Neteším sa zo šťastia druhých

Vela ludi to tak ma, ale si to nepriznaju alebo to potlacaju. Porovnavat sa s druhymi ludmi (aj cudzimi) je zial prirodzena ludska vlastnost. Kazdy mame vlastnu cestu v zivote, neda sa presne povedat kto je na tom lepsie. Ani nevies kolko ludi na prvy pohlad maju vsetko.. deti, zabezpecenie, manzela pritom realita vie byt uplne niekde inde. Vzdy je trava zelensia na druhej strane ako sa hovori v USA 🙂

Myslím, že je to úplne prirodzená ľudská vlastnosť, len o nej málokto hovorí...

Pozri, ak to nevedie k tomu, že im zámerne kazíš radosť buď poznámkami alebo dokonca činmi a je to naozaj iba tvoj vnútorný pocit niekde v hĺbke, tak by som to asi tak veľmi neriešila ... porovnávať sa je síce úplne zbytočné, ale úplne bežné a tak nejak prirodzené ... a aj keď nie som fanúšikom motivačných kníh a kecov, tak raz sa mi dostala do rúk kniha 13 vecí, ktoré psychicky silné ženy nerobia a bola tam časť zameraná aj na toto, sú tam vcelku praktické rady a "cvičenia" ... skús sa po nej pozrieť, ak to chceš vážne nejak riešiť, možno ti niečo dá 🙂

Dakujem za komenty . Ale tu ani tak nejde o porovnávanie . Ale proste napr uvediem príklad : kamoska bude mat rozlúčku so slobodou a ja akoby aoˇ jej to nedopriala a bola najradšej keby sa niečo skomplikovalo . Len aby to nemala tak ako si želá . Naopak iné kamosky urobia všetko preto aby ju potešili a úprimne sa z toho tešia . A dosť mi to vadí nikdy to nebolo takéto intenzívne celkom mi to ničí život . Necítim sa tak šťastná aj keď mám všetko . Akoby som mala nejaký komplex ale netuším aký a z čoho . Kamoske sa nedarí otehotniet a mna to samozrejme trápi a prajem jej to ale zároveň veľmi hlboko v nutri ma jej nešťastie akoby teší . Neviem to presne opísať . A pritom sama mám malé dieťa takze ak by aj otehotnela nemám jej čo závidieť . Naozaj tomu nechápem .. a toto je už veľmi zle keď ma “ teší” takéto niečo

Fuha je to silna kava. Neviem sa stym stotoznit no verim ze Ta to trapi. Ja doprajem kazdemu aj ludom na ktorych mi nezalezi A koho mam rada este viac.. su to negativne pocity co mas a skodia Hlavne tebe .Je Dobre ze si to uvedomujes . Nedoprajes druhym .. Urcite by ti stym pomohol dobry psycholog. Bola si vzdy taka? Mne to pride ako ked male dieta do 3r je na pieskovisku mà 50hraciek a kamaratka chce jednu no to dieta nechce dopriat ani jednu hoci samo sa stym hrat nechce. A Mozno tie hracky su tej kamosky to je jedno. Alebo sa skus zahlbit do toho pocitu kamosky co tuzi po dietatku a skus jej ho z celeho srdca dopriat. ( inak verim ze velmi vela ludi to pocituje ako ty a ani si to neuvedomuju ako nieco zle pride im to prirodzene) ale to neznamena ze si zly clovek aj dobri ludia mozu mat zle ci negativne emocie. Len treba pochopit ze nie emocie tvoria nas ale my tvorime ich a vieme si nastavit myslenie upratat si v hlave. Vieme sa ovladat. Stastie je stav mysle.Dopraj druhym nech maju co chcu Po com tuzia Lebo bez toho akoby si sa nevedela naplno tesit z toho co mas.

Nemáš komplexy z tých tvojich kamosiek? Možno nie si s nimi až tak stotoznena ako kamarátka, asi k nim nemáš až taky kamarátsky vzťah ako si myslíš. Skôr by som povedala, ze su pre teba také známe a preto s nimi superiš (my ženy spolu často superime), ked ale už niekoho považuješ za skutočného priateľa, tak tam to už nie je o tom ze s nim superiš.

90percemt psychologov.spovenskych pracuje online. talze klido si hodinove soypey dohodni vepa.stastia a super ze si to uvedomujes. najlepsie co mozes teraz utobit je ze si zapis okopnosti konoretnej sotuacie co kto ppvedal a.nasledme si zapis svoje pocoty a myslienky
a skus mesoac nechodit na sociapne siete. tiez byt tebou zacnem si pisat dennik vdacnosti. tj kazdy den na konci si napis 10veci za ktore si vdacna. vela stastia

Tak ja sa normlane priznám ze ja vobec neprežívam ani šťastie ani nešťastie rodiny alebo kamarátov. Výpočujem si, polutujem/pogratulujem a vypustam to z hlavy. Nepripadm si divne, príde minto normlane. Zijem svoj život, so svojím šťastím aj nešťastím, ktore musím riešiť, nevidím zmysel míňať energiu na riešenie cudzieho života.

