Môj otec nečakane zomrel. Neviem sa stym vyrovnať😢
Ahojte určite každá z vás co je tu to možno prezila pred týždňom som prišla o otca;(_ochorel veľmi vazne a následne nato hneď zomrel neviem sa stym vyrovnať pretože sme nečakali jeho smrť mal este veľa plánov prerobiť nás dom no proste smrť určite nečakal ani on je to veľmi ťažké všetko nám ho doma pripomína moje dni su take ze len prežívam nič ma uz neteší neviem ako budem ďalej žiť bez neho mali sme dobrý kamarátsky vzťah v noci nem9zem spávať hneď myslím na neho ako tam hore bojuje ze tam nechcel vôbec ist;((prosím vás pomôžte ako ďalej...
To mi je ľúto...chce to čas, každá rána sa zahojí, jazvy zostanú. Musíš si povedať, že mu je tam hore dobre a nič ho neboli. Nech ste si oporou s rodinou. Oni potrebujú tvoju podporu, ty ich. Spolu zvládnete všetko. Nebudem ti pisat, ze sa zamestnaj niečím pozitívnym... To sa teraz ani nedá, len treba preplakať obdobie ktoré ešte veľmi bolí a každým dňom to bude menej a menej uplakane. Ja som prišla o brata, mama sa skoro zrútila, plakali sme všetci spolu, bol stále s nami. Časom si mama povedala ze musí byť silná pre nás. Je to už pár rokov, kazdy rok si poplačem, zaspomínam, pomodlím.
ja som si tym presla pred 6 rokmi, mali sme vyborny vztah, takmer denne som bola u nasich kedze byvame kusok od seba, poobede som bola na navsteve a bol ok, v noci mi volala mama ze otec je na pohotovosti ze mu bolo zle, hned som sadla do auta a isla tam, po hodine ma zavolali dnu vraj infarkt a uz sa nedalo pomoct... tiez som sa s tym dlho nemohla zmierit, abolutne necakane, z plneho zdravia, tolko planov este bolo, zila som ako vo sne , ale casom sa ta bolest otupi, nikdy neprejde ale zmeni sa to. Zacni si pisat dennik akoby mu hovor, mne to troska pomohlo, ale to zial napravi iba cas...
@srnocka30 Cas rany nezahoji. Ale naucis sa s tym zit. Mne takto pred styrmi rokmi umrela maminka. Bola moje vsetko. Myslela som, ze to neprezijem. Ale musim, zostal otec, ktory je brz maminky ako bez duse, slobodny brat a maminkina tazko chora mama. Mam aj muza a dceru, takze mam pre koho zit. Ale srdiecko stale boli. Denne myslim na maminku. Je to, akoby umrel aj kusisko mna samej...
Prezila som to iste a mozem ti napisat, ze cas rany nevylieci, ale ty sa s nimi casom naucis zit 😞
@monika2012 tak ako čítam kazdy máme svoje starosti a nie ľahký život ;(tak skôr žena sa vyrovná so smrťou partnera ako chlap bez ženy musí to byť hrozné pre vás a este horšie pre toho ocina;;(tak ja som ostala sama s maminou tiež som slobodná takže žijeme jedna pre druhú musíme teda lebo otcova smrť nás dorazila kompletne ;(((
Úprimnú sústrasť. Prísť o človeka, ktorého ľúbiš je veľmi náročné. Ale vieš, on by si neprial, aby ste sa kvôli nemu trápili. Začni robiť niečo, k čomu ťa vždy povzbudzoval, niečo, k čomu si si nenasla čas alebo priestor, ale on videl, že by to mohlo byt tvojim poslaním. Sprav to pre neho a možno zmeníš aj vlastný život. Bolesť a smútok po čase prejdú, tebe ostanú krásne spomienky. Nik z nás tu nie je na večné veky. Ak by ti aj niečo také pomohlo vyrovnať sa s jeho smrťou, tak smelo do toho.
@srnocka30 uprimnu sustrast,prezila som to iste pred polrokom, a stale to velmi boli, stale sa pytame preco? Najhorsie boli prve 2-3 mesiace, stale sme hladali odpoved, ze ci sme nieco zanedbali, ci sme nieco mohli zmenit.Naucila som sa s tym zit, velakrat uz prekrutim na srandu, ak sa mi nieco nepodari, ak zacne z nicoho nic fukat silny vietor, ak sa mi vytrhne hadica, s ktorou polievam....poviem, tatko, srandicky zase? Stale to boli, stale mi bude chybat, ale uz dokazem normalne spat aj normalne fungovat, je to kolobeh zivot
@elementissa ďakujem krásne za podporu ale máte pravdu treba niečo robiť aby človek nejako nazbieral sily žiť ďalej myslím ze by nerád videl ako sa trápime ale proste je to silnejšie ako ja;((ten smútok žiaľ za ním zatiaľ neviem prekonať;((
@tenerifka ďakujem pekne;(takze tiež bol tato chorý na Pankreas??ako je to len tyzden co sme ho pochovali takže veľmi to boli;(v júni mu nič nebolo a je august a on je v nebi;(ako nepochopiteľné proste ale ako píšete je to život ale bez nich je to ťažké oto viac ked ostanú dve ženy samé v dome a s veľkou záhradou budeme musieť bojovať ako vieme držím aj vám palce aby sa darilo hlavne)
@jamimka tak to mi je ľúto ze ste prišli o brata ja tiez a teraz este aj ten otec;((niekedy si poviem ze som fakt prekliata ze mám v zivote len trpieť uz som mala kadejaké myšlienky;((ale mám skvelú maminu iba ona ma tu drží nič viac pretože si tiež nezaslúži trpieť tak vám prajem uz len šťastné chvíle i ked bez našich blizkych je to ťažké pretože myšlienky sú stale pri nich;(
@srnocka30 je to velmi cerstve, treba si prejst fazou smutku a oplakat to cele, to bude este dlho trvat. Uprimnu sustrast, ale verte ze casom to zvladnete. Neviem ci tomu verite alebo nie, ale pomohlo mi aj citanie knih typu zivot po zivote a take to hladanie ci je nieco po tom...
