Dojalo ma to. Ja si na také z detstva nepamätám
Dobrý večer, chcela by som počuť len povzbudenie. Prečítajte si do konca. Ide o spomienky z môjho detstva. Keď som bola malá mala bola som asi tretiačka na základnej škole. A mám doslova traumu z jedného nepríjemného zážitku. Môj otec sa v tom čase nejako extra nezaujímal... Popravde si nepamätám kedy mi povedal aspoň láskavé slovo alebo ma objal... Atď a vlastne nebol ku mne najmilší, a vlastne ten nepríjemný zážitok: keď som raz nechcela ísť ako malá do školy tak proste ma z domu ťahal nasilu až som spadla zo schodov a odvtedy sa bojím na schodoch čo i len sadnúť lebo stále to mám pred očami... Prosím nesúďte ma ale aj keď to nepoviem nahlas neviem mu to odpustiť...
Vždy som si hovorila že: "ubližuje mi to" ... A ak vidím môjho známeho s deťmi ako otca.. tak ma až dojíma aký je starostlivý, deti ho objímajú niekedy aj sami od seba a práve to mi chýbalo... Láska od otca...
Ako by ste sa zachovali? Tie spomienky budem mať vždy
Ono dôležité je v živote pochopiť našich rodičov a dôvod prečo konali ako konali, lebo iba vďaka pochopeniu môžeš spracovať svoje traumy na vlastné detstvo. Ak pochopíš, že aj naši rodicia sú len ľudia a robia chyby, pochopíš ich, tak sa môžeš posunúť ďalej v živote. Lebo každý rodič ublížil ci ublíži svojmu dieťaťu co chce ci nechce, lebo každý z nás je len človek.
Chce to čas aby si sa s tým dokázala vyrovnať. Prajem ti veľa lásky a dobrých ľudí okolo seba. Aby sa tvoje srdiečko uzdravilo. A potom možno dokážeš odpustiť. Všetko dobré.
@777januska777 nesúhlasím .Rodič nemá dieťaťu čo ubližovať.
@bloger ďakujem
@mateson nemá, ale stane sa to, vždy, každý rodič je len človek, môžeš sa snažiť koľko chceš, ono aj tí najlepší rodicia niekedy zlyhali ci zlyhajú. To človek nedokáže na 100% zmeniť, jednoducho rodičovstvo je veľmi náročné a často dohana rodičov na úplnú hranicu všetkého.
Raz som citala, ze ak si nepamatame z detstva nic, a nase spomienky su len z obdobia druheho stupna ZS, tak detstvo bolo na 💩 a mozog sa rozhodol na to zabudnut. Bohuzial, nasi rodicia a starí rodicia boli v tom, ze deti treba len krmit a napajat, sem tam zrezat, a dat im robotu aby sa nenudili ci nedajboze nevyzadovali pozornost ci lasku. Je to velmi smutne a je nacase pretrhnut tieto vzorce a vysporiadat sa s tym. A nasim detom dat lasku, pozornost...
@zuzinka888 snažím sa na tú traumu nemyslieť... Ale nie vždy to ide. Cítim to podobne ako píšeš
Vyhladaj odbornika, pomoze ty uz len to ze mozes vypustit, vsetok hnev, bezmocnost, smutok, pocit nelubeneho dietata....viem o com hovorim, vsetko musi von aby sa citova nadoba( srdce) mohlo naplnit laskou, porozumenim, odpustenim. Nik ta nebude sudit sa tvoje pocity ani sa pohorsovat ci dokonca obvinovat z nevdacnosti- co sa ti moze stat tu. Lebo tu niekto vzdy caka, aby mohol dorazit zranenu dusu.
@zuzinka888 skúsim odborníka
je mi to ľúto, ale skús sa na to pozrieť tak, aby si z toho získala aj niečo pozitívne. Kamarát mal tiež veľmi neláskavého otca a keď sa z neho samého stal otec, v prekérnych situáciách s deťmi (kto ich nezažije, no nie?) napočítal do 20 a potom v duchu zdvihol prostredník a povedal, ďakujem ti, otec, že si mi ukázal, ako sa otec nemá chovať
toto bolí aj mňa a nerada sa pozerám na celkovo deti s otcami, či malé alebo aj napríklad staršie dcéry a ich vzťah s otcom-že ich ochraňuje, má rád. Mama tiež nebola vo všetkom ok v detstve, je tam veľa mínusov čo jej vyčítam, ale s ňou som sa nejako stotožnila a beriem to. Ale myslím, že ten vzťah s opačným pohlavím teda otec-dcéra, matka-syn bolí viac a ťažko sa s tým dá zmieriť.
