Deti a smrť

@vladka080 Ahoj, u nás doma taká skúsenosť. Máme tri deti teraz maju 8, 6 a 3 roky. Predminulý rok (2021) zomrel manželov otec 2 dni pred Vianocami. Vedela som, že to budu zle sviatky, tak som im na rovinu povedala, co sa stalo. Najmenší samozrejme nerozumel ale starší ano. Zobrali to celkom s kludom, len sa vela pytali, ze co bude s dedom, kam isiel a tak. Boli aj na pohrebe. Isiel na kremaciu tak sme sa iba v dome smutku rozlucili. Cele im to asi úplne došlo až vtedy, keď sme pol roka na to uložili dedovu urnu na miesto. Synovia su mudri, chapavi tak zbytočne by sme im hovorili nejake rozprávky. Doma mame dedovu fotku, skoro stále hori sviečka a oni si pamataju spomínajú.

mna predbehla skola uz v 5rokoch je povedali ako to chodi .. kedze je na katolickej tak samozrejme ideme do neba ... ked sme prechadzali busom okolo cintorina moja mala kukla na mna a na plne usta - mami tam raz budes spinkat ... no nemiluj ju .. inak smrt vnima tak,ze je to sucast zivota .. ale moja bola vzdy realistka v tomto .. pritom stale veri na santu a zubkovu vilu 😀 aj ked nam nedavno zomrel skrecok . poplakala chvilu povedala co uz aspon uz nema bolesti -kedy kupime noveho? inak je velmi mila empaticka .. ale proste zivot berie tak ako je

My sme to riešili v apríli, zomrela svokra s ktorou sme trávili veľa času. deťom 8 a 11 sme jednoducho vysvetlili čo sa stalo, že srdiečko prestalo biť a už sa s babkou môžu rozprávať len cez nebo. plakali sme všetci ale to je ok. Modlili sme sa večer vždy sme dali aj babke dobrú noc do neba. teraz je to už lepšie, babku spomínam aby na ňu nik nezabudol aj že sa ešte stretnú. Smrť už ale riešili skôr. deti sa s ňou stretnú aj cez rozprávky. snažím sa aby ju nevnímali ako zlo, ale súčasť života.

@pauli89
@ivicka0502
@mb2021
Ďakujem, že ste sa o to podelili 🙂 Pamätáte si či sa s vami vaši rodičia rozprávali na túto tému? Či vám tiež takto vysvetľovali? Lebo napríklad ja mám 23r. a aj moje okolie mi vravelo, že ani s nimi sa rodičia na túto tému nerozprávali, poprípade nepamätajú si.

Moja.sa zatial.so.smrtou uzko nestretla nikto blizky nezomrel jedine muzova babka.co uz bola v ustave a videla ju ako babo na pohreb sme ju nebrali..zatial.sme jej vysvetlili ze zomru ludia ktori su stari a chori tak isto zvieratka...na cintorine s nami bola na vsetkych svatych zapalit sviecku vysvetlili sme ze tam odpocivaju ti co zomreli.. ma spoluziaka ktoremu zomrel ocino na kovid.niekedy spomenie ze Misko nema tatinka ze sa premenil na hviezdicku odisiel do nebicka a uz sa nevrati..ak by sa opytala odpovedala by som primerane jej veku ale urcite neklamala..

@vladka080 ked zomrela babkina sestra, mala downov syndrom a dozila sa nad 50, co je celkom pekne, tak ma nezvali ani na pohreb, mala som asi 10 a myslim si, ze ani prastarej mame, mala som 12. Doma si nepamatam, ze by sme sa o tom rozpravali, mozno ano, mozno nie. Ja beriem smrt ako prirozdenu sucast zivota, mozno posobim cynicky, ale som pripravena na smrt blizkych a deti treba pripravit, ze nik tu nie je vecne. Mam deti - 7,10 a normalne sme sa rozpravali o kremacii, pohrebe, ako to funguje. Realne vsak nezazili smrt blizkej osoby, takze uvidime, ake to bude. Verim, ze to tak skoro nebude, samozrejme.

@vladka080 tak toto si osobne nejako nepamätám, ze by mi niekto extra niečo vysvetľoval. Asi preto, ze nebol velmi dôvod. Prvý pohreb som zazila ako cca 8 rocna a to som uz chapala, co a ako.