@srnocka30 Otcova smrt vas dve este viac spoji. Teraz nastala pre vasu rodinu tvrda skuska, aby ste predviedli jedna druhej, ako velmi viete milovat. Davajte lasku, ktora by inak bola smerovana ockovi, Vasej mamicke. Velmi to bude potrebovat, a ak to Vas ocko vidi, bude spokojny, ze maminka ma pri sebe milujuceho cloveka. Nie je nic dolezitejsie. Ja verim, ze sa raz znovu stretnete, ved laska je vecna...
@srnocka30 ahoj.. Dnes je tomu 3 roky co mi zomrel ocko. Odpadol na záhrade 9.8. Ja som ho našla.. Mala som vtedy len 6 týždňové babo... Triestive krvácanie do mozgu.. Žiadna šanca. A 11.8. Zomrel.. Co ti mam povedal.. Bolo to ťažké. Každý deň som si vyčítala že som mala ísť skôr na tu záhradu za ním. Ze záchranka mala prísť skôr.. Ze som s nim mala ostať v nemocnici až do konca. No žiaľ nedalo sa.. Doma ma čakal manžel s malým synom, uzialena mama... A súrodenci... Prešli 3 roky ale stále je to ťažké.. Prvý rok je najťažší. Všade ho vidíš, vieš co by povedal ako by reagoval... Tak ako písali predo mnou.. Čas zahojí rany.. Bola to rýchla smrť.. No pre nás veľmi bolestivá.. Mal 59 rokov.. Celá rodina sme stáli a stojíme stále mi mamke lebo ta to najviac prežívala a prežíva.. Neprejde deň aby si nespomenula.. A ja detto.. Obzvlášť ak bývaš v rodičovskom dome a vidíš jeho prázdne miesto pri stole.. Je to ťažké a aj bude... Ale treba sa držať rodinu pokope a podporovať sa navzájom... A vyplaklat sa.. Nedusit to v sebe.. Plakat zakaždým pokiaľ sa dá..
Veľa síl prajem.. 😔😔😔
Teraz budu 8.9. 2019 uz dva roky co mi zomrela mama. Zabil ju hovado na prechode pre chodcov ked prechadzala na zelenu Raci. Z uplneho zdravia a necakane mi ju zabili. Prvych 5 mesiacov som bola v soku a neverila. Chyba mi kazdy den.
@andyj 😱😱😱
@srnocka30 uprimnu sustrast a vela sil♥️ moj ocko odisiel minuly rok...tri mesiace od prvych priznakov zomrel...bude to tazke, ale cas pomoze, bolest casom otupi...budte si s mamkou oporou, rozpravajte sa o tom, placte, ked potrebujete...zvladnete to spolu, ocko vas ochranuje z neba...
@srnocka30 ahoj, úprimnú sústrasť, tiež som to zažila, v novembri bude 8 rokov, čo mi zomrel ocko, mal 58 rokov, rakovina žlčníka, tiež žiadne príznaky, slabý sa začal cítiť v auguste a v novembri zomrel. Bol to môj najlepší kamarát, mali sme nádherný vzťah, bolo to niečo hrozné. Každý deň naňho myslím, ale život musíme žiť ďalej, tak to proste je. Neskutočne mi chýba, chystal sa konečne na dôchodok, ako si bude užívať vnúčatá, bol skvelým dedkom a nebolo mu to dopriate.
