Strach zo šoférovania

Mala som presne toto isté. Strašne som sa bála, dlhšie som jazdila tak, že musel byť manžel so mnou v aute,sama som si netrúfla. Šoférovala som ja,ale proste som potrebovala tú istotu, že sedí vedľa mňa. Keď som šla 1.raz sama,srdce som mala až v krku. Ale potom postupne som si zvykla. Chce to veľa jazdiť,len tým sa učíš zvládať situácie.Ale ísť sama do nejakého nového mesta,kde som ešte ako vodič nebola, predtým mám stále rešpekt.

Vies co mne pomohlo? Dochadzanie autom do prace 60km 1 smerom. Ale zase mala som uz aj odjazdene predtym. Chlap ma nutil do spravenia si vodicaku a potom aj do jazdenia. Od zaciatku som jazdievala po dialnici. Ale inak dopravne situacie a ich zvladanie - vytlac si nejaku mapu, kde mas cesty, kruhace a ine krizovatky a s chlapom sa "hrajte" s autickami na premavku a ty mu vysvetluj co kde kedy a on ta odkontroluje. Ak si budes ista, tak sadnut s niekym do auta, skusit a potom ist sam. Chce to len prax prax prax. .

Záplat si kondične jazdy. Dohodni sa s inštruktorom aby ste spolu jazdili terasy ktoré potrebuješ. Tie ktorých sa bojíš, nejakých väčších križovatiek či kruhacov.

Nič iné ako začať šoférovať ti nepomôže. Proste musíš jazdiť a jazdiť a jazdiť. Získaš prax a sebadôveru

keď sa mi deti nezmestili na bicykel musela som si spraviť vodičák, vážne 😉, paradoxne najlepšie sa mi jazdí samej, teda ja to volám že sa presúvam z bodu A do bodu B- pomaly, vždy si preštudujem google street aby som vedela kde odbočiť, ale tá hrdosť potom.
ako radia - asi najlepšie sú tie kondičné jazdy a jazdiť, trénovať keď nie je vysoká premávka a trasy ktoré potrebuješ
veľa šťastia a ani sa nenazdáš a budete si strihať o to kto šoféruje, ako ja momentálne s naším juniorom

ja som na tom tiez kadejako, ale ani k vodicaku sa kvoli tomu neviem dokopat, cize si na tom este vyborne.. v autoskole som dosla po trenazer, ako nahle som mala ist na jazdu, tak som ochorela a uz som sa k tomu nevratila... intenzivne uvazujem o psychiatrovi. Strasne nerada riesim konfliktne situacie. Nejaka nehoda a ja sa zblaznim... inak s krizovatkami a ovladanim auta problem teda vobec nemam :D co moze byt problem, ze som zvyknuta sa v aute venovat inym veciam ako soferovaniu a neviem si to predstavit sa tolko sustredit. A tolko roznych kolizii som zazila ako spolujazdec, kedze jazdime vela, a ja toho mojho chlapa obdivujem, ze to dava... ja by som to nedala :D
napr. pamatam, ze ked moja mama si spravila vodicak, jazdila na firemnom ale tak, ze najskor trenovala v noci. Potom ked si kupila svoje auto, tak tiez tak, doviezli ho domov, v noci odisla do auta nacvicit vsetky páčka a tlačítka a do prace odchadzala o 6tejr ano ked este prazdne cesty :DD kym sa natrenovala...

@abcd547 odporucam jazdit najprv ako spolujazden, nech ti partner,manzel ci kamarat vysvetluju konkretne situacie, potom si sadni za volant ty a jazdi hlavne po hlavnych cestach aby si si zvykla na pobyt v aute ana ceste inak to nam radsil aj taky stary pan instruktor v autoskole, neboj pojde to ked prekonas strach tak prekonas samu seba a budes mat zo seba velmi dobry pocit

Jedine začať jazdiť... aj manžel ak nejazdí dlhšie tak mi povie že mu to až tak nejde... jazdiť, jazdiť, a ešte raz jazdiť... najskôr skús po dedine a potom aj do mesta....

Ja som mala strašný strach, časom ma manžel trochu ,,donútil,, šoférovať, chodili sme po večeroch a tak 😀 vždy pred šoférovaním som robila také cvičenie, že som dýchala z hlboka a všetok strach posielala preč 😀 smiešne, ale mne to pomáhalo. A najlepší krok pre mňa bol, že sme potom kúpili automat 👌 Dnes už nemám problém ísť hocikam.

