Keď náhle zomrie pes
Zomrel nam naozaj nahle psik. Mal nadory o ktorych sme absolutne netusili a vcera v noci mu jeden praskol ☹
Mame fenku, ktora ho bral ako brata. On ju sice mal rad, ale mal rad aj svoj klud, svoj priestor. Aj sa porafali, aj po nej vrcal ked si k nemu lahla ked on nemal naladu. A ona je momentalne velmi smutna. Vsade ho hlada, chodi, knuci. Dal jej ho manzel onuchat, ale neviem nakolko su toto psy schopne pochopit. Moja otazka je, dostane sa z toho alebo sa mam bat, ze od zialu odide aj ona? On nemal este ani 12 rokov, ona ma okolo 11 rokov. Nemali sme este nikdy dvoch psov naraz.
A druha otazka je taka, ze ci som divna, ked nesmutim za nim az tak. Mala som ho samozrejme rada, ked si spomeniem co robil, ako sa tesil atd. je mi smutno. Aj som si samozrejme poplakala vcera, ale manzel je na tom ovela horsie ako ja. Mozno aj preto, ze si to s nim cele zazil. On ho v noci viezol do Bratislavy na operaciu. Odomna odchadzali s tym, ze asi zaludocny problem a uz mi muz len poslal spravu, ze zomrel ☹ Takze ho viezol tam, cakal na vysledok operacie, viezol ho spat, ukazal ho fenke, zakopal ho... vsetko to islo akoby mimo mna. No a odvtedy manzel kazdu chvilu place. Bol to jeho prvy pes, vzal ho z utulku. Muz vytlacil prvu fotku ktoru s nim mal on a mne vytlacil a doniesol do prace v ciernom ramceku prvu fotku ktoru som s nim mala ja-ani ma tam poriadne nevidno, zakryva mi tvar, fotka je mierne rozmazana, pes je tam len zvrchu. A mne je teraz blbe, ze ja to az takto necitim. Tu fotku som si ani nedala na stol. Neviem, asi ani mrtveho pribuzneho by som si takto nedala. Mne nevadi ako velmi to preziva manzel, ale zacinam pochybovat o sebe. Ci som nejaky odlud alebo co... Pritom psy milujem, aj jeho som, ale neplacem a neprezivam to tak ako muz.
Dokonca ani v praci som nepovedala, ze nam zomrel, lebo od rana tu mam zhon a bolo mi blbe to len tak medzi recou rychlo oznamit. A bojim sa, ze na mna budu potom zazerat, ze nam zomrel pes a ja som to znasala tak dobre, ze som to ani nespomenula.(mam kolegynu, ktora kazdu chvilu riesi problemy so psom a berie si kvoli tomu dovolenky, uteka domov skor atd.) Lebo ani na spravani mi nevidno, ze by som bola smutna(pritom som, ale jednoducho ked sa povie nieco vtipne, tak sa zasmejem). Proste o sebe pochybujem, ci je toto ok.
Myslim, ze prioritne to bol pes tvojho muza. On si ho vybral spomedzi inych psov v utulku. Padli si do oka. Nie si cudna. Podpor muza a nech to odzniet. Druhy pes bude ok. Bude sice smutny, ale mal by prezit.
Ty máš so sebou dosť vážny problém.
Ale veď si za ním dokonca aj plakala, vôbec sa netráp, že nesmútiš až tak, ako tvoj muž. Smútiš. Ale aj si uvedomuješ, že život ide ďalej. Nemaj výčitky, keď sa v práci zasmeješ na vtipe.
@ckocka mozes upresnit preco?
Ked uhynula nasa jazvecica, tak druhy ju hladal tak asi par dni, ked sme ho brali von, tak ju isiel zohnat, ci sa nezabudla. Ale potom to preslo.
Ale nechapem, preco by si mala mat vycitky, ze dostatocne nesmutis? Smutok za nim ostane, vsak je to clen rodiny, ale zivot ide dalej.
