Nešoférovanie a snaha o prekonanie strachu

Vodicky mam cca 12 rokov. Nesoferujem. Naposledy som sedela za volantom cca pred 5 rokmi aj to len kvoli nudzovej situacii…

Čím dlhšie to budeš odkladať tým horšie to bude pre teba. Znie to ako klišé ale len jazdiť, jazdiť a jazdiť nič iné ti nepomôže sa prestať báť

Šoférovať som začala po 10 rokoch, mala som kondičné jazdy. Pomohlo hlavne, že som nemala na výber a musela som začať.

Zaplatila by som si kondičné jazdy, nech sa zase dostaneš na cestu a potom už len jazdiť. Na začiatok najlepšie sama nech sa môžeš sústrediť na to co robíš a najlepšie medzi dedinami kde nieje veľa ľudí. Zastaviť na každom voľnom mieste, aby si si trénovala rozjazd. Držím palce.

Nesoferovala som 13 rokov, lebo som nemala vlastne auto. Opäť začať jazdiť bolo ťažké. Ale dnes si hovorím, že som mohla začať oveľa skôr. Keď musís, tak musíš.

Ja som si urobila vodicak, ked nasi este ani nemali auto. Ja som bola studentka, cize vlastne tiez nehrozilo. Tiez som snad 7 rokov soferovala skor prilezitostne. Potom prisli deti a mne bolo jasne, ze musim svoj strach prekonat. Zacala som na kratke a zname trasy soferovat. V meste som si cestu v duchu naplanovala, ako pojdem, kde odbocim. Tak nejak sa mi to zautomatizovalo, ze som sa nebala ist aj do krajskeho mesta a teraz soferujem uplne v pohode, nemam problem ist sama do Chorvatska s detmi alebo niekde inde do zahranicia. Takze hlavu hore, strach sa da prekonat. Pomaly, postupne! Zelam vela stastia a vytrvalosti!

Robila som vodičák v 22, rok som trošku jazdila ale nič extra a potom som prestala na štyri roky šoférovať. Auto stálo, pokazilo sa celé tým ako stalo, zbavila som sa ho a manžel potom kúpil novsie auto, za vyse 10 tisíc a som si povedala že to už nemôžem nechať zhnit na dvore a tiež ma nebavilo všade malú vláčiť autobusom vlakom aj v teplotách k lekárom, už som bola aj tehotná. No tak som po tých rokoch sadla do auta. Vždy s hnačkami a strachom. Schudla som 5 kíl ale uz sa viem doviesť kam potrebujem. Chce to len ten prvý krok. Chodila som od začiatku sama, teda len s dcérou. Nemám ani automat, žiadne senzory, proste mne ani tieto vymoženosti by nepomohli zbaviť sa strachu. Pomohlo mi len to, že som už nevládala jazdiť spojmi.

Ja som si po 10 rokoch nešoférovania zaplatila zopár kondičných jázd a potom jazdila čo najviac s manželom... po čase som sa nebála "ľahšie" trasy aj sama a časom to bolo lepšie a lepšie

VodičSký (nie vodičky 🙈) som mala 11 rokov, kým som začala šoférovať. Neodkladaj to, čím skôr začneš, tým skôr budeš v pohode. Chce to trpezlivú osobu, ktorá tie prvé jazdy absolvuje s tebou.

vodičák som spravila na 1x a potom som 2 roky nešoférovala, nebolo na čom. potom sme kúpili "jazdenku" a bez kondičných hybaj - alebo sa utop. spoločnosť som mala len na prvú jazdu aby som trafila domov :D jasné že mi to párkrát zdochlo kým som našla miesto kde zaberie spojka a plyn ale odvtedy jazdím takmer denne. jedinú vymoženosť čo mám na už druhom aute je parkovací senzor (nie kamera!)

Vodičský mám cca 4,5 roka, šoférujem od prvého dňa. Bála som sa dlho a veľmi ale lenivosť bola silnejšia ako strach. Poznám viacerých čo majú vodičák a aj tak nesoferuju

vodičský preukaz si si urobila na to, aby si mohla šoférovať, tak šoféruj. Strach-nestrach, sadni čím skôr za volant a jazdi, inak než praxou sa strachu nezbavíš. Bez skutočnej schopnosti jazdiť je ti vodičák na dve veci, škoda peňazí a vynaloženého času a úsilia. Takisto na dve veci ti bude, keď napr. nastúpiš do skvelej práce, kde ti pridelia služobné auto a ty pustíš do nohavíc, keď ho budeš musieť používať... alebo keď budete s rodinou na dovolenke a muž-šofér si zlomí nohu, potom urobíš čo? Necháte tam auto a ty budeš trepať muža so zlomenou nohou, malé deti a kopu batožiny bohvieakou komplikovanou dopravou? Pretože ako majiteľka vodičáku, ktorá ale nevie jazdiť 500 - 800 km trasu (ešte k tomu so zodpovednosťou za celú rodinu) asi nedáš... Takže zabudni na strach a mysli na praktické využitie vodičáku

