Mama ma neznáša. Má niekto podobný problém?
Snad som dobre zaradila 😒
Nazov temy hovori asi za vsetko.V prvom rade podotknem,ze som si s mamou nerozumela uz davno,ked som mala nejaky problem,sla som za otcom.mozno je to zvlastne,ale citila som z jeho strany vzdy vacsiu podporu a ochotu ma vypocut,ako z tej maminej a bol mi celkovo akysi blizsi.zakazdym mi povedal na vsetko svoj nazor,pochvalil ma za vysledky v skole,vedel si somnou zazartovat,ak som bola smutna, no aj tak mi tak celkom nedokazal nahradit mamu,ktora ma nepocuvala.Jemu som sa hanbila povedat,ze som zalubena,alebo ma trapi vyrazka na cele.pamatam sa,ako som mame mozno este ako 13rocna pri nedelnom vareni obeda povedala,ze sa mi paci jeden chapec z nasej skoly.nijako na to nezareagovala,nastala chvilkova pauza a potom akoby mimochodom,mi na to odvetila,aby som doutierala riad.Zavidela som spoluziackam,ked rozpravali,ake maju s mamou kamaratske vztahy,ako sa s nou rozpravaju o svojich „frajeroch“ a neviem co vsetkom, a pritom mna sa moja mama niekedy ani neopytala,aky som mala v skole den.ked som mala 15,nasla som si svoju „prvu lasku“.Bolo tazke priznat sa jej s tym,nevedela som,ako to vezme,ale nechcela som,aby sa to dozvedela od niekoho ineho a tak som jej to povedala.Aj napriek tomu ze ten chlapec nefajcil,nepil,nedrogoval, bol slusny a dokonca mala moznost sa s nim aj porozpravat ked po mna parkrat prisiel domov,zacala mi zakazovat chodit za nim do mesta a o siedmej vecer som vzdy musela byt doma.Pritom som nespravila nic,za co by som si to zasluzila.Tiez som nikdy v zivote nebola opita,ani som nefajcila,pocuvala som ju.Milovala som dni,ked odisla k mame na vikend,ocino mi daval „vacsiu slobodu“.Raz som prisla domov neskor a tak mi cez cele velkonocne prazdniny zakazala chodit vonku.Ani nemusim pripominat ze som ten tyzden preplakala a citila som sa pred mojim chlapcom trapne,lebo som jednoducho nemohla vyjst z domu.
A potom po par mesiacoch sme sa rozisli ☹ Ja viem ze po nom pridu ini,lepsi,no samozrejme som z toho bola strasne smutna.Velmi som ho mala rada a nedokazala som sa zmierit s tym,ze je koniec,cele dni som len plakala a nemal ma kto vypocut.Pytal sa ma ocino,co mi je,no hanbila som sa mu s tym priznat,bolo mi to trapne a aj ked sa ma na to pytala aj mamina,nedokazala som to povedat ani jej.Ocino mi na druhy den povedal,ze sa nemam bat,ze to preboli a ze pride este vela chlapcov.Nic som mu nevravela,ale pochopil.
Citila som sa po tom strasne,mala som pocit,ze nikoho nemam,nikoho nezaujimam,ze ma nik nechape,ze ma nik nechce a vtedy som sa prvykrat porezala.Teraz po rokoch si uvedomujem,ze mam problem.Nenavidim sa,strasne sa neznasam, lutujem sa..neviem kedy to zacalo,no jednoducho sa nemam rada a casto si hovorim,ze chcem umriet.Nikomu som o tom, ako sa citim a ze som si ublizovala nehovorila, bala som sa,ako by to vzali. No mama s tym jeden den vyrukovala,aby som jej ukazala ruky a vtedy som vedela,ktora bije.Tak ako namna vtedy nakricala,namna snad nekricala este nikdy.Vkuse dookola kricala,preco som to spravila a ci si vobec uvedomujem,co robim,ze ma posle na psychiatriu.Nevedela som,co jej povedat,ci pravdu,ze mi vadi ako sa chova,ale bola som sama zmatena a zrazu som nevedela,preco.Ked som jej cez slzy povedala,ze je niekedy lepsie citit fyzicku,ako psychycku bolest,zacala sa namne smiat,ze o tom nic nemozem vediet.
