Dá sa popracovať na hanblivosti?

Ked sme aj niekde viacerí rozprávam s každým a ked bidim ze s niekým sa debata nevyvíja tak proste s ním nehovorím 🤷 nebudem sa siliť keď mi je to nepríjemné. Už s nikým nehovorím len z povinnosti buď si máme čo povedať alebo som ticho a nech si každý myslí čo chce 🙂

@luccija nikdy ma nikto neponižoval a naoko by ľudia ani nepovedali, že som taká, aj keď je pravda že v spoločnosti viac počúvam ako rozprávam.. Ale aj v školských časoch mi vždy stačila jedna osoba s ktorou sme si sadli a boli kamarátky, ostatne som radila iba ako spolužiačky.. Vo väčšej spoločnosti sa necítim vôbec dobre, napríklad aj na rodinných oslavách kde sú bratranci sesternice ktorí už maju svoje rodiny a sú tam ľudia ktorých vidím raz za 2-3roky. Su to pre mňa cudzí ludia a v rámci slušnosti sa rozprávam, ale v skutočnosti sa necítim pohodlne a viem sa zahanbiť. Skôr mi je neprijme to že sa to rozobera pred viacerými ľuďmi, keby sa mi niekto niečo opýtal medzi 4 očami nemam taky problém... Aj ked ako píšem, dokážem sa zahanbiť aj pred partnerom a to spolu žijeme v jednej domácnosti dlho,aj ked pri nom to zase nieje často, aby to nevyznelo ze sa hanbim vlastného chlapa..

su 2 urovne na ktorych pracovat. toto by chcelo samozrejme psychologa.
jedna uroven je spravanie a druha prezivanie.
spravanie sa da natrenovat a zmenit, aj ked jednoduche to urcite nebude. no tvoje prezivanie a pocity zmenit je este tazzsie. faktom ostava, ze ak sa ti podari spravat lepsie medzi ludmi, budes sa citi lepsie aj vnutrone.

teba dost ovladaju emocie a to ma za nasledok telesne prejavy - scervenanie tvare a pod. niekedy som niekde citala, ze si mame hovorit to co chceme dosiahnut, akoby sme si to chceli vsuugerovat. dalo by sa to nazvat aj pozitivne myslenie. cze ak chces situaciu zvladnut, snaz sa verit svojmu rozumu a nie emociam. hovor si ze to zvladnes, ale nedavaj si nedosiahnutelne ciele. chce to cas. ked sa bojis zlyhania, tak si podpor sebaedomie.

Ja mam pred 40tkou a hanbim sa stale rovnako. Sice vekom a skusenostami je to trosicku menej,ale vnutri sa citim ako bezbranne dieta. Neviem sa rozpravat s ludmi,hanbim sa,mam pocit,ze trepem,vzdy sa kontrolujem,co poviem a potom si namyslam,ze co ak o mne povedia,ze som nieco zle povedala. Cervenam sa,mam problem sa prihovorit aj susedovi a v spolocnosti su to pre mna muky. Na ludi posobim odmerane,ale som dobra dusa,neublizila by som ani muche. Uplne sa nikdy nezmenis,len tym,ze budes starsia,budes spoznavat roznych ludi,situacie,to ta nauci byt sebavedomejsou a verir si,ale hanblivosti sa nikdy nezbavis. Ja este k tomu mam aj taky ksicht,ze mne este aj teraz ludia povedia,ze som hanbliva,mam plachy pohlad a strnuly hanblivy usmev.

chyba ti sebavedomie. aj mne. skus sa zamerat na to, co vies, co ovlados a mysli na to, ze si v tom dobra, ze aj ty nieco vies, si plnohodnotny clovek, hoci so svojimproblemom a si tiez dolezita pre svoju rodinu.
no chcelo by to asi toho psychologa. oni poznaju sposob ako toto zlepsit, aj ked po rokoch takehoto spravania a prezivania su skody vacsie a casto trvale,a le daju sa vyrazne zmiernit.

ja mam problem s autritami a hlavne s ludmi, ktri su vyrecni. ja neviem tak pohotovo odpovedat. niekedy su to ludia, ktorych inteligencia nie je na moc vysokej urovni a ja len cumim, co zo seba vysukali, ale neviem tak rychlo a trefne zareagovat. su mi take situacie neprijemne.

@sunny8 tak ked sedíte napr 10ti a niekto sa ta niečo opýta, asi by bolo blbé len tak sedieť potichu lebo nebudem rozprávať z povinnosti že? Mne ani nieje tak trápna samotná odpoveď. Jednoducho na zaskočí napr otázka a že mám niečo rozoberať/povedať pred (pocitovo pred mňa) "cudzimi" ľuďmi ale niesu to ľudia ktorých nepoznám.