Mám vodičský 9 rokov. Z toho 6 som nesoferovala. Som nízka. Mali sme tak dlhé auto, že keď som chcela dotiahnuť na pedále,pozerať do zrkadla a vidieť zad auta,tak som to proste naraz nevedela a nechcela som šoférovať kvôli parkovaniu. Potom sme vymenili auto. Manžel začať chodiť na služobky a s dvoma deťmi bez auta to ozaj nie je sranda. A tak ma raz posadil za volant,že : ideš. A išla som. Za mňa teda aj automat. Pri automate sa človek môže viac sústrediť na premávku a na cestu,nemusí riešiť preradzovanie a báť sa,kde mu zasa zdochne motor,v ktorej križovatke. Bojím sa stále. Úprimne viac sa bojím iných šoférov ako seba. Ale strach je čím ďalej,tým menší. Keď si mala rozbila hlavu,tak som ani sekundu neváhala,skočila do auta a išla. Veľmi to uľahčuje život. Poznám ale veľa ľudí,ktorí majú vodičák a nesoferuju a úplne tomu rozumiem. Ak sa má človek zblázniť od strachu,tak nech si radšej zavolá taxík 😊Držím palce 😊

Zaplat si kondicne jazdy. Kolko treba. A zacni jazdit malicke zname trasy. Napr.do obchodu, k lekarovi, do prace. Postupne to pojde 😊

Treba si sadnúť a ist,,,bez strachu,,,uvidiš,že sa ti to zapači

Ja som začala jazdiť na dedine. V meste som sa bála. Veľa áut. Človek musí všetko sledovať, nestíhala som to na začiatku. Na dedine je jedna cesta, nič viac 😀 takže začni niekde kde je to jednoduché. Postupne predlžuj trasy a pridávaj zložitejšie. Ono to pôjde. 🙂 držím palce.

Zaplat si kondicne jazdy. Ja som soferovala len na Svk (este v case Favoritov), potom mi ukradli auto a ne soferovala som. Prestahovala som sa do Barcelony a bolo treba auto … najskor som chodila ako po …ale musela som. Po 2 mesiacoch to bolo ok …najskor zname trasy a ked si zvyknes postupne predlzuj

Vodičák mám od minulého roka v novembri úspešne ☺️som to dala a šoférujem zatiaľ pod dozorom môjho muža no teraz keď začal školský rok už som bola pár krát aj sama z deťmi ☺️tiež som sa bála a je normálne mať predtým rešpekt ale urobila som vodičák pretože ho potrebujem nie preto lebo móda,a skvelá motivácia je že mám vlastné auto keďže mi muž svoje nedá 😆

Mozno by aj pomohlo mat stare auto o ktore sa tak nebojis...

Wau toto ako keby som písala ja úplne rovnaký problém ale že úplne ako cez kopirák 😭

Pravidelne som zacala soferovat po 13 rokoch (auto s automatickou prevodovkou),lebo som bola donutena (dieta, byvanie na dedine a praca v meste). Ale teraz som rada, idem si kde chcem, kedy chcem. Sloboda

V prvom rade si kúp nejaké staré auto a zaplať zopar kondicnych jázd.
Potom začni jazdiť, každý deň, donút sa. Skús najskôr v noci ked sú prázdne cesty, najskôr skús jednoduchú trasu tam a spat, pripadne veľké parkovisko pred obchodným domom. Po pár dňoch môžeš skúsiť aj v meste, pekne všetky križovatky, aj ked budú prázdne pekne zastav tam kde treba prednosť, rozbehni sa.
Ked si už budeš trochu veriť skús ist v nedelu poobede ked je tých aút najmenej niekam ďalej na výlet.
Určite to skúšaj sama, ked ti bude niekto kibicovat vedľa iba ta to znervozni.

Snaž sa jazdiť denne, vzdy ked vynechas pár dni bude to ťažšie, takže každý jeden deň.