Dnes mam uz 18. Mama sa somnou nebavi.Naposledy namna pred par mesiacmi nakricala,ako vzdy,kvoli malickosti,ked nevedela najst kondicioner,ktory ona sama predtym zaniesla do kupelne.Na to jej vecne obvinovanie,ze za stracanie veci mozem ja som si uz zvykla,upratujem doma a tak ked jej nieco zmizne alebo nieje na tom mieste,kde by malo,mozem za to, aj ked to ona sama odlozila inde,ale nepamata si. Za ten kondicioner som dostala facku a uz somnou neprehovorila.Je mi z toho strasne. ☹ Snazila som sa s nou porozpravat,ale nic, je tvrdohlava, ma svoju pravdu a ignoruje ma. Aj otec sa jej pytal,co tou fackou vyriesila,co z toho ma, a ona na to,ze dobry pocit. Ked skladam jej veci,povie mi,aby som zmizla a to je cela jej komunikacia somnou.Neperie mi veci,ked spolu ranajkujeme,vsetkym spravi kavu,caj,mne nie.Ako,viem si vsetko spravit aj sama,ale citim sa hrozne, ako mi robi naprotiven a vyslovene dava najavo,ako ma neznasa ☹ nechce sa mi ani zit a neviem co mam robit,ako sa snou porozpravat,ked sa somnou rozpravat nechce a zo vsetkeho ma obvinuje.Ma niekto podobny problem ? Prepacte,ja viem ze je to trochu dlhe...asi som sa len potrebovala vyrozpravat.
@kizzy ja mam podobny problm, teda az na to, ze mam uz 28 a nikdy som sa nerezala. cely zivot som sa snazila mame dokazat, ze aj ja za nieco stojim, ale marne. to by bolo tiez na dlhe pisanie. horsie je, ze ta to vnutorne zoziera a nikdy nie si celkom stastna. Moj pohar pretiekol, ked mi tieto narodeniny povedala: vsetko najlepsie a uz sa konecne nad sebou zamysli. nechapem co to malo zamenat, nepijem, nefajcim, mam pracu, prave som sa vydala, cakame babo, tak neviem. a o par tyzdnov neskor som sa dozvedela ako ona chudera sa musela trepat 300 km na nejake trapne bc promocie (moje) lebo oco si ich predsa nemohol nechat ujst lebo slo o "jeho dcerusku" - akoby som jej nebola. vtedy som si povedala staci, rozpravam sa s nou normalne, ale uz ma nezaujima co si o mne mysli, co hovori a tak, aj tak sa doteraz o mna extra nezaujimala, ani raz sa napr. nespytala ako sa citim v tehu. no a ked som sa takto odosobnila, zistujem, ze so stastna. je pravda, ze mat naozajstnu mamu je isto super, ale mne ju nahradzaju kolegine, kamosky a ostatna rodina. asi ti nedavam moc radu, ale aspon vies, ze nie si sama v takejto situacii a niekedy aj taketo vedomie spravi dobre 🙂 prajem vela sil
Ahoj @kizzy, musíš byť naozaj veľmi smutná, zúfalá a asi máš aj pocit, že ti nik nerozumie a nemá ťa rád. Nemôžeme ti povedať, čo máš robiť - pretože každé rozhodnutie, ktoré nie je naše a nie sme s ním stotožnení, je nesprávne. Môžem ti však povedať, ako to bolo v mojom prípade: keď som mala 12 rokov, odišli sme aj so sestrou od našej matky k otcovi (boli rozvedení). Nestarala sa o nás, mňa bila, nadávala mi a pod. - bála som sa jej ako čerta. Tiež som trochu závidla ostatným babám, keď išli ruka v ruke s rozžiarenými očami so svojimi matkami. Vyriešila som to tak, že SOM SA JEJ VZDALA. Nielen v momente, ako sme od nej odišli, ale nadobro, aj vo svojom vnútri. Je veľmi ťaživé, ak máš v sebe prirodzenú potrebu niečo vypovedať, ale nemôžeš. Musí to ísť von, ale forma sebapoškodzovania nie je konštruktívna a v konečnom dôsledku ublížiš sebe aj otcovi. Matka je v detstve a dospievaní kľúčová postava, ale ver mi, že to, ako sa k tebe správa nie je pravdivým obrazom toho, aká naozaj si. Ani trochu nepochybujem, že máš svoju hodnotu - len potrebuješ vybudovať poničenú sebaúctu. A ak má niekto problém, tak je to tvoja matka. Možno by bolo dobré sa o tom porozprávať s otcom, ak máš v ňom oporu. Matke bude asi ťažké povedať, čo cítiš, pretože predpokladám, že sa ti vytvoril akýsi komunikačný blok, keď vieš, že ťa aj tak nepočúva. I keď si myslím, že vskutočnosti ťa počúva až moc dobre a len sa tvári, akoby si bola vzduch. Ak ju máš stále rada a veríš v obnovu vášho vzťahu na tvojom mieste by som jej asi napísala list. A asi by ma to ťahalo preč z domu a skúsila by som si nájsť napríklad prácu v zahraničí, napr. ako už spmenutá au-pair. Ani to však nebude stačiť na úplné vyriešenie problému - nedá sa to len tak vymazať. Chce to naučiť sa duševne žiť aj bez nej a postupne uveriť, že máš právo na šťastie, spokojnosť a pod. Je to dlhá a ťažká cesta, ale dá sa to a určite po nej nepôjdeš po celý čas len sama. Držím palce.