@marca12 ja paradoxne pôsobím celkom sebavedomim dojmom, ale len "z dialky", akonáhle sa ocitnem v tej situácii mám pocit že som tiež ako bezbranne decko aj zvnútra aj zvonka aj ked vystupovanie sa snažím ovládať. Pritom to môže byť kľudne aj príjemná spoločnosť, ale ja sa necítim dobre a ak by som nemusela, tak tam niesom.. Lezie mi to na nervy a dala som si cieľ že v 30tke by som chcela mať iné vystupovanie, sebavedomejšie, aby som nepôsobila tak nervózne..ale môžem robiť čo chcem a ovládať sa ako chcem, keď sa pri hanbeni okamžite červenám. A v tom momente sa koli tomu cítim otrasne žeby som najradšej zmizla, hlavne chlap ma taky blby zvyk - nemysli to ale vôbec v zlom - že sa opýta, čo sa hanbiš? No nie nehanbim, slnko ma spalilo 🙄 ale on to naozaj zle nemysli, nechápe že ja sa v danej situácii fakt hanbím, lebo potom keď sa spätne na situáciu pozriem ja sama, nevidím nič prečo som sa mala hanbiť. Tak ani sama nechápem.

Si introvert tým býva nepríjemná väčšia spoločnosť, váhajú čo ako povedat, aby to zle nevyznelo, nestrapnili sa.Prilis sa kontrolujes.Ved píšeš nakoniec zistíš, že nebolo sa čoho hanbiť tak?😀
@majamat ja s autoritami.Akonahle začne niekto zvyšovať hlas či správať sa manipulatívne hneď prejdem do protiútoku a cítim sa neprijemne.Nemam rada krik výčitky hneď mám hrču v krku a to som človek od fachu, ktorý radi druhým😊Napriklad boli sme so známymi na výlete a kamarátkin muž je despota, ktorý riadi celú rodinu ona je úplne submisivna a ešte ho velebí a podriaďuje sa a začal manipulovat kto čo bude robiť, čo by som mala a nemala, ako mám nakrájať moju slaninu a to by sa pozrel ako deti ráno pozerajú rozprávky on mal vždy v sobotu o 08 vysávač v ruke a musel upratovať.Bol veľmi prísne vychovávaný a ja som si dovolila mu oponovať, že deti nemajú robiť niečo so strachom a či jeho 10 r syn teda robí to, co musel on.
Chlap až ocervenel od zlosti a dával mi prednášku ako deti musia robiť čo povedia rodicia, až som cítila zlosť v celom tele.S takým chlapom by som skončila na psychiatrii z jeho útokov a presadzovania si svojho.V podstate kamarátkin otec bol presne taký istý vychádzal im skrine na zem a museli upratovať.Jedna slobodná bezdetná v 40 tke a druhá bez názoru s takým istým mužom ako otec.

@majamat áno s takými ľuďmi sa cítim zle aj ja, ale paradoxne ak je taky niekto mne velmi blizky, tak mi vyrečnost nevadí, partner je zase výrečná povaha nemá problém komunikovať s nikým a často je to taká moja záchrana, že je skôr on ten čo rozpráva. Nad psychológom som uvažovala, ale nad tým uvažujem už roky. Neviem či sa niekedy odhodlam ísť. Ono sa to ešte viac prehlbilo keď sa mi narodilo dieťa, vtedy som sa uzavrela už úplne do seba, keďže som vypadla z akéhokoľvek kolektívu, nebola som medzi ľuďmi, tým pádom sa za roky stala zo mňa žena, ktorá dosť stratila sebavedomie v tom, že si prídem niekedy ako niekto, kto nič nevie,neviem už ani jazyk ktorý som vedela, ničomu som sa nevenovala ani nevenujem a podobne. Ale to som iba podporila svoju povahu, naozaj som bola vždy človek uzavretý, o vela veciach nerozprávam, pôsobím chladne, pritom som dosť citlivá. Veľa krát emócie spracovávam sama so sebou a v sebe,,neviem ich dávať nejako najavo. V tomto som na 100% otvorená asi iba pri dieťati a v jeho prítomnosti, myslím tým aj obyčajné veci zaspievam, poskáčem či zatancujem od radosti.... Pred inými sa tak správať neviem a ako píšem v spoločnosti sa zo mna stáva hanblivka ktorá sa zle cíti všade, kde je viac ludi.