ahoj. uprimnu sustrast... v tejto faze je normalns citit veoa smutku. hnev. sklamanie. strach. frustracia obavy. ak ti mozem radit. vsetko toto pustaj von. chod do lesa zakric si z plnych pluc. udieraj do vankusa. plac v sprche. rob co potrebujes. je to sucast hojenia a liecenia. ak by si to potlacala dobehlo by ta to a trapenie by sa predlzilo. ak by si citila ze prestavas uplne fungovat napr by si nespala viac ako tri dni nejedla nepila nevedela robit zakladnu hygienu neboj sa vyhladat pomoc u vseobecneho lekara/psychologa ci psychiatra. docasne barlicky napr vo forme liekov su v poriadku. a este odporucam knizku moje mila smrti. napisala ju zena ktorej zomrel muz nahle padom ked bola tehotna s ich 3. dietatom. nie si v tom trapeni sama. verim ze po otcovi mas v sebe zivotnu silu a ze vyjdes na druhej strane tohto temneh otunela trapenia. ak mas nieco co mas rada. les sport citanie vaznu hidbu cokolvek oddaj sa tomu tiez. drzim ti palce
Aj ja som si tym presla. Ocko nam zomrel nahle pred 2 rokmi. Obdobia smutku boli zo zaciatku dlhe a caste, postupne sa tie svetlejsie dni predlzovali. Teraz je to uz o dost lepsie, no smutok z casu na cas prichadza. Myslim nanho takmer kazdy den a velmi mi chyba. V case najvacsej bolesti mi pomohol clanok o dusiach zosnulych. Pisalo sa v nom, aby sme prilis velkym smutkom a zialom nedrzali dusu nasho milovaneho pribuzneho medzi dvoma svetmi. Mame ho nechat odist, lebo inak sa pre nas trapi a ostane zaseknuty, co pre dusu nie je dobre. Vtedy som citila, ze ho privelkym zialom privolavam a on mal narok na odchod, aj ked definitivny. Clovek v takych chvilach premysla aj nad duchovnom, mala som aj vela zivych snov s nim. Najhorsi bol prvy rok, lebo som spominala, co bolo minule Vianoce, Velku noc, narodeniny, aka s nim bola dovolenka pred rokom...taktiez tazke boli okamihy, ked sa nieco udialo v nasej rodine a on to predsa mal zazivat s nami. Hrozne bolo vidiet jeho osobne veci, oblecenie, knihy a tiez rozhodnutia, co s nimi - darovat, vyhodit, predat? Ten clovek neskutocne chyba, no my sa musime naucit zit bez neho. Zda sa to tazke, ale da sa to.
@srnocka30 chce to cas... ale.. mne zomrel ocko ked som mala 15r... uz je tomu 18r.. a stale s tym niesom zmierena a nieje den kedy na neho nemyslim.. dostal infarkt a bol 2mesiace v kome.. hrozne obd.. verili sme ze sa z toho dostane.. nedostal..
uplne Vas chapem... mne aj teraz ked si spomeniem mam slzy v ociach a ked sme stavali dom stale som ho spominala..
Ale mam anjela ktory na mna dava pozor 😊
a byvame pri cintorine, hrob mam par metrov od brany 😊 takze je stale so mnou❤
Silno vam drzim palce, naozaj to chce cas.. placte kolko potrebujete, rozpravajte sa s nim 😊 mozno Vam to pomoze 😊
@srnocka30 viem, čo prežívaš.... Pred rokom a pol mi zomrel ocino, uplne nečakane na infarkt... Mal len 52r,chlap ako hora, športovál, zdravo sa stravoval... Nik to nečakal... Bol to šok... Vzdy som ho vnímala ako "superman, robokopa" proste muža, čo prežije všetko... A zrazu tu nebol... Bol mojim spojencom, človekom, ktorý mi rozumel ako jediný z rodiny, boli sme rovnakí.... Denne mi aj 3x volaval.... Naposledy v deň mojich 30tich narodenín.... Plánovali sme osláviť moje národky, jeho aj mamine......cas nelieči...... Len sa s tým postupne naučíš žiť... Úplne sa ti zmenia hodnoty, prístup k životu... Človek si uvedomí, že medziľudské vzťahy a láska sú to najdôležitejšie, pretože nik z nás nevie, kedy príde jeho čas.... Naučíš sa žiť v prítomnosti a vnímať ju celým svojím ja pretože včera a zajtra neexistuje.... - včerajšok zmeniť nedokážeš a zajtrajšok nemusí prísť..... Maximálna úcta k životu a pokora.... Mňa táto tvrdá rána naučila veľa....
katmac presne hovorite mi z duse, tak isto som to vnimala aj ja, citala tie knihy, zive sny, do roka som otehotnela ja a aj svagrina a mame dvoch chlapcov, verim ze ich poslal... myslim na neho denne, rozpravam mu, ked mi je tazko vyzalujem sa mu, obcas si poplacem. Zda sa to teraz autorke nemozne, ale faza smutku casom odide a zivot pojde dalej a zase zacne svietit slnko a bude prezivat aj radost
uprimnu sustrast.. pred 15timi som takto necakane prisla o mamu, bola som cerstvo po maturite, velmi to bolelo.. cas ti pomoze sa s tym vyrovnat, teraz je to u teba velmi kratko.. mne pomahalo robit bezne veci, ktore ma bavili a ked som potrebovala, vela som plakala.. ale bolo to najtazsie obdobie v zivote, nikam som nepatrila, nikoho som nemala.. mama bola moja zivotna istota a zrazu zmizla.. teraz mam rodinu, zijem pre nu a som za nu vdacna, avsak mama mi na um zide denne.. bohuzial kazdy raz odide, len je velmi bolestne ak tak skoro.. vela sil..
Čas rany zahojí