Čo som to za človeka?

Závisť.

Nemám, za mňa je to detinské. Naopak, nedávno šla okolo mňa napríklad baba s rovnakým parfémom a ako som na kočku bola hrdá, že má parádny vkus 😎 ak by šla napr. kolegyňa na rovnakú