Úprimnú sústrasť. Kazdy clovek preziva stratu niekoho inak. Sme ludia rozdielni, vo všetkých smeroch. Niekto smuti osamote, niekto sa potrebuje vyplakať inemu na ramene, niekto bolest len potlaca. Proste sme ludia, jedineční a každý original. Nevies, mkzno si len v prvotnom soku a ked prides z prace, tak vyplaces za jazero sĺz
Pretože zabývať sa tým či správne vyjadrujem svoje pocity aby ma okolie milovalo znamená neprijatie seba, neistotu a večné obavy či som dosť dobrá.
Mne ked umrel prvy pes, asi mesiac som chodila ako bez duše, až druhý psík ma dokazal ukludnit. Ostatní z rodiny si tiež poplakali, ale boli vramci toho ok, nepreživali to tak ako ja. A neriešila som to absolutne, či somnou smutia tak ako ja, či nie, či si niekto pomysli že to ja preživam až moc alebo co, bolo mi to cele dosť jedno, čo si kto o tom myslí. Každy stratu blizkeho, či už ide o zviera, či o človeka, preživa inač a po svojom. Zbytočne sa nad tym zamýšľaš, že čo si kto pomysli. Nikde nie je napisany správny postup či manual, ako maš stratu (ne)preživať.
@ckocka tak mne je vo vseobecnosti jedno co si o mne myslia druhi. ale toto je taka citlivejsia zalezitost.
No tak tento tvoj román vypovedá o niečom úplne inom. A ja ťa nepoznám osobné, takže súdim iba podla toho čo píšeš.
Bože teraz som si uvedomila že náš má viac ako 13 rokov...
to si neviem ani predstaviť že raz tu nebude. Určite už budeme bez psíka, neviem si predstaviť na jeho mieste žiadneho...
autorka, počkaj večer, či na teba nedoľahne smútok...najhoršia býva v týchto prípadoch noc....
Každý toto vnímame inak, inak sa na to pozeráme, je to normálne, každý máme iné pocity. Ono tie bolesti prejdú, ale ako sa hovorí len čas všetko vylieči a pri tomto to platí stonásobne. Akurát ešte čo by som povedala, že ozaj iných ľudí nie je do toho nič.
Čo sa týka tých pocitov, to by som neriešila, každý má psychiku nastavenú inak ... a môže sa stať, že druhý psík od smútku zahynie ... kolegyňa mala dvoch psíkov, v januári zomrel jeden - mal 18 a pol roka, druhá bola sučka, mala nejakých 8 rôčkov, hľadala ho, spávala na jeho pelechu, proste sa úplne opustila, teraz v marci odišla za dúhový most aj ona.
Si úplne v poriadku. Respektujes smútok tvojho muža a to je základ. Len mu bud oporou. Ja som stratu mojej milovanej fenky prežívala ťažšie ako smrť nejakého človeka. Bola pre mňa všetkým. Takže chápem, čo stvara tvoj muž. Prosím, snaž sa ho chápať a bud mu oporou. Ja som asi 3mesiace plakala denno denne. Rok som bola stále smutná a nedokázala som sa o nej rozpravat. Až po roku som sa z toho trochu dostala, ale stále je to pre mňa bolestivá spomienka. Koľko krát prichádzam domov, toľko krát sa pozriem na miesto, kde ma vitala. Možno už zo zvyku. Pochopí to len ten, pre koho bol pes skutočne najlepším priateľom, člen rodiny.
A ten druhy psík len nechspe čo sa deje. Je prirodzené, že ho hľadá. Ak neboli na seba naviazani, mal by to rozchodiť.
Ja som prišla o psíka pred týždňom a boli to veľmi bol ako moja duša 13 rokov somnou vstával a somnou lihal a každý deň plačem za ním chyba mi veľmi . Ale každý sme iný a každý to znášame inak. Chce to čas .
Tak možno si v hĺbke tak nejak uvedomuješ že mal tie nádory a s nimi by sa časom len trápil preto to možno podvedome berieš tak že mu je teraz už lepšie. Každý sme iný. Tvoj muž je možno citlivejší , to neznamená že ty musíš byť rovnaká. A v robote nech sa tiež nestarajú do tvojich pocitov , nech sa starajú sami o seba.