Bože dievčatá. Normálne som ostala z vašich slov smutná. Je to niečo strašné, nedokážem si to ani predstaviť. Som veľmi, naozaj veľmi prekvapená, koľké máte podobné osudy. ☹ ☹ ☹ Držte sa všetky a nech vám lásku mám, nahradia vaše deťúrence. 😉
@kizzy je mi velmi luto co prezivas. dokazem Ta so vsetkym pochopit. nebudem rozpisovat svoju minulost do detailov, lebo som stastna ze je za mnou. ale poviem Ti, moj otec ma opustil ked som mala 4 roky a mamu som prakticky nemala nikdy....vzdy sa starala ako vyzera, ako mysli, co citi, co si o nej vsetci myslia a ci je navarene a upratane. nikdy sa nestarala tak ako naozajstna matka o mna ani sestry. vcera bola u nas na navsteve moja najmladsia sestra, kedysi mi hovorila mama, lebo ako malicka si myslela ze ja som jej mama. je medzi nami 9 rokov rozdiel 😒 A tato sestra vravela ze je smutna z toho aku mame rodinu, ale ze mamu ona vlastne vobec nepozna 😖 Najlepsie je ze svojej mame robim psychologa a sestram nahradneho rodica. Pritom mam svoju rodinu a vobec. cela rodina je daka divna a hlavne vztahy v nej. Velmi mi pritom pomohli knihy od Jiriny Prekopovej (detska psychologicka) a Berta Hellingera (psychoterapeut). Vela veci som pochopila skrz tieto knihy. A chapem ze vlastne moja mama nie je vobec stastnym clovekom...Je to dakde v nej zakorenene.
Hlavne si myslim ze je dolezite si neublizovat. V zivote Ta caka kopa krasnych veci, udalosti. A neboj nie je to klise. Ja som v 18tke bola na tom podobne ako Ty. teda nerezala som sa...Ale ked som napr. odisla od svojej matky so slovami ze "aj tak skapes sama" (prchka pubertacka, konecne som sa ozvala). Usla som za svojou vtedajsou laskou, ktory mal asi tiez problem sam so sebou, lebo ma po case zacal opity bit...Zelam Ti vela, vela sily. Neboj, mas jej dost, ani nevies kolko 😉 Drzim palce. A keby cokolvek mozes pisat, sme tu 😉 🙂
Z vlastnej skusenosti niekedy az privelmi ocakavame od pribuznych a od rodiny a oni nam az primalo mozu dat! Preto moja rada znie ked toto pocitujes k mame uplne sa od toho oslobod mozes spoznat milion uzasnych ludi za svoj zivot a budu uplne cudzi a tí ti mozu dat ovela viac ako rodina. Znie to divne ale je to realne ked vidis ze vztah s mamou ta ubija je chladna a neprijemna hod to za hlavu sustred sa na vztah s otcom a priatelmi ci surodencami neubijaj tym seba a nekaz si tym zivot naco ved tvoj je este pred tebou a ako si ho zariadis taky ho budes mat. Raz to vsetko co si u mami postradala mozes dat svojim detom a potom to pochopis ze aj taka zla skusenost v tvojom zivote moze byt pre teba prospesna a v konecnom dosledku mozes z nej tazit. Uc sa na chybach inych vytaz z nich vsetko co sa len da!!! Ja som tiez vela veci postradala vela veci som trpela ale nezlomilo ma to skor som to vyuzila. Deti mam este male ale snazim sa aby mali co potrebuju a mala som s nimi dobry vztah to neznamena neustale zahrnovanie materialnymi vecami a rozmaznavanie. O vztah mi ide o to aby som bola pre deti oporou a raz aj oni pre mna! 😉