@vladka080 no mňa ako dieťa raz babka asi ako 6r.vzala na pohreb,lebo musela. Neviem dôvod.
Ale viem,že mi predtým vravela,že tam bude ujo spat a pôjde do neba,že už ho nič nebolí a on sa tam teší. Čiže nebála som sa.
Deti sme mali na pohrebe svokra,mali 4r. a 7r.,no tiež som im povedala,že dedko sa už netrápi,ide do nebíčko a raz sa tam stretneme. Dokonca ma prekvapili,dedkovi nakreslili/napísali listy. A potom ich hodili do hrobu.
Ono to teraz vyznie hrozne,ale bolo to pekné gesto od nich.
Čiže za mňa sa deťom má primerane veku vysvetľovať realita života,keď sa ich dotkne. Spôsobom primeraným ich veku,povahe,citlivosti.

Manzel mi zomrel pred rokom, mal terminalnu rakovinu, vedeli sme, ze zomiera.
Syn mal 3,5 roka.
Ked bol manzel chory, tak synovi som hovorila, ze ocka boli brusko a mna oci (velmi vela som sa naplakala).
Nie sme veriaci.
Syn mi pomahal s manzelom, to mi podaj, tam mi podaj, chystali sme spolu lieky, pichali injekcie a davali pumpu.
So synom sme chodili do Hospicu, syn ma na to prijemne spomienky a ked manzel zomrel, boli sme sa tam este poslednykrat pohrat (asi dva tyzdne po tom, ako manzel zomrel).
Ked manzel zomrel (zomrel doma), tak sa s nim syn rozlucil a dal mu pusu.
Na pohrebe bol syn pritomny. Ked vsetci pozostali odisli, tak my dvaja sme sa vratili a stali tam a kyvali Ockovi, ako sa zaves zatvaral. Manzel bol v uzavretej truhle. Vtedy syn pochopil, ze to je koniec a Ocka uz nikdy neuvidi. Zobral to ako fakt.
V skolke sa ma pytali, ako sa s nim maju o tom rozpravat, dala som im volnu ruku. Tak citali knizky o smrti, ja mam tiez nejake v albume, tak pozri, naozaj su dobre.
Takze povedali synovi o nebi. Syn to nejak nepochopil a mysli si, ze Ocko byva na mesiaci. Tak sa telescopom pozerame na mesiac, ked soferujem, alebo sme vonku, tak hladame mesiac a hadame, co asi ocko robi. Ked mesiac nesvieti, tak asi ocko este spi.
Na vianoce dostal Vratko to svetlo, co sa dava do okna, to mu Ocko poslal, plus take tie svetielka na baterky. Ale pri tom svetle v okne nechava ockovi nejake hracky alebo podobne, co mu chce ukazat a ocko mu tam sem tam posle nejaku hracku, sladkost a podobne.
Teraz bude Den otcov, tak v skole sa ma pytali, ze ci mozu aj Vratka zaclenit do vyroby darcekov, jasne, dame k svietniku a posleme Ockovi.
S Vratkom velmi casto rozpravam o Ockovi, pozerame fotky, sem tam si aj spolu poplaceme, lebo nas Ocko nam naozaj chyba.
Takze tolko k tomu, kludne sa pytaj, rada odpoviem.
Este musim povedat (byvam v Lodnyne), ze tu je naozaj velka empatia, ci uz zo strany zamestnavatela alebo aj pohrebnej sluzby.

Mne to dcera pekne zhrnula...
Ked vyrastiem budem ja maminka a budem mat deticky a ty ich budes strazit a brat na kupalisko a potom zomres... 😀

@vladka080 ja mam skusenost ako dieta, zomrela babka a nasi nam to zatajili. asi v pondelok rano zomrela, nasi nas zaviezli do skoly, cosi povedali ucitelke a poobede sme nasli doma druhu babku, ktora nas strazila, povedala nam to , my sme plakali, ale asi skor za rodicmi , nepamatam presne. a na treti den nas prisla strazit suseda a druha babka sla na pohreb tiez. dnes chapem, preco nam to rodicia nepovedali a odisli (nechceli rieist pred skolou placuce deti a babku strazili v truhle v obyvacke cele tri dni, taky zvyk) ale vtedy som to vnimala ako podraz ze odisli a nepovedali nam taku dolezitu vec, akoze umrtie a nemohli ms etam ist ako bratranec vraj bol a rozkucit sa

@oslo1 Váš príbeh ma uprimne dojal, ďakujem, prajem veľa síl.

