kaderníčky.Úspory mám a chcem si po čase otvoriť svoj salón a byť sama sebe šefkou.Nie hneď, uvedomujem si že musím najskôr nadobudnúť prax.Viem že začiatky budú ťažké ale môžem popri tom ešte chodiť upratovať alebo dokladať tovar, hocičo.Možno tento príspevok budú čítať ženy ktoré žijú podobne ako som žila ja. Chcem len napísať že je strašný nezmysel žiť vo vzťahu v ktorom nie ste šťastná alebo vás muž týra.Ani kvôli deťom ani kvôli peniazom ani pre nič iné.Seba postavte na prvé miesto.Pretože stratené roky vám nikto nevráti.Škoda že som takto nerozmýšľala skôr.Predčasne som zostarla, mám hlboké vrásky a ktovie či takýto prežitý život mi raz nespôsobí infarkt alebo niečo iné.