@kizzy byt matkou je bozi dar,ktory nie kazdy vidi ako je krasne zabaleny.mozno to bude zniet kruto,ale mne je luto tvojej matky a nie teba.ty dokazes zit s pocitom,ze ta matka nemiluje,ale tvoja matka dokaze zit s tym,ze si vobec neuvedomuje co tym tebe sposobuje a to je podla mna viac polutovania hodne.teba tvoj osud formuluje na silnejsiu osobu,ale tvoja matka smeruje do zatratenia....nepoznam smutnejsie zatratenie ako matka,ktora dobrovolne zlyhala 😔 a ty si na svoj zivot nesiahaj...tiez ho mas iba ako dar a ked mas myslienky na sebatryznenie,tak tiez nevidis ako krasne je tvoj dar zabaleny 😔
@kizzy ja na to pozriem z ineho uhla. Nechce sa mi verit, ze mama by ta neznasala. Mozno ty to vnimas zo svojej pozicie tak, pretoze na jednej strane sa citis dospelou, no vo svojom vnutri si v podstate este dieta. Prezila si prvu lasku, ktorej tvoja mama neverila a nedavala sancu. Mozno sa iba bala, aby si neotehotnela. Mozno nezvolila ten najspravnejsi sposob ako to s tebou vyriesit, aby si s chlapcami este pockala. Chapem, ze rozchodom s tvojim chlapcom sa ti zrutil tvoj svet. Tvoja mama zrejme patri medzi ludi, ktori sa nevedia so svojimi detmi v pubertalnom veku rozpravat. Urcite si ani ty okolo 14-16 rokov nereagovala tak ako sa ocakavalo a zmietali tebou hormony. Ja to chapem, dieta sa vtedy nevie nejako ovladat a povie veci, ktore ho potom mrzia, ale zo zasady sa neospravedlni. Nejdem obhajovat spravanie tvojej mamy, lebo do vasej rodiny nevidim a poskytla si iba svoj pohlad. No z toho co si napisala, napr. co sa tyka tvojich porezanych ruk a ako mama na teba nakricala mi to pride tak, ze ona sa zlakla co si spravila a zo zufalstva a strachu o teba na teba kricala, ze ta necha zavriet na psychiatriu.. No cim ta mala postrasit, aby si to viac nerobila? Ak by jej na tebe nezalezalo, tak tvoje ruky vidiet nechce a nezaujima ju co robis.. A len tak btw. toto naozaj nie je spôsob ako na seba upozornit. Je to tvoje telo, nenic si ho...To, ze niektore veci zostali medzi vami nevyjasnene sa prenieslo aj teraz do tvojej "dospelosti". Myslim si, ze este nic nie je stratene a obnovenim komunikacie a tvojim postupnym dozrievanim sa vase vztahy zlepsia. Ja mam dceru vo veku 13 rokov. Tiez s nou zacina puberta šiť a tiez mi niekedy povie take veci, z ktorych som smutna, ale viem, ze je to iba jej truc a ju to potom mrzi.. Tiez ma v niektorych veciach, ktore jej nedovolim, pretoze ja vidim do hlbky problemu viac ako ona, oznacuje za tvrdu, že ju nemam rada...Naopak, prave niektorymi zakazmi sa ju snazim chraniť a robim to preto, že ju MILUJEM. Ona to teraz tak nevnima, ale viem, ze to pochopi neskor. Tak ako som to pochopila ja, ked sa moja mama spravala ku mne rovnako. tiez som ju vtedy za vela veci nenavidela a mala som pocit, ze mi robi naprieky a krici na mna len tak. Dnes to vidim inak...Ono clovek musi dozrieť na niektore rozhodnutia a veci. Myslim, ze to je aj tvoj pripad. Preto nebud smutna, skus ak mas nejaky problem ist za mamou a zdvoverit sa jej - alebo iba tak pri spolocnom obede nahod hoci aj vtipnu temu co si zazila a postupne, ked sa vas vztah obnovi, komunikacia medzi vami bude urcite lepsia....Ja ti drzim palce a skus nam napisat za nejaky cas ako sa vas vztah meni.... 😉
