Dá sa zmieriť so smrťou?

@kaktusik007 a sko?

cas vylieci vsetko..clovek nezabudne ale postupne bude hold zit dalej ..najde silu a dovod preco ano ..

Nedá sa zmieriť, iba naučiť žiť. Časom to nejak trošku prebolí

Samozrejme že sa dá, veď čo iné zostava? 🤷‍♀️

tazko. Ale ide to. Ako dlho si od straty? Ak je to uz pol roka a stale je to pre teba narocne, vyhladaj pomoc v smuteni.

Nie,nedá sa s tým zmieriť,nikdy. Postupom času sa s tým človek naučí žiť,no nezabudne, len sa tá bolesť trochu zmierni,nakoľko človek musí fungovať ďalej,a teda myšlienky vedú k prítomnosti,nie minulosti. Vravím z vlastnej skúsenosti, prežila a pochovala som svoje dieťa, bábätko.

Neviem, ale moja veľmi dobrá kamarátka je už tri roky anjelom a ešte si občas poplačem pri spomienke na ňu..

Zažila som veľa pohrebov "starých ľudí". Tam, sa akosi prirodzene očakáva smrť. A hlavne to boli udalosti náhle, bez dlhodobej bolesti, utrpenia. Ako keď sa vravelo, zomrel na "starobu". No, nadnesené, ale bez dlhodobého trápenia. Ale nezvládam úmrtia mladých ľudí, najmä na onkol.ochorenia plné bolesti a trápenia 😞. Najmä ak majú malé deti, deti v puberte, citlivé.

Naučíš sa s tým žiť . Jednoducho sa nic iné nedá robiť, život sa nezastaví a pôjde ďalej. Bohužiaľ, choroby a úrazy sa nevyhýbajú nijakej vekovej kategórii a zomierajú aj deti, mladí ľudia na začiatku života, mladí rodičia a podobne. V tomto neexistuje nijaká výnimka a nikto s tým nič nedokáže urobiť. Len... Žiť ďalej.

Nie nikdy sa nezmierime zo smrťou jedinej dcéry. Nikdy najhoršia bolesť ak rodič musí dať do hrobu dieťa.

😔😭

Keď berieš smrť len ako prechod do ďalšieho bytia, je to trošku jednoduchšie. Ja sa utešujem že sa raz určite stretneme a opäť budeme spolu. Veď láska nikdy nezomiera <3

Človek sa s tým naučí žiť a začne akceptovať.. mne zomrela nečakane mama, mesiac po mojej maturite, doma v posteli.. bolo to premna veľmi ťažké lebo premna bola jediná istota v živote, bola som na ňu dosť naviazaná.. je to už 20rokov a stále mi chyba.. ale naučila som sa žiť bez nej..

Pracujes niekde,kde sa umiera? Alebo zazivas stratu?ci len ta to zaujima...

Mne sa zabil môj najlepší kamarát, keď som mala 16 rokov. Teraz mam 38 a stale je to smutne a bolestivé. Človek nezabudne nikdy ale žiaľ životom sa musíme predierat ďalej.

Kolegyni odkedy zomrela jej nevesta tak vraví že už dobre nebude. Stále hovorí ze musia sa s tým naučiť žiť. Nevesta jej zomrela nečakane na chorobu.
Ako píše @alickapusinka v práci každý "riesil" že ako sa trápia atď ale neviem si predstaviť tú bolesť ktorú zažívala jej mama a ktorú zažíva keď musela pochovať svoje dieťa, hoc dospelé 💔 Nepoznala som ju osobne, keďže tuším rok čo som ma nastúpila do prace ona odišla na materskú ... mala sa vrátiť v januári tuším a v decembri zomrela.

@katuskamala1 áno, pracujem. Ale do určitého veku som chorobu a smrť brala akosi ako prirodzenú súčasť života, s úctou, pokorou bez nejakej osobnej ujmy. Ale po osobnej skúsenosti som to zvládala ťažšie a teraz nezvládam žiadne utrpenie. Nie smrť ako takú, ale to utrpenie pred. Už v danej oblasti nepracujem ani.

Čas nič nevylieči.
Akurát sa s tým časom človek naučí žiť.....lebo jednoducho musí.
Pamätám,sa ma raz kamarátka spýtala,že ako zvládam smrť otca,mamy....a keď som povedala:učím sa s tým žiť,tak mi vtedy úplne zhrozene povedala,že si o mne nemyslela,že som taká tvrdá. Že to so mnou nič nerobí,že ako môžem toto takto povedať.
Roky prešli,stretli sme sa nedávno a vraví mi,už chápem ako si to myslela. Tiež sa učím žiť bez mamy....
Zabudnúť sa na blízkych,či dobrých ľudí nedá....mne mama,otec chýbajú stále rovnako,ale musíme sa učiť žiť bez nich.

Pracovala ale už nie, mám pauzu. A neviem, či sa chcem vrátiť vôbec.

@kikusenka1 ako sa to dá?

@terezka1947 áno, mne zomrelo veľa príbuzných vo vyššom veku. Brala som to, ako súčasť života, niečo prirodzené, čo musí raz prísť. S pokorou a vyrovnanosťou. Ale smrť, ani nie v polovici života, s malými deťmi, s utrpením, bolesťou, chorobou, pripadne tragédia, nehoda..... Toto nezvládam. Proste smrť, neprirodzená, predčasná, nečakaná a pod.

Zažila som smrť maličkých deti,rodičia mi zomreli mladí,...otec v rukách.
Jednoducho to človeka poznačí.
Plno zienok tu má ťažké osudy....ale bojujeme všetci,jednoducho musíme.
Myslím,že smrť ako taká je v súčasnosti dosť "nemoderná téma". Lebo silný pozitivuzmus,atď, atď.
A tým pádom je to niečo ťažko prijateľné, zvládnuteľné... neprirodzené.
Ja naposledy veľmi dostala smrť mladých dievčat na východe,pred tým stretkom mladých
Už z pozície rodiča,že.....človek hocikedy ráno odprevadí deti a nevie,čo.
S každým človekom zamáva smrť, nešťastie. Aspoň by teda mala trošku.

Nedá sa zmieriť so smrťou. Iba to človek musí akceptovať a naučiť sa s tým žiť....

Autorka, nedá ale Pán Boh je veľkou pomocou v tejto bolesti

Smrť nie je prirodzená, ale nepriateľ.
Prvý list Korinťanom 15.26
Príde doba keď smrť a utrpenie už nebude.
Zjavenie Jána 21:4
Izaiáš 25:8
Izaiáš 33:24
Tí ktorí zomreli majú nádej na vzkriesenie.
Skutky apoštolov 24:15
Evanjelium podľa Jána 5:28-29
Tie texty nájdeš v biblii, dáva mi to nádej že bude raz lepší svet.