@abcd547
Ahoj. Mala som vodičák 7 rokov, kým som sa odváila šoférovať a u mňa to bola mega sága! Po vodičáku som skúsila, ale akurát sme sa dohádali s mužom. Potom som sa 7 rokov tvárila, že nemám vodičák. Keď sme sa dostali do bodu, že môžeme kúpiť dom, ale budem musieť začať šoférovať, lebo bez toho to nepôjde, muž nemôže všetkých všade voziť, tak som začala. Podotýkam, so 7miestnym rodinným autom, žiadne malé autíčko, som sa učila všetko, vrátane parkovania. Môj muž bol pri mne nervózny, napätý, furt ma upozorňoval ... ako on to nemyslel zle, ale dohodli sme sa, že to budem musieť zvládnuť bez neho 🙂. Na úvod som jazdila mesiace jednu, dve trasy - do škôlky, do obchodu, prišom som parkovala najďalej od všetkých áut ako sa dalo. Jazdila som zásadne tak, aby som nemusela odbáčať doľava napríklad, úplne ako debil. Potom som pridala trasu do veľkého obchodného centra, k lekárom. Takto som jazdila dlho. Keď sme sa presťahovali, zase pribudli nové trasy a hlavne, syn mi chodil do školy, kde som ho vozila v špičke cez jednu z najrušnejších križovatiek v BA, tahŕňalo to obchvat, pavidelné zápchy, preraďovanie sa cez veľa pruhov, chaos ... toto bola taká super škola!!! Šoférovať da nedá naučiť z knižky, musíš ísť na cestu a zažívať tie situácie a riešiť, tým získaš skúsenosti a sebavedomia. Ja som zažil také veci, že som mala pocit, že všetci svätí, s celým zborom anjelov stáli pri mne. Mala som jednu nehodu, kedy mi chlap nedal prednosť, narazil do mňa zboku, ja tehotná a v aute syn. Toto mi paradoxne dodalo sebavedomie, lebo ja som nespravila nič zle a nejaký chlap áno 😂😂😂. Boli to len škrabance na aute, síce novom, ale tak čo už a trochu preliačinky, inak nič. Postupne som pridávala viac trás, v podstate všade chodím autom, ale teraz mám ísť k doktorovi do centra a lepí mi strašne, lebo tam ani nie je kde parkovať, asi ma zvezie muž. Ale inak servis okolo domácnosti, detí, si viem všetko vyšoférovať sama. Vrchol bol, keď sme boli na grilovačke u kamošov a môj muž povedal, nech mu nalejú, že to domov odšoférujem ja ... to bol asi prejav najväčšieho uznania z jeho strany 😜. Takže rada, musíš proste šoférovať, fakt, iná cest nie je. Keď máš muža pohoďáka, ktorý s tebou pôjde, fajn, ale dá sa to dokázať aj samostane.

Desat rokov som nejazdila po vodicaku. Zacala som pomaly na kratke vzdialenosti, najprv s muzom, ale ten ma len rozculoval, sustredila som sa iba nanho a nie na sledovanie vsetkych veci, najradsej jazdim sama, vsimam si kde je aka znacka a pod. Uz jazdim rok dennodenne, aj teraz v zime a vsetko je ok. Sama som zistila ze to nieje ziadna veda. Len treba davat bacha, lebo niektori ozaj jazdia ako blazni.

Všetko je to len o cviku a keď sa rozjazdíš, tak to budeš brať všetko okolo jazdenia ako samozrejmosť. Každý sa podľa mňa nejaký ten čas bál jazdiť, no cvikom strach zmizol. No mám aj ja osobne kamošky, ktoré síce vodičák majú, no po skúškach už prakticky za volant roky nesadli

Môj oco vždy vravel, keď si nie si istá v križovatke, počkaj kým všetci odídu 😀

ja som začala až po 2 rokoch po skončení vodičáku. dovtedy sme auto nemali.. zopárkrát mi auto zdochlo kým som zistila kde zaberá plyn pri rozbiehaní. pár ciest ktoré som poznala a potom muž že ideme svokre (55km), december, snežilo ale išli sme. raz som trafila obrubník (utrhla som si puklicu) a raz som šuchla rampu lebo výjazd z garáže bol do kopca a v zákrute (kým som sa rozbehla tak rampa sa mi znovu zatvorila a mne auto zviezlo dolu). 4.rok bez nehody a to už sme prešli polovicu SR aj do Brna som išla.
teraz už nemám na výber lebo chodím do práce tak musím prežiť aj cúvanie z garáže aj kríky hneď pri výjazde na ulicu kde nič nevidno a rozbehnutie do kopca. doteraz mi vadí keď sa musím rozbehnúť v kopci alebo zostanem prvá na križovatke ale už som sa naučila. treba sa len rozbehnúť.