@kizzy ahoj, možno neuveríš,ale rada by som si vymenila s tebou miesto....tvoja mamina si asi nechce priznať, že dospievaš,resp. si dospelá.....tvoje problémy by som určite neriešila samovraždou a podobnými pokusmi....ked už si tvoja mamina s tebou nevie nájsť spoločnú reč, je možnosť, aby si sa osamostatnila..viem, že teraz je ťažká doba,ale snád nejako by sa to vyriešilo..možno by si jej mala dať priestor a čas ,aby pochopila, že už nie si maličké dievčatko,ktoré treba vodiť za rúčku....a myslím,že vela vecí by si pochopila aj ty...verím,že si v živote ešte nájdete cestu k sebe a hlavne nepochybuj o tom, že by ťa tvoja mamina nemilovala.....váž si každú chvílu prežitú s ňou....ja by som radšej prijala možnosť prežívať so svojou maminou chvíle, ktoré prežívaš ty a tebe bodobné baby, ako dospieť vo svojom živote k tomu, že pred tým ako mi mamina "odíde" do nenávratna, nestihnem sa s ňou ani rozlúčiť a povedať jej ako veľmi som ju milovala... ☹ tá bolesť je totižto neporovnatelná s tou tvojou
pridam sa aj ja.....moja matka nikdy nevedela vstrebat to, ze som sa ako 10r postavila na stranu otca, ked sa rozvadzali. ked som mala takych 16r, vystvala ma z domu a potom som takych 7r byvala s otcom. medzitym sme zacali komunikovat, ale uz som sa nikdy ku nej nevratila, proste sme dlhsie spolu nevedeli byt. potom som zacala byvat sama - v byte, kde byvam dodnes a ktory patri mojej matke. dnes mam po 30tke, som slobodna mamicka na RD a ona mi robi peklo zo zivota, pricom musim zvladat problemy s otcom mojej dcery a pod. nemozem ju vystat, su chvile, kedy ovplyvnuje aj moju dceru (asi si mysli, ze to nevidim), steka na mna ako na psa. som teraz u nej, len kvoli dcere toto vsetko znasam. viem, mozno teraz poviete, aby som od nej odisla, odisla z bytu, ktory patri jej. A co konkretne robi? nemala problem vyhodit ma na velkonocny pondelok s 1r dcerou, vsade ma ohovara, ze co som to ja za povahu a pod., pohladom by ma vedela aj zabit a nema problem to vsetko robit mi pred mojou dcerou, no za okamih sa jej uz liska a chce ju niekde brat. mam mladsieho brata, ten ma od nej vsetko, co si len zmysli - kompletne zariadeny byt, prispevok na auto, vybavena dobra praca a pod. denne mu telefonuje ako sa ma a pod. nenavidim ju a pre mna je matkou uz iba v RL. Stve ma velmi, ze som na nej zavisla - kvoli tomu bytu, ale momentalne neviem nic urobit, musim pozerat na svoju dceru. Nikdy pre mna nic neurobila, VS som skoncila bez jej pomoci, nasla som si dobru pracu, nieco za mnou uz ostalo, akurat si teraz musim riesit nie prave lahke veci s otcom mojej dcery. je to stres z kazdej strany a dava mi vela zabrat, aby som to v sebe akosi potlacila, aby netrpela uz v utlom veku moja dcera. Nebavim sa s nou o osobnych veciach, to nema zmysel, lebo len to potom zneuziva proti mne. Je mi velmi luto, ze som nikdy nemala matku, ako ine dievcata, nemohla som sa jej vyrozpravat, poradit sa, potesit, poplakat......preto chcem byt pre svoju dceru co najlepsia mama, aby ona toto nikdy nemusela prezivat ........ velmi to boli a stoji to vela namahy.....
