Od akého veku ste si začali uvedomovať, že váš život sa blíži ku koncu?

cca od 50, ani som ju nechcela oslavovať. a každým rokom je to horšie. Nemám pocit, že sa lúčim, ale že mám viac za sebou ako pred sebou. Že asi už ten život nestihnem úplne prekopať, nestihnem asi už veľa toho zmeniť, hlásia sa choroby atď., človek vidí na tvári a tele, že starne.

Och, žena! Niektoré ženy povedia, že po 40-ke len začali žiť! Deti pomerne odrastené, konečne sa môžeš opäť venovať koníčkom a myslieť trochu aj na seba 🙂 Moja mamka má 70 a až teraz začala občas mať také reči o konci. Doteraz ani n. Inak je to vitálna žena, viac vládze ako ja, čo mám tiež 40.
Ja práveže rozmýšľam v tomto veku, či neísť ešte do jedného tehotenstva. 😀 akosi sa neviem zmieriť s myšlienkou, že to už nikdy nezazijem
Trochu ťa ale aj chápem, tiež som mala obdobie, kde som sa začala báť o svoje zdravie, život, hlavne, keď som sa pozrela na moje ešte dosť malé deti. Akurát som bola depresívna, povedala som si, že takto žiť nechcem. Psychika robí neskutočne veľa! Keď začneš rozmýšľať skoro nad koncom, on príde rýchlejšie. Tak si užívaj život!

Nemam sice vela rokov.. ale nemyslim na take veci. Nikto z nas nevie kolko casu mu zostava tak preco si ho kazit takymito myslienkami🤷‍♀️

@zmrzlinka8 a ako je tomu teba s tešenim sa zo života? Vieš sa ešte pre niečo nadchnúť?

samozrejme, nadchnúť sa viem, ja som temperamentný človek

autorka si normálna ? prepáč , ja mam 60 na predčasnom dôchodku a ešte čakám veľa zážitkov Nikdy mi to nenapadlo ,,, Keď tu niektoré povedia že už 30-40 a nevládzu toľko... Moja svokra ma 88 a ja jej teda nesiaham s energiou.

@ingridpisarova takýto príklad asi potrebujem, dík

@123467 je to úplne prirodzená myšlienka. Postupne zvažujem čo tu po mne zostane, ako si ma zapamätajú moje deti.

Čože? Zomrieť môže hocikto aj zajtra.Bez prípravy,lučenia a uvedomenia si,že koľko toho stihol a nestihol.Mam 34.Teoreticky mám polku života za sebou Ale to neznamená,že druhú polku budem žiť v depke z toho,že sa môj život blíži ku koncu.Praveze až teraz po 30 tke mám pocit,že žijem naplno a že konečne využívam všetky možnosti,ktoré mi život ponúka.Smrti sa nebojim a keď má prísť,príde.
A čo tu po mne ostane? Dve vydarené,života schopné deti,ktoré po čase prestanu na mňa myslieť a budú žiť svoj vlastný život.A tak je to správne.Na každého sa zabudne.Sme.tu docasne

tiež mám také myšlienky niekedy, čo po mne zostane, čo zostane v srdci môjho syna po mne atď. . asi je to aj na niečo dobré, ako taký podnet k činnosti a k pekným vzťahom, ale netreba si to príliš pripúšťať.

prvý strach zo smrti okolo veku 5 rokov, potom ako sme s rodinou boli na pohrebe známej, starej pani. Moja mladá teta ma utešovala, že to je ešte daleko, nemusím sa báť, že zomriem.

Potom v puberte pri správach, pri tom keď hlásili rôzne tragédie, a uvedomovala som si, že sa to môže stať hocikedy, hocikde.

To, že ľudia sú zlí, bolo všade okolo, horšie bolo, že to zľahčovali a odmietali priznať. Každý si o sebe myslí aký je dobrý. Keď učiteľ urobil zlú vec,
všetci prižmurili oči, hádzali vinu na deti, otočili sa chrbtom, mali reči že je to "dobrý" pán, a až ako dospelá vidím aké to bolo svinstvo.

"postupom rokov som zo života unavená a pri náhodnom stretnutí s ľuďmi ktorých som roky nevidela mám pocit že sa možno aj lúčime a či sa ešte niekedy uvidíme."

myslím, že je to kríza stredného veku, ktorá, ako každá kríza, môže viesť k niečomu peknému a novému a urobiť človeka silnejším.

Hoci som v tvojom veku, nemyslím na to, že sa možno navždy lúčim, keď niekoho stretnem - myslievala som na to častejšie, keď som mala 20 - 30 rokov,
a často som všade počula, že hlavne sa s každým rozlučiť v vždy v dobrom, čo ak je to naposledy?
žila som aj v strachu, riešila som potom každé zlé rozlučenie, každu hádku,
a bála som sa aj, že mama zomrie, kým som 1 rok v zahraničí.

... teraz viem, že žiaľ život nie je navždy, ale teším sa, že mi teda nikto nemôže prikázať, ako tráviť deň.
Môžem si po práci celé hodiny obzerať oblaky na oblohe na deke v parku. Môj čas, môj život, kto mi prikáže robiť niečo iné?