@luccija no ako sa hovorí, po vojne je každý generál... keď už je po situácii a ja si ju zrekapitulujem naozaj si poviem že nebolo sa ani prečo hanbiť, ale vo chvíli, keď tá situácia nastane s tým jednoducho nemám čo robiť, pride to nečakane a keďže sa hneď začnem červenať, nieje tam nejaký priestor nato, aby som vnútorne aspoň sama seba v tej chvíli povzdbuila štýlom "kluuuud nieje prečo sa cítiť zle a hanbiť, ide sa ďalej akoby nič.."

Som presne taká istá, bola som taká od malička. Aj teraz keď idem von s kamarátmi ktorých poznám od dectva tak som skoro cely večer ticho a len počúvam... Akurát dnes idem s priateľom na oslavu k jeho rodine a už mám stresy... Neviem o čom sa mam s lumi rozprávať, nikdy neviem nadviazať tému a osobne veci proste nechcem riešiť s cudzími... Zas napr pri priateľovi som úplne iná, ukecana a cítim sa s ním dobre, ale ako náhle je viac ludi tak koniec

@siska012 ja zase skôr nemám problém s kamarátmi ktorých poznám od detstva ako pri rodine ktorú vidím veľmi málo alebo pri rodine z partnerovej strany. Ale je pravda že čo sa kamarátov týka, úplne najlepšie sa cítim, ak idem s jednou kamoškou a sme iba my dve, preberieme všetko možné.. Mňa dnes tiež čaká niečo podobné, takže budem na teba myslieť, že dnes niekto zažíva rovnakú situáciu a cíti sa pritom tiež naprd. Aj ked teda ja takéto veci dám aj ked niesom vnútorne úplne okej, horšie je to že ked príde nejaká téma alebo teda otazka na mňa pri ktorej sa zahanbim, že sa to niekto spýtal pred všetkými a sa cítim sa totálne trápne-koli tomu, že sa hned cervenam. Rozprávať sa, ako tak v rámci normálnej slušnosti je ok, ale teda nemusim mat zrovna hlavne slovo 😂 tak ti dnes držím palce

Čas.

Aj ja som hneď červená a úplne nenávidím keď hneď niekto povie že : ako sa červená... No tak to sa cítim ešte horšie... Ale ľudia čo nemajú problém s hanblivosťou toto nikdy nepochopia

@asia83 tak 30tka na krku, rada by som trochu popracovala na tom aj inak, ako iba čakať že to raz prejde 😏 chcela by som byť človek ktorý sa hned nečervena ako hanblivé decko, som mama, hanbenie mi príde primerane tak k môjmu synovi. Nenávidím na sebe túto vlastnosť (ak sa to tak teda dá nazvať)

Ako sa hovori "practice makes perfect".

Takato zmena vyzaduje hlavne cas a nepride to zo dna na den. Ja som bol v tomto tak trochu podobny ako ty. Da sa povedat, ze este stale som kedze pri cudzich ludoch ktorych nepoznam nie som extremne vyrecny.

Mne napr pomohla zmena profesie. V hotelovom segmente sa stretavas s mnohymi ludmi a musis taktiez komunikovat s hostami velmi casto cize ja som sa hodil do prostredia kde komunikacia odomna bola vyzadovana.

Nemozem povedat, ze to na mna posobi zle, skor naopak. Som vyrecnejsi, komunikativnejsi a celkovo ma ovela viac bavi konverzovat pretoze pri diskusiach s hostami sa v drvivej vacsine pripadov rozpravam s velmi prijemnymi ludmi.

Urcite mi to pomohlo byt otvorenejsi a taktiez sa necitim nepohodlne ak ma cudzia osoba oslovi na ulici ci uz otazkou alebo len tak pokecat. Cim viac budes komunikovat, tym jednoduchsie to bude. Neskor aj neprijemne debaty ti pridu ako prechadzka zahradou.