@mimka11111 ahoj, malokto si s rodicmi kazdy den hovori, ako ich ma rad, ako ich miluje,....
ale to neznamena, ze oni to nevedia 😵 . aj tvoja mama velmi dobre vedela, ako ju lubis. a urcite velmi dobre vie, ako ti chyba. som na tom rovnako ako ty, preto mi tiez padli oci na tuto temu. castokrat si vycitam, ako malo casu som s nou travila, aka bola sama, co vsetko som mohla, co by som uz neurobila / urobila inak,...
ale neviem porovnat, ktora bolest je "silnejsia".
a pre vsetky baby: je mi velmi luto vas aj vasich mam. ak je aspon malicka nadej, skuste si to vyrozpravat... mama je len jedna a nebude tu vecne ☹ . aj ked chapem, ze s niektorymi mamami sa to asi neda. ale vzdy si musite vazit svoj zivot. 😉
poradte prosim, len mi nedavajte prosim poucenia typu, ze si mam matku vazit. ano, dala mi zivot, ale taky? chcem sa vas opytat, co je pre matku, ktora dietatu vyse polovicu zivota jeho zivot psychicky nici a to aj napriek tomu, ze mam svoju dceru a myslela som si, ze pred skoro 2r, kedy sa narodila, sa zlepsi aj vztah medzi nami, ale prave naopak, co moze byt pre taku matku priuckou za take spravanie? co mam urobit, ked slova a skutky z mojej strany nestacia. ako sa mam "pomstit"? ja uz neviem, co mam robit. ignorujem ju totalne, no nestaci to....poradte mi prosim
@ootaznik tiez som natom tak bola... a mama tu uz nieje...a mne chyba aj to ako to bolo medzi nami zle...
maj svoj zivot, nedaj si do neho kecat...a je to na mame. bud si k sebe najdete cestu, alebo nie. my sme si nasli az posledne tyzdne, ked uz to bolo s nou naozaj zle..a je mi luto toho strateneho casu.
@kizzy Tiez som to mala velmi podobne s mamou, aj niektore moje kamosky, ale ja som aj bola iny vyrastok 😠 Priam neskutocne je, ze sa to napravilo po x rokoch, mozem spokojne povedat, ze nas vztah sa po strasnych kotrmelcoch napravil az ked som si spravila druhu vysoku skolu a druhykrat som otehotnela, co je az teraz, ked mam 31 rokov. Strasne som tuzila po jej pochvale, uznani, zaujme, podpore, pochopeni mojich vykyvov, ved nikto nie je dokonaly a preto, ze nedokazem veci robit tak ako ona este neznamena, ze som niekto menejcenny.
Z mojej skusenosti ti radim, aby si rychlo vyletela z hniezda prec, najdi si vysoku skolu, studium ktorej ta bude bavit, ako vysokoskolacka si mozes na brigadach celkom dobre zarobit (najlepsie je nalepit-inspirovat sa niekym uspesnym, kto brigaduje casto a zaujimavo), ak budes mat dobre vysledky mozes dostavat krasne prospechove stipendium, alebo aj socialne stipendium. Urob pre to vsetko aby si sa dostala na vysoku skolu, alebo si najdi nejaku pracu v zahranici, je to to najlepsie co mozes pre seba a tvoj vztah s mamou urobit. Svojimi prvymi uspechmi dosiahnes u nej uznanie, zacnes jej chybat, zacne sa tebou chvalit... Postav sa na vlastne nohy, premysli si co by si chcela robit, co dokazes, stavaj na tom, co vies najlepsie a nenechavaj sa odradit prvymi neuspechmi (mozno sa o tom porad aj s otcom, povedz mu, ako ta trapi vas vztah s mamou a ze musis ist prec, lebo ta to boli).
Tvoj zivot ma rovnaku cenu ako zivot tvojej matky, nie si menejcenna, mas tu pod slnkom rovnake pravo byt ako kazdy iny, kazdy si musi svoj kusok vybojovat, ak sa chce citit dobre a slobodne. Najlepsie spravis ak sa postavis na vlastne. Drzim palce
@ootaznik Rodicov uz neprerobis, nechci davat ziadnu priucku rodicom za ich spravanie, ani pomstu nevymyslaj, oni za to nemozu, formovali ich dlhe roky vlastne vnutorne dramy a myslienkove pochody.
