Spomienky na detstvo

V poslednej dobe mám ťažké obdobie. Veľa premýšľam, uvažujem a hodnotím. A vraciam sa aj do minulosti. Vrátila som sa až do detstva a uvedomila som si jednu vec. Na detstvo nemám takmer žiadne pekné a milé spomienky. Je ich naozaj ako šafranu. Zato neviem z hlavy vymazať, ako mama chcela od nás odísť, keď sme ju ako deti neposlúchali, ako som dostala od nej vynadane, keď sa stratil môj mladší brat na dovolenke (mala som cca 7-8 rokov), ako som sa bála prísť domov po vysvedčení a naozaj som zdrhla z domu (lebo vraj ak budem mať 4, nech sa ani nevraciam), ako som nechtiac rozbila okno, riadne sa na ňom porezala a nič som jej od strachu radšej nepovedala (o porezaní, ktoré bolo fakt hlboké a mám tam fakt veľkú jazvu), ako som išla do školy v 40-tkach horúčkach, lebo som sa jej bála povedať, že mám teplotu, ako som si dvakrát siahla na život a ona sa o tom nikdy nedozvedela, ako som mala strach sa vypýtať na zábavu, ako ma "zapredala" svojmu vlastnému šéfovi a keď som ho odmietla, dostala som vynadane.... Prečo si neviem spomenúť na nič pekné? A čo je najhoršie? Stratila som oporu v manželovi, ktorému som verila najviac na svete. U ktorého som mala vždy útočisko. Uvedomila som si, že mu na mne prestalo záležať. Po 20 rokoch manželstva, troch deťoch, na ktoré som bola väčšinou sama. Radu mi asi nedáte žiadnu, ale potrebujem to niekomu povedať. Lebo už som fakt unavená a vyčerpaná.