Kde sa berie strach, že sa bojím reagovať na urážky, posmech druhých ľudí? Nehovoriac o konfliktoch. Bojím sa totiž tej reakcii druhej strany po tom, čo by som sa ozvala. Mám až paralyzujuci strach sa ozvať, brániť sa, proste nenechať si skákať po hlave.
Neviem kde sa to berie, prečo to takto mám a ako s tým bojovať?
Nemáte nejaké rady, tipy ako to prekonať?
Väčšinou je to lepšie prejsť mlčaním. Dávaš tým najavo, že si rozumnejšia. Vieme predsa, že múdrejší ustúpi.
@bloger Tým sa to nevyrieši. Neviem byť asertívna, neviem samú seba chrániť, neviem ak vytýčiť hranice. Ignorovať je tiež možnosť, ale nie vždy správna, niekedy si situácia vyžaduje aby som sa zastala samej seba a to je to, čo nedokážem. Nedá sa vždy všetko vyriešiť mlčaním.
@mamamasama Myslíš? Je pravda, že mám matku s narcistickou poruchou, aspoň z toho, čo som vypozorovala za tie roky.
Ako bolo spomenute tiez si myslim, ze je vela veci, ktore je lepsie prejst mlcanim, alebo skus dat nejaky priklad.
@jj298 To je pravda, ona tiež neriešila konflikty, radšej sa stiahla aj keď mala si otvoriť ústa. E pre pokoj v rodine, v práci... mlčala.
Ťažko sa nejaké zakorenené šablóny prekonávajú. Sama to vidím na sebe, že to ide ťažko, roky sa nevyskytla situácia a človek si myslí, že to má v sebe vyriešené a potom príde konflikt a bum je to tam. Radu nemám len poviem, že držím palce, možno s pokusom zdvihnúť si sebavedomie a upevniť v sebe sebalásku by prišlo automaticky aj potreba zastať samú seba a brániť sa v prípadnej situácii keby je to potrebné.
Keď bola mama ticho a sa stiahla asi nemala narcisticku poruchu.Prevzala si ten vzorec po nej veď deti sa učia opakovanim
Musíš sa to iba učiť krok po kroku, že sa asertivne ozveš nie je drzé iba dáš hranice.Cim skôr, tým lepšie ak čo sa týka budúcich vzťahov, práce, deti...
Ak to nevieš choď k psychologicke
Keď si bola dieťa a vyjadrila si svoj názor vyhresili ťa, ignorovali ťa, poslali ťa do druhej izby, zbili ťa...tvoje vnútorné dieťa si myslí že môžeš byť akceptovaná a lubena len keď potlačis seba a svoj nazor
@jj298 praaaaveže je... ,ale čím viac je človek poznačený, tým horšie sa mu akceptuje pravda
Môže to byť, že si to nesieš so sebou z detstva, že máš obavu ako zareagujú, že niekoho sklameš, že niekto bude na teba nahnevaný.
Dobrý deň, nemá to nič spoločné s Vaším detstvom, skôr by som povedala, že sa bojíte vyjadriť svoj názor , a zároveň Vám príliš záleží na názore druhých ľudí, v podstate ste ten typ človeka, ktorý si nechá radšej skákať po hlave, aby svojím výrazom slov, neublížil danej osobe, podľa tohto máte až príliš dobré❤ Myslíte viacej na názor druhých, ako na ten svoj a to je chyba, predstavte si, že máte nejakú "záľubu, behanie , cvičenie"atd,,,no a teraz, kvôli názoru iných s tým prestanete? Toto nie je psychický problém , ani problém z detstva,ak chcete veľmi rada Vám pomôžem, stačí mi napísať. Viem o čo ide.
Ja si tiež myslím že je to z detstva. Jediná pomoc v tomto je povedať si že stačilo a keď sa ti niečo nepáči ozvať sa alebo zájsť za psychológom a poradiť sa, pretože keď budeš naďalej ticho tak ťa to z vnútra zožerie...
Trauma z detstva. Odporucam knihu Deti jsou taki lidi a terapeuta