Nie je to nic nezvycajne, ked ma matka zly vztah s dcerou, vacsinou sa v nej chce vidiet, porovnava si to, co si sama pamata zo svojho zivota v jej veku, ale v skutocnosti je to velmi malo porovnatelne, lebo spolocnost sa rychlo vyvija a my sme postaveni pred ine vyzvy a podmienky prezitia, ako to mali nasi rodicia. Nebojuj proti nej, ani jeden by z toho boja nevysiel ako vitaz. Skus eliminovat vase stretnutia na minimum, zariad si zivot tak, aby si sa oslobodila od zavislosti na jej pomoci a rob veci, za ktore mozes byt na seba pysna. Vzdelavaj sa, bud uspesna, alebo pomahaj niekomu, kto to oceni a vrati ti odopieranu lasku. Predpokladam, ze si dospela, tak sa odstrihni od nej (na cas, stacia 3 roky), verim ze sa zacnu diat veci. Vela stastia 🙂
@kizzy ...rozumiem ti veľmi dobre,i keď ja som trochu iný prípad,od 13.rokov som žila u babičky...ale matka mi poznamenala celý život tak strašne,že dodnes nesiem následky a to mám už dospelú dcéru.
Keby si si prešla témy,ktoré tu sú o matkách,mnohé by si pochopila,písali tu aj silné ženy,ktorým vlastná matka zničila psychiku tak,že majú stále sedenia u terapeutov...je to nadlho.
Podľa toho,čo píšeš,s matkou sa ťažko komunikuje,neviem,či by bola ochotná absolvovať nejakú návštevu u odborníka a či by to malo nejaký efekt.
Zameraj sa na seba,na svoj život,nenič sa, a hlavne nedopusť,aby si jej chcela ublížiť tým,že by si sa chytila nejakej party a podobne,to by si ublížila jedine sebe.
Ja som sa celý život snažila tolerovať a odpúšťať,ale matka prekročila hranicu,cez ktorú sa už nedá normálne komunikovať,takže sa spolu nestýkame vobec.
Píšeš,že ocino ťa chápe..to je dobre,i keď by sa ťa teda mal zastať ráznejšie..nepíšeš,aký majú vzťah,takto mi pripadal trochu pasívny.
Drž sa moja,máš celý život pred sebou,urob školu,nájdi si prácu a v žiadnom prípade sa nepodceňuj,každý z nás je úžasná bytosť..i keď chápem,že to veľmi bolí od vlastnej matky 😔 .
@ootaznik ..to platí aj pre teba,srdiečko,je to strašný pocit,toto je myslím najhoršia vec,ktorá človeka dostane na kolená vždy,aj keď si myslí,že už to má za sebou. ☹
Mne stačilo,keď mimatka volala raz do roka a totálne ma rozhodila na ďaĺší rok dopredu 😒...a potom príde ten moment,keď si človek povie,a dosť. 😠
Píšeš,že sa jej nedajú povedať osobné veci,že to vždy použije proti tebe,a že uprednostňuje brata...toto máme spoločné,chápem,ako ti je 😔.
Jediná moja rada je osamostatniť sa,chápem,že teraz to máš ťažké,ale akonáhle to pojde,tak preč,to by ťa položilo.
no teda, divecata, vzdy som si myslela ze svokry su zle, ale vidim ze aj matky nezaostavaju...boze, chcem byt dobrou matkou pre svoje deti, modlim sa za to kazdy den..ja svoju mamku velmi lubim, je chuderka chorá, má sklerozu multiplex....tolka nespravodlivost :(((((((((((((((((
ahojte dievčatá! ja som si dlho myslela že problémy s mojou mamou mám asi len ja. Nikoho v osvojom okolí nepoznám kto by mal s matkou problémy. Som dospelá, mám vlastnú rodinu, ale napriek tomu som stále ja tá najhoršia, stále ma psychicky týra, ponižuje pred mojimi deťmi,........ stačí keď som s ňou ráno 5 min. a energia na celý deň je preč - ona je taký hltač energie. Urobila som chybu pred pár rokmi, keď som si myslela že keď budem mať svoju rodinu jej postoj ku mne sa zmení. Zostali sem bývať u mojich rodičov pretože obaja majú vážne zdravotné problémy, tak aby sme im mohli pomôcť keď je najhoršie. Za dobrotu....... 😠 Každý deň s ňou bojujem. Pre ňu som stále malé hlúpe decko ktoré treba dirigovať na každom kroku. Každý deň vstanem aby som si mohla do večera vybojovať právo žiť si vlastný život, a právo na súkromie našej rodiny bez jej zásahov. V noci načerpám energiu a ráno zase..... Jedno leto bola mesiac v nemocnici a ja som počas toho obdobia bola vnútorne veľmi veľmi šťastná. Zľakla som sa že som asi bezcitná, že ma hádam raz jej smrť veľmi poteší. ☹ Každému kto má problémy s matkou radím aby sa osamostatnil a odišiel z domu. To je jediná možnosť. Na svete je veľa ľudí, lásku môžme získať aj od niekoho iného. Mnohí ľudia odsudzujú ženy ktoré sa vzdajú svojho dieťaťa, no ja si myslím že je lepšie radšej sa ho vzdať ako im robiť peklo zo života.