Nemas problem s tym, ze sa podvedome bojis, ze ta nebudu potrebovat? Ze ta akoby odlozia bokom?
Podla uslovia: na bolest treba dvoch, na radost si stacis sam.
Ze ked mame problem, instinktivne vyhladavame inych, podelit sa o smutok, hladame podporu. (A to aj ked sa stiahneme a izolujeme, stale dufame, ze si to niekto vsimne, ze nevieme poziadat o pomoc a pride sam za nami).
Ked sa mame dobre, sme spokojni a stacia nam tie veci/osoby, co nam prinasaju tu radost. Menej vyhladavame spolocnost inych, lebo sme spokojni a kludni.

No a ty by si sa z ich radosti aj uprimne tesila, len sa obavas, ze potom ostanes viac sama. Akoby nepotrebna.

Alebo sa naozaj porovnavas a hodnota tvojho stastia/spokojnosti je v tvojich ociach urcovana hlavne tym, nakolko prevysuje stav u ostatnych. Ze potrebujes mat pocit, ze sa mas najlepsie z nich.
Ked sa maju porovnatelne dobre, uz tvoja vlastna spokojnost nema tu hodnotu.

Celkovo, akoby ti chybala vnutorna sebaistota. Mozno iba podvedome. Navonok mozes mat pocit, ze si sebaista dost.
A tak si ju kompenzujes na ostatnych.
Nahanas si potvrdenie hodnoty (ze ta potrebuju, alebo ze sa mas najlepsie z nich, atd).

Je vsak fajn, ze si to uvedomujes.
Psycholog ti moze pomoct odhalit korene tohto rozpolteneho citenia.
Mozno si v destve na niekom lipla a citila hlboke sklamanie, ked on uprednostnil niekoho ineho. Ze to neciti rovnako k tebe. (Alebo si to tak aspon vnimala, ze ti to neopatuje rovnako.)

Mozno by pomohlo viac sa sustredit na to, co ty chces. Ujasnit si, co v zivote chces a ist za tymi cielmi. Kopec ludi vie, co nechce, no nevie, co vlastne miesto toho chce.
Ked budes postupne dosahovat svoje ciele (zacni od drobnejsich, potom sa posuvaj k velkym), budes citit spokojnost. A mozes zistit, ze kludne doprajes inym. Ze neriesis. (Dokonca, ze tym, ze su spokojni, tak su kludni, nevyzaduju tolko pozornosti a neoberaju ta o energiu ist za tvojimi cielmi. Tak im to budes zelat.)

zavidiet inym podvedome alebo vedome, je tak trochu narodny sport a kazdemu sa to obcas stane, ked len na moment si pomyslime (s jemnou davkou "nadsazky") ale priat inym zle alebo dufat, ze im veci nevyjdu a nepodaria sa, to v poriadku nie je a takeho cloveka by som asi vo svojej blizkosti nechcela a ano mas pravdu je to zle, ked ta to tesi ako si sama napisala v komentari...isto by som to riesila s psychologom, ak to riesit chces, kto chce cestu si najde, ostatne su pre mna vyhovorky, obzvlast v dome, ked 85% ludi a profesii funguje online

Ja Jej to dieťa doprajem a naozaj ma trápi že sa im nedarí . Veľmi sa poteším keď mi oznámi že je tehotná lebo je to moja blízka kamoska . Ale prosite v kútiku duše akoby ma “ tešilo “ že im to tak trva. To neznamená že neprajem aby to dieťa mala skôr naopak . Fakt je to divne neviem to tak opísať . Proste nejde o konkrétne veci , stastie im želám všetko atd atd ale skôr ma akoby “ teší “ aj to nie je to správne slovo .. že cestu k Tomu šťastiu majú komplikovanejšiu . Neviem to do prcic fakt opísať je to divne . Ale úprimne ma to trápi a chcem to v mojej hlave zmeniť lebo jedine komu tým škodím som ja sama .

Tak si falošný a trochu zákerný človek. Aj takých je veľa v živote, bohužiaľ, teraz tie zle vlastnosti akoby ešte u ľudí vyplávali na povrch. Pravdepodobne nie si šťastná vo vlastnom živote, tak ti vadi, keď sú okolo teba šťastní druhí a teší ťa, keď sú nešťastní, lebo aj ty si nešťastná. A zmeniť sa to dá jedine tak, keď si v živote nájdeš nejaký koníček alebo niečo, čo by ťa tiež v živote napĺňalo.

Autorka, ak chces, napis mi sukromnu spravu. Asi viem, co prezivas, ake to je. Sem tam sa pristihnem, ze to mam tiez tak trochu. Mam iste dovody, pre ktore tu nechcem pisat verejne. Su to specificke veci.