...akceptovat a odpustit. Co ine chces? Navzdy nenavidiet otca a schody?
@ivangeline nepovedala som že ho nenávidím... Len som kvôli tomu pádu plakala dosť dlho
Môj otec vedel byť super, hral sa s nami, objímal, rozprávali sme sa a venoval sa nám najlepšie ako vedel, keď sa mu však nedarilo alebo mal zlý deň, tak sa vedelo jeho správanie zmeniť o 180 stupňov, kričal, trieskal, bol nervózny, ako deti sme sa ho vtedy báli, mame tiež nebolo všetko jedno (dialo sa to doma, nie na verejnosti)...už dávno som mu odpustila, viem
že iný nevedel byť, nemal dobrých rodičov... snažila som sa hlavne nebyť k svojej dcére v tomto ako on...
..a nepises ani ze to chces spracovat a odpustit. ;D
Mne pomaha si uvedomit, ze nasi rodicia robili maximum co vedeli. Ak robili chyby, neboli si toho asi vedomi. Mozno sami vyrastali v nevhodnom prostredi, mali take vzory. Dnes mame moznost si veci nastudovat, zistit, informovat sa, vyhladat odbornu pomoc. Nie kazdy je schopny sebareflexie. Chce to cas a najma odpustit, bez toho sa nepohnes..
Tu spomienku budeš mať navzdy ale nemusí ta navždy traumatizovat. Treba to spracovať a potom sa z toho stane už len neutrálna spomienka. Všetku tú energiu môžeš potom vložiť do toho aby si ty sama bola lepší rodič.
@777januska777 občasné zlyhanie je jedna vec a sústavne citové zanedbavanie až týranie bez uvedomenia si svojho zlyhania druhá. Netreba bagatelizovat ,alebo dávať na rovnakú úroveň tieto dve situácie. Ale áno základ je spracovať to a pochopiť, že tak ako beznohy nepobezi, tak ani citový mrzak nedá lásku.
@salamistka môj názor, ak sa vedel krotiť na verejnosti a robil to len doma, tak si bol toho veľmi dobre vedomý.
Môj otec bol tiež veľmi chladný, jedinú citovú matnú spomienku naňho mám, ako so mnou sedával v kresle celé noci a hojdal ma, bola som veľmi chorá a následne som aj skončila v nemocnici na dlhú dobu. Časom sme sa odcudzili, mohla za to aj mama ale to teraz nechcem rozpisovať. Až nedávno, keď mal 76r (teraz má 80) ho operovali s prasknutým slepým črevom, bol na tom zle a vtedy som ho prvýkrát videla plakať (a vôbec prejavovať city) keď som ho prišla po operácii navštíviť. No vtedy až mi prezradil,
že jeho otec bol násilník, nie raz mal prasknuté rebrá ako ho otec udrel o radiátor. Nikdy o svojich rodičoch nehovoril, všetky deti sme sa narodili, keď už boli mŕtvi, takže až teraz mi to začalo dávať zmysel. S takým otcom môj otec nezvládol nič lepšie, ako byť len citovo nezaangažovaný a chladný, večne nebol doma a snažil sa nás zabezpečiť po tej materiálnej stránke hlavne. Keď sa však môj otec z najhoršieho vystrábil, označil všetko za pooperačné bláboly pod vplyvom liekov 😃 a zase išiel vo svojich starých nedostupných koľajách… pomohlo mi to však ho trochu lepšie pochopiť. Aký to moho byť fajn otec nebyť týchto jeho tráum…
To isté som zažila aj ja. Teda neťahal ma po schodoch, ale nedal mi lásku, záujem. Tiež som dlho závidela detičkám, keď som videla ako sa s nimi otcovia hrajú, maznajú, bolelo to veľmi, lebo ja som nič také od toho môjho nezažila. Bol chladný ako psí čumák. Stále ma to občas zabolí, ale otcovi som odpustila. Nevedel ako byť otcom, čo znamená byť otcom, možno mal sám zlý vzor v rodine, ktovie.