Kizzy zabudni na svoju mamu, to že je taká má tiež svoj dôvod, ktovie ako sa k nej chovala jej matka, možno len opakuje chyby svojich rodičov, určite to nie je tebou že sa tak chová. Nech by jej dieťa bol ktokoľvek iní bolo by jej chovanie také isté. Ju nezmeníš. Môžeš zmeniť svoj život. Rezaním jej len dávaš zúfalo najavo ako veľmi túžiš po jej láske. Chceš ju od nesprávnej osoby, ona ju nevie dať, inak by ti ju dávno dala. Choď od nej preč a raz nájdeš lásku od niekoho iného, a keď raz budeš mať deti hlavne im lásku každý deň dávaj a uvidíš koľko sa ti jej dostane naspäť. 🙂
@syringa je mi ľúto čo prežívaš každý den, ale prečo neodídeš od nej? Myslím tým, do vlastnej domácnosti a zároveň nebudeš ďaleko od nej, aby si tam mohla povedzme kazdy den zabehnut?.. Teda, ja si ctím rodičov, veď každý má svoje muchy, ale toto by som so svojim životom nedovolila robit ani svojej matke..
@sisaha ale to že sa
@kizzy reže zrejme nerobi preto že chce na seba upozorniť, ale preto že sa snaži psychicku bolesť prehlušiť tou fyzickou, lebo ta sa velakrat lepšie znaša.... Je to tak. Nejde len o rezanie, fakt vela ludi využiva tuto metodu a ani o tom nevie. Stači že si sam streli facku aby sa ukludnil alebo sa škrabe alebo bije pasťou do steny.... Ale samozrejme že tymto sa problem nevyrieši, len sa zmierni ta bolesť v duši tym že ju prehlušiš nejakou bolesťou na tele. Takže toto isto nieje len spôsob ako na seba uputať pozornosť
@sisaha No na začiatku to bola moja naivita že sa niečo zmení keď budem mať svoju rodinu a nedovolí si takto sa chovať pred mojím mužom. A nejakú dobu bola trochu iná, fakt si nedovolila. Potom sme zainvestovali nejaké naše peniaze do domu (starý dom treba stále niečo rekonštruovať - okná, zatepliť....), a teraz je pre nás problém odísť práve preto že veľká časť peňazí je preč. Utešujem sa len tým že moja mama moje deti miluje, a dáva im to najavo, a oni majú radi ju. Pokým je tento stav tak si hovorím že to všetko moje trápenie má zmysel aspoň pre ne - že majú s ňou dobrý vzťah je pre ne prínosom.
@kizzy fuha, precitala som to cele, a prislo mi tak velmi luto...neskusala si sa opytat ocka, preco je tvoja mamka k tebe tak odmerana? preco sa tak sprava? Ja na tvojom mieste by som sa s nou snazila porozpravat a urobit maximum, co mozes, aby si zistila o co ide...ak ani to nepomoze, tak urob to, co som urobila ja...po skole som odisla do zahranicia ako au pairka, naucila som sa jazyky a isla robit na lod...nikdy som nebola na nikom zavisla, pomohla som si vzdy sama...len to nesmies vzdat a lutovat sa...kto iny ti pomoze ak nie ty sama? si jednicka, len si to musis uvedomit...chyba nie je v tebe, zrejme sa nieco stalo, o com tvoja mamka nechce rozpravat, ale ver mi, ze jej je to urcite luto, len mozno nevie ako sa s tym vsetkym zmierit...ktovie...ale ty si vinu na seba neber...lebo sa znicis a dokazes jej len, ze si slaboch..naopak, pozbieraj sa a zi...lebo nikto to za teba neurobi...
a kludne pis...rada ta vypocujem...uvidis...prideme spolocne na to, co trapi tvoju mamku...posielam ti objatie a ver ze na teba myslim...