Šoférovať sa zo začiatku boji každý. Ale časom sa naučíš auto ovládať a bude to lepšie. Fakt prvých 1000 km je hrôza ale potom to už ide.

Mala som 15r vodicak a nesoferovala az kym ma okolnosti neprinutili. Prosto ina moznost nebola tak sme den co den s muzom po praci trenovali a po cca 3 mesiacoch som musela ist sama. Bolo to tazke vela stresu ale ked musis tak musis a teda cim viac soferujem a zazivam rozne situacie, tym som si istejsia a len tak ma hocico nerozhodi ako na zaciatku.

Ja to mam tak.. ja som sice po vodicaku aj jazdila, ale uz dva roky nie a prosto mam nejaky blok...pritom sa nic take nestalo.

Vodiak mam 11,5 roka a z toho som asi 1,5 roka nesoferovala - mala som auto na dvore a sofera kamosa. Takze som sa dostala aj tak kam som potrebovala. Potom som sa ale nastvala a rozhodla sa ist do vedlajsieho mesta (po dialnici) na nejaky workshop a zrovna celu noc snezilo. Skoro ma drblo, ale co uz. Sadla som do auta a sla.. ale jazdila som od zaciatku viac menej dialnice, takze stale poviem, ze dialnica je ovela jednoduchsia ako mesto... a nepomoze nic iba jazdit jazdit a jazdit... co mi mega pomohlo bolo, ked som si nasla pracu 60km od domu...

Ja mám VP 20rokov. A dala som si kondičné jazdy v apríli tento rok, aj to mi prehovorila známa do duše. Idem pomaly do mesta,ale sama si moc netrúfam. Urobila som chybu,že som nezačala skorej.

Robila som si vodičský, keď som čakala dcéru, pred vyše 9rokmi, potom som rok aktívne šoférovala, aby som sa vedela ľahšie dopraviť k doktorke a k rodičom s bábätkom a kočíkom, to ma motivovala, ale v tom čase som strach nepociťovala.. potom som sa presťahovala do mesta a zrazu som nepotrebovala jazdiť, začala som cca pred dvomi mesiacmi opäť, s ocinom na sedadle spolujazdca, vyplašená a kým mi ocino nepovedal, že môžem ísť, tak som sa ani nepohla 🤣. Zlom nastal vtedy, keď som za taxík do práce zaplatila 8€, ale inak by som sa nemala ako dostať a tak som začala jazdiť sama..stále som opatrná a mám rešpekt, ale vždy si poviem, čo sa má stať sa stane, aj keď by za volantom sedel niekto iný..
Držím palce a hlavne ak to potrebuješ..

Len sa treba odhodlať, daj si pár kondičných jázd a potom jazdi s niekým kto sa nebojí...
Ja som nesoferovala 10 rokov od vodičáku ( strach zo zodpovednosti, keby sa niečo stalo...) keď som sa zamestnala začala som to brať ako hendikep...
Potom mi muž kúpil auto, malinké šikovné ale bolo 300 km od nás, čiže som si to musela odsoferovať sama domov...
Potom som už musela jazdiť, manžel má odmietol voziť, musela som šoférovať ja😀😅.
Po pár mesiacoch som sa rozjazdila a prvé roky som najazdila tak 30 000 km ročne ... Keď som išla na materskú tam mi to šoférovanie veľmi chýbalo, lebo cesta k lekárovi a do obchodu sa mi nerátala...
Z krpateho ženského miniauta som prešla na veľké SUV.
Samozrejme zo začiatku mi senzory, respektíve kamera zachránili auto pred škrabancami.... Teraz najradšej parkujem pozdĺžne alebo s nacuvanim do boxu ( kôli prehľadu a aj rozmerom auta)
Vždy je mi strašne smiešne keď parkujem a ochotní páni mi začnú ukazovať či mám dosť miesta 😀😀😀 lebo teraz po rokoch praxe mi stačia iba tie spätné zrkadlá...

@siska53 Presne takto isto aj u mňa...vodičák mám 23 rokov, aktívny šofér, ale zrazu nastal nevysvetliteľný blok a vôbec to nebolo o veľkosti auta, hustoty premávky, diaľnice, atď. Boli aj kondičné jazdy pár rokov dozadu, ale presne toto leto po pár jazdách som si povedala dosť, lebo šoférovanie sa pre mňa stalo len utrpením a nemá zmysel siliť sa do niečoho, s čím človek nie je stotožnený. Nie je povinnosť vlastniť vodičák, vlastniť auto a ani šoférovať...je to len výhoda a pre niekoho dokonca nevyhnutnosť.