@hopsadobrandejsa presne takto som vhupla do toho aj ja, obchodnú školu som po roku vymenila za hotelovú a teda bola som nútená byť medzi ľuďmi a komunikovať, čo bolo celkom fajn a trochu mi to v tomto smere pomohlo, ale to boli časy študentské, škola sa skončila, po čase prišlo dieťa a zostala som doma doslova 24/7 a popravde už sa nechcem vrátiť do tejto oblasti, nemáme babky, dedkov, nikoho kto by vedel suplovat našu prítomnosť pri dieťati, takže som doma a návrat do práce určite nebude v tejto oblasti z časových dôvodov.. Muž ma prácu kde je viac menej sám sebe pánom času ale tiež je to časovo náročné a sú situácie kedy má stretnutie či sedenie kde sa aj on musí prispôsobiť, z toho dôvodu sme zvážili situáciu a dohodli sa, že budem radšej doma, kým budeme mať školáka. Takže ja introvert som sa ešte viac uzavrela keďže som doma už dosť dlho, mam pocit že pred všetkými okrem dieťaťa. Ak ma niekto na ulici zastaví a niečo sa spýta s tým nemám najmenší problém, zväčša je to situácia kde padne otázka kde sa niečo nachádza alebo koľko je hodín..to mne problém nerobí, takisto mi nerobí spýtať sa napr na cestu mne ak potrebujem. Ale su konkrétne situácie, napr som v obchode a stretnem ľudí ktorí su len moji známi, kamošmi ich nenazvem a nevideli sme sa dva tri roky, dvaja chalani (jednej chodil dlhé roky s mojou dobrou kamarátkou) keby som stretla mozno iba jeho je to ok, takto mi to prišlo až nepríjemné resp ma to zaskocilo a zacervenala som sa, ked sa somnou začali baviť, proste som mala nepríjemný pocit, takisto sa zle cítim aj na rodinných oslavách kde je širšia rodina, alebo ak to ma byt oslava rodiny z partnerovej strany (nechcem aby to vyznelo zle, ale teda sú ľudia ktorích ja nepoznám od mala, niesom na nich zvyknutá a neberieme ich za "svojich") to sa hneď nevervenam, ale stačí málo, nejaká otázka, nejaká pripomienka a keďže sa tam necítime dobre hneď sa hanbím, komunikovať viem aj odpoviem aj keď ten kto ma pozná by spozoroval ze som nervózna, ale jednoducho sa zavervenam a to ma dostane ešte viac, že už to vidia všetci že sa hanbím.

@luccija no aj ja tak niekedy reagujem, casto sa spravam submisivne. nemam rada take situacie, rpeto sa radsej nejak podriadim, ale teda teda ked je prekrocena hranica, alebo so mnou mavaju hromony, vtedy nedam tolko so sebou zametat. a cim soms tarsia, tiez menej sa tak spravam.

Ludia sa obvykle cervenaju ak sa riesia temy ktore su cloveku neprijemne. Mne sa toto stavalo castejsie ked som bol mladsi kedze som mal pocit, ze nieco robim zle alebo ze je to spolocensky neakceptovatelne.

Myslim, ze tvoj problem ciastocne moze byt, ze ti prilis zalezi na tom co si o tebe druhi ludia myslia. Ak niekto spomenie temu ktora ti je neprijemna, dokaze ta to dostat do uzkych kedy nadobudas pocit, ze je to nieco co musis vysvetlovat alebo za co sa treba hanbit.

U mna bola najjednoduchsia medicina, ze proste neriesim co si kto mysli. Ak ti bude prilis zalezat na tom co si o tebe tvoje okolie mysli, moze to viest k tomu, ze svoje osobne stastie nebudes mat v rukach ty, ale ludia okolo teba.

Poviem ti, ze mam kamaratov ktory do mna "vrtaju" s kdejakymi somarinami, ale ak by som sa tym mal nechat nejako emocne ovladat tak by som zrejme nikdy nebol stastny.

Ludia ta mozu kritizovat pretoze nechodis do fitka alebo do hor, alebo viac sportovat, do divadla a kde co ine, ale v konecnom dosledku oni len na teba prenasaju svoje ocakavania od zivota. Nie kazdy je sportovy typ, nie kazdy rad chodi do divadla ci na tury a pod.

Najlepsia rada aku ti z osobnej skusenosti mozem dat je, ze sa tym nenechas vyviest z miery. Svoj zivot musis zit podla seba a nie podla ocakavani druhych. Ak ukazes, ze ta to trapi alebo, ze ti prilis zalezi na nazore druhych, ludia si uvedomia, ze ta dokazu velmi jednoducho ovplyvnit.

Vacsina spolocnosti je tvorena extrovertmi a ti maju malokedy pochopenie pre sposob zivota introvertov takze ja osobne som nazoru aby si sa nehanbila za to kym si alebo co rada robis. Ak ta tvoje okolie neakceptuje aku si, hybes sa v nespravnej spolocnosti.

Nenechaj druhych aby ti rozpravali co je normane a co nie pretoze to je ich subjektivny nazor. Co je normalne pre pavuka je chaos pre muchu ;)