Hmm ty ludom doprajes komplikacie na ceste za stastim. Akoby si v podvedomi mala ze ty si mala tszku cestu zivotom tak nech maju aj oni. Dieta jej doprajes. Ale si rada ze neotehotnela hnet.. Nech ho raz mà ale najprv nech sa pptrapi. Preco je to tak?

Nie je to tým, že si pre niečo málo veríš? Máš nejaký problém sama so sebou a z toho pramenia tieto emócie voči iným? Alebo podvedome zážitky z detstva? Len premýšľam co môže byt príčinou...

Podla mna je toto tak trochu prirodzene pre zeny, len vacsina si to takto v sebe uprimne nezhodnoti. Neraz som to zazila... Preco zenske kolektivy vzdy ohovaraju? Preco ich tesi, ked o inej zene hovoria negativne veci? Naplna ich to, tesi, potrebuju sa stretnut a vyventilovat svoje pocity v tomto smere. Teda vacsina zien samozrejme.
Podla mna my zeny mame v sebe prirodzene zakorenenu tuzbu po uspechu. V davnych casoch zena musela byt niecim vynimocna, uspesna, snaziva, aby si ju muz vsimol. Aby sa o nu postaral. Zeny maju deti, takze ja si myslim, ze zeny v davnych dobach museli medzi sebou " v jaskyniach" superit, v snahe postarat sa prave o to svoje dieta, zaujat muza, aby zo svojho ulovku vyclenil jedlo prave pre nu a jej dieta. Vtedy bola vysoka umrtnost, takze zena nemala istotu, ze sa jej muz vzdy vrati a o to svoje vlastne dieta sa postara. A jedla vela nebolo, casto sa hladovalo, nedostalo sa vzdy vsetkym. Ktora chcela aby nejaky muz dal zo svojho ulovku maso prave jej, musela sa o to podla mna riadne snazit a ukazat, ze je sikovnejsia, schopnejsia ako ostatne.
Dnes sme niekde uplne inde, ale tieto podvedome snahy a pocity v zenach podla mna ostali. Neraz som si vsimla v zenskych kolektivoch, ze vsetky zeny (aj tie co si to neuvedomuju) pri prichode muza sa ho snazia zaujat. Bez ohladu na to, ci im je sympaticky ci nie. "Trenuju" svoju schopnost zaujat muza, chcu mat mat istotu, ze v pripade potreby, by si vedeli zabezpecit muza, aby ich dieta prezilo. Z toho podla mna potom prameni aj vsetka ta tuzba zien ohovarat, falosnost v zenskych vztahoch, obcas podrazanie si noh. Teda verbalne uistovanie sa o tom, ze inej sa v niecom nedari a teda som ja ta zaujimavejsia a mam vacsiu sancu na to, ze mi niekto pomoze v nudzi. Dnes to vyznieva smiesne, v dnesnej dobe, ked mame dost velke istoty, ale kedysi bola schopnost "byt uspesna a zaujimava" podla mna nevyhnutna pre prezitie. Ale tiez to nezmizne zo dna na den, ked to v zenach bolo pestovane a zveladovane tisicrocia.
Ked mas pocit, ze je to prehnane, ze nedoprajes, ze sa doslova tesis z neuspechu druhych, tak to je asi na psychologa. Ale pokial mas v sebe len taky neurcity pocit spokojnosti, ze tebe sa dari (ani nie, ze inym sa nedari, ale ze tebe sa dari), podobny tomu, aky zeny zazivaju pri ohovarani (opat, ked sa navzajom ubezpecuju, ze im sa dari, lebo tej dalsej sa nedari), tak to je asi prirodzene pre vacsinu zien.

Alebo mi ešte napadlo jedno... Ci to nie je tým, že si sa sklamala v ľuďoch a nedokážeš im veriť. Neveríš im ani to, že by sa mohli úprimne s Tebou tešiť z úspechu a naopak úprimne prežívať smútok, nezdar. Možno si sa podvedome nastavila tak, že keď Ty nemáš nikoho tak dôverného pri sebe, tak nebudeš ani Ty taká... 🤷‍♀️🤷‍♀️🤷‍♀️

@cervenaruza123 môže na tom niečo byť pravdy... Len autorka má asi zavážnejšie pocity ako tie, ktoré vyplývajú z prirodzeného správania ženy...

@fineta Tazko povedat, kedze vravi, ze sa stale aj potesi, len akoby v podvedomi nie, nevie to ani nazvat. To uz sa ona musi zamysliet, nakolko je to len podvedome, jemne a nevinne alebo ci je cosi vaznejsie.

@moonlight1210 veľmi veľmi dobre napísané a tak to je, ide to z detstva, nie je to nič prirodzene ako to píšu … a doháňa nás k tomu samozrejme spoločnosť tiež

@
@cervenaruza123 súhlasím do bodky! Stále mamw v sebe naše trabsgeneracne traumy a rovnako zakódované to, že žena je v spoločnosti stále menej a musí manipulovať s mocou ….