Ďakujem všetkým. Ak by ste boli ochotní, (chápem, že to nie je najveselšia téma na rozhovor) a spýtali sa detí na ich odpoveď na otázku "Čo je podľa teba smrť?" bola by som vďačná.

@vladka080 s dietatom sa o smrti bavis, az ked sa s nou stretne..... ja som sa so smrtou stretla v 14tich, ale blizka osoba to nebola, aj ked rodina ano.... smrt blizkeho ma zaskocila cca 3,5 roka dozadu a moje deti tiez, bolo to nahle a neocakavane... decka Mali vtedy 8 a 9 rokov. Nevedela som co robit, ako reagovat --- povedala som im to obom naraz a vsetci traja sme sa objali.... A potom dalsie dni som im odpovedala na ich otazky ---- bolo ich vela, mali sme zaplateny predlzeny vikend v hoteli a cela rodina sa zhodla ze musim s detmi aj tak odist, aby boli mimo diania, a ze prideme az den pred pohrebom...... bol to spravny krok, ale teda otazok mali vela... skor realistickych.... kedze mam bystre deti, zaujimalo ich okrem ineho aj ako funguju kremacne pece, ako je zabezpecene, ze spalia toho koho maju, ake teploty su pri spalovani.... Ako umrel, co presne sa stalo, ci umrem ja. Pohrebu som sa bala, ale nechala som to na nich --- nakoniec chceli ist sa este rozlucit a boli v zakulisi kam smu iba blizky a videli otvorenu truhlu. Akurat som dohliadla aby nezbadali obrovsku jazvu na hlave po pitve, to bolo moc aj na mna.
Uprimne, ak by moje deti neboli vedla mna na pohrebe - zlozim sa tam. Jedine co ma drzalo na nohach bolo ze im nesmiem spravit este vacsi stres ako maju. toto som si v duchu hovorila takmer nonstop a pohreb ako taky si vlastne ani nepamatam, len ze sa nesmiem zlozit....

kedze u nas smrt blizkeho zanechala najma na mladsom synovi velke stopy, nasledne som vyuzila pomoc plamienka a ich smutkovu terapiu --- velmi to detom pomohlo. Uz po prvom terapeutickom tabore som mala doma veselsie deti 💖 vela som sa bavila so psychologickou z plamienka ohladne toho ako som detom o tom povedala, aj o tych kremacnych peciach --- od rodiny som na to iba pocuvala vycitky.... Ale psychologicka so mnou suhlasila --- ono netreba detom hovorit detaily, avsak ak sa na to pytaju, su zvedave - mali by dostat odpovede na svoje otazky. Odpovede adekvatne k rozumovej vyspelosti, nie k veku.

Ahoj, mne umrel otec, keď mal syn 5 rokov. Otec umrel u nás doma, mal rakovinu, takže syna sme už vopred pripravovali na to, že dedko je veľmi chorý a umrie. Umrel v noci, syn spal. Aj koroner prišiel tak, že o tom ani nevedel. Ráno sme mu povedali, že dedko je už mŕtvy, srdiečko mu dotĺklo a on je už v nebi, už ho nič nebolí a bude nás teraz strážiť zhora. Poplakali sme si, párkrát sme sa ešte o tom rozprávali - o smrti, či aj ja teraz zomriem, prečo sa umiera a pod. Na pohreb som ho nebrala, bol v škôlke, ale na kare už bol s nami. Potom sme chodili dedkovi zapaľovať sviečky na hrob. Cca o polroka sme to prerušili, lebo syn sa priznal, že mu to nerobí dobre (je z toho veľmi smutný). S odstupom rokov už chodíme na cintorín opäť, na dedka si občas spomenie, smrť momentálne nerieši. Keď nám pred 2 mesiacmi umrel adoptívny psík, poplakali sme si spolu, potom mu napísal list do neba, ako ho mal veľmi rád a tým to uzavrel. Ja som sa so smrťou stretávala už od cca 4 rokov. Ako škôlkárka som bola neustále chorá alebo na doliečovaní u babky, ktorá sa chodila modliť k mŕtvym, takže som absolvovala viacero takýchto večerov u jej susedov a známych, kde sme spolu chodili... Nevnímam to negatívne, v súčasnosti sa smrť zbytočne démonizuje, umiera sa mimo kruhu rodiny a tým pádom sa stáva niečím, čoho sa treba báť.

Nepriamo sa pytaju. Vysvetlujem. Pravdivo. Uprimne. Som veriaca,tak aj obsirne. ;D

Ďakujem Vám za odpovede.