Popôrodná depresia alebo som zlá matka ?

Mozno si budete mysliet, ze som este nezrela zena, mozno budete mat pravdu po tomto clanku co si precitate.

Mam milujuceho muza a dve deti, no po druhom porode sa vsetko zmenilo. Mam pocit, ze nemam ziadne city. Akokeby som nemala nikoho rada a myslim len na seba a na svoje dobro. Som teraz 3mesiace po porode a stale sa len lutujem a placem aky mam tazky zivot. Jednoducho nechcem sa starat o muza a deti, proste ja uz nevladzem a ani nechcem. Ano som sebecka, ale neviem si pomoct preco je to tak.

Na starsieho syna tiez pozeram akokeby to nebol moj, proste necitim k nemu lasku, pripada mi ako cudzi. Ked mam ist umyt riad tak hocikedy placem, ze zas ich musim umyvat a nikto mi nepomoze, lebo muz je cele dni v praci a ja doma sama s dvomi detmi, vlastne on ani riad neumyva. Ale tu nejde len o to, proste nechcem upratovat, nechcem nic robit, lebo vsetko ma po tom druhom porode boli, este aj slabiny, brucho mam akokeby som bola v 4-5 mesiaci, proste nevladzem a ani sa mi nechce. Mam to tazke teraz s 3mesacnym synom, od zaciatku stale place ale uz je to lepsie. Starsieho som uspavala do 1,5roka stale na rukach, pokial som neotehotnela, no teraz to rozhodne odmietam znovu robit, poviem si ze mam toho uz dost. Ked mam ist dat co i len jest starsiemu, tak mam chut mu nedat to jedlo a bolo by mi to uplne jedno ze bude hladny. No potom sa rozplacem a z posledny sil mu ho dam. Neviem bud som dostatocne nevyspata a unavena, alebo som fakt zla matka ktora sa len lutuje a chce kaslat na vsetkych co su mi blizky.

Ako som uz pisala, necitim k nim lasku, preco? Ved normalne by som ich mala mat rada, pretoze su velmi zlaty a manzel je bohovsky, no ja neviem. Zeby to bolo porodom? kedze som rodila 38hodin v strasnych bolestiach a nakoniec sekcia? Ja znesiem bolest akukolvke, ale co je vela je vela. Uz v nemocnici som nechcela mat pri sebe dieta, lebo ma vsetko bolelo, bala som sa ze to nezvladnem ako pri prvom, ze som bola vycerpana uplne a vstavala som k nemu v bolestiach. Ano som zrejme sebecka, ale preco? Co sa vo mne zlomilo? Je to len unavou a prejde to, alebo som ako male decko a neschopna sa starat o rodinu? Zijeme v dome ktory prerabame doslova v bojovych podmienkach od zaciatku, uz ma to nebavi a zlostim sa na vsetko. Uz mi vsetko vadi. Boli ma cele telo, stale mi kosti vyskakuju a som ubolena. Aj keby som odisla a zanechala ich tu bolo by mi to asi jedno, lebo starsi syn ma nieco cez 2roky a mam pocit, ze ma nema rad, berie ma len ako samozrejmost, ze ma niekoho pri sebe a neni sam. Ved ked som bola v porodnici a on ostal doma s babkou tak ani som mu nechybala, tak preco by to malo byt teraz inac. Ved ani varit neviem poriadne. Nejedavam po cele dni, lebo nemam kedy a potom som zlostna na deti a najradsej by som ich zbila do krvi a netrapilo by ma to. Ano, viem, co si teraz myslite,ale uz kricim od zurivosti, preco? Som tak niekedy zlostna ze chytim taky amok, ze koniec. Nemam komu sa vyrozpravat aby mi pomohol, hanbim sa to povedat aj muzovi lebo by sa so mnou urcite rozviedol, ved kto by chcel zit s takou manzelkou a matkou. Jedna starsia pani mi raz povedala, ze ked nekojim tak som ,,macocha,, no asi mala aj pravdu. Uz ma fakt nic nebavi a chcela by som byt konecne sama a kaslat na vsetko a na vsetkych. Ano, len sa lutujem, a neviem si pomoct. Viem ze to nieje normalne a chcela by som to zmenit, ale nejde to. Moja matka sa neda nazyvat matkou a to je na dlhsie rozpravanie, jednoducho moja svokra mi po porode viac pomohla ako vlastna matka, zrejme ma aj toto stve, ze nemam oporu vo vlastnej matke, ktora nas vsetkych poohovarala po celej dedine kde sme sa prestahovali, hanbim sa za nu a zlostim sa na nu. Knihu by som mohla o nej napisat. Mam pocit ze som zlaaaaa, ale preco? je to poporodna depresia ci co? Zmeni sa to niekedy alebo budem do konca zivota taka bezcitna a mysliet len na seba a na svoje pohodlie?

Len kludne mi nalozte, mozno sa konecne spamatam.