Teraz, ako staršia, ma fascinuje, ako oveľa lepšie chápem knihy, piesne, filmy.

chápem, čo som nevidela, keď som mala 20. je to zaujímavé, je to dobrodružstvo.

@ingridpisarova životný elán a energia nie sú dopriate všetkým rovnako. Vidíš to už v škole v prvých ročníkoch. Niktoré deti sú energické, iné zádumčivé a vážne.
Nepíšem tu nič v zmysle, že nevládzem (aj keď cítim rozdiel už troška). Žijem normálny, veľmi aktívny život.

Mám 45, zaistené hrobové miesto rsp. kolumbárium, pieseň, záveť, vylúčenie verejnosti, peniaze na spopolnenie. Inak ich prídem strašiť.

áno prepáč ,trosku mi to ulietlo ale mňa to teda nikdy nenapadlo

@doriiis pekne si to napísala

Strasidelna téma aj predstava. Mam 39 a necítim sa ani staro, ani na svoj vek. Manžel má 46 a tiež až teraz začal žiť život, ved mame malé deti, kde by som mohla pomyslieť na to, že sa možno nedozijem ich svadby, detí 🙈

To vážne? Preboha si mladá žena, kde aký koniec života? Veď priemerná dĺžka života ženy na SK je myslím okolo 77 rokov, máš ešte pol života pred sebou, spamataj sa a prestaň mať myšlienky ako 80-rocna babka. Psychika robí divy.

@doriiis na toto myslím dosť často. Na každého z nás sa zabudne. Domy ktoré stáli, už si nik nespomenie koľko ich tam stálo predtým. Zabudnuté hroby, nečitateľné mená na nich, kde nik uz ani neuprace… tá pomynuteľnosť a nedôležitosť človiečika, ktorý tu kedysi bol a nik si ho už nepamätá, lebo sa zrodili dekády po ňom.

Čo ja viem, po prekonaní rakoviny som sa paradoxne akoby viac prestala báť smrti a čo bude ,,potom,,...Mám 38 a mám pocit, že ten môj život ešte len poriadne začne - v zmysle, že teraz si ho začínam viac vážiť, tešiť sa z maličkostí, robiť si častejšie radosť, menej sa stresovať, jednoducho viac si ho vychutnávať. Necítim sa stará ani fyzicky ani psychicky a už vôbec nemyslím na svoj pohreb 🙄 Ani by som ho extra neplánovala, no keď to príde, chcem kremáciu a ostatné veci okolo toho ako sa vyriešia mi bude totálne jedno 😁

V suvislosti so sebou nad tym este nerozmyslam, v suvislosti s rodicmi uz, bohuzial, ano a je to pre mna velmi bolestive. A uz to vidim aj na nich, ze ich chytaju pochmurne myslienky - o to viac nad tym rozmyslam a trapi ma to.

Je to tak autorka.A s týmto sa musí každý zmieriť.Pamatame si rodičov,starých rodičov a možno ešte trochu prastarych rodičov.Ale ďalej nič.Uz si nikto nepamätá,čo robil,ako vyzeral a aký bol ďalší jeho predok.A fotky sa stratia tiež.Jednoducho sme tu len dočasne.
Pre mňa vždy bolo dôležité,aby keby som zomrela aj zajtra a tí čo ostali nemali so mnou a so životom ako takým starosti.Preto po mne ostanu peniaze a dom,ktorý mojim deťom nikto nevezme.Co už s ním oni spravia,nie je v mojich rukach.
Nehodnotím aký bol môj život doteraz.Nepozeram späť,ani moc dopredu ale len pred seba.

No ja som si to uvedomila nejaka 10 rocna. Plakala som par noci a potom ma to preslo.

Len dufam, ze umrem spokojna v spanku 🙏

@ingridpisarova ani ja som doteraz takto vôbec neuvažovala. Vedela som síce že sú nejaké vekové hranice v ktorých mám stanovené nejaké ciele ako škola. rodina, ale nikdy som necitila, že zo mňa odchádza život, že sa lúčim (prosím nepochopte to doslovne).

A čo sa stalo, keď zrazu takto uvažujes, zomrel ti niekto blízky alebo?.

@danyelia presne takým ako ty som sa v úvode ospravedlnila. Máš môj rešpekt, ako každý, kto žil na hrane a žije ďalej 🌻🎉.

@mandzula nerozlrávaš sa s nimi o smrti? Nemyslím že by to mala byť v rodinách tabuizovaná téma.

je dosť hlúpe myslieť na také veci. pretože sú ľudia, ktorí sa dožijú ledva 20 rokov a sú takí, čo 90. nevieme, čo máme "napísané v osude", načo si tým lámať hlavu? čo má prísť, príde... čo ak ten, čo o tom rozmýšľa, má súdené dožiť sa stovky? a bude sa 50 rokov umárať takými myšlienkami? zbytočné....

Nemáš depresiu?nie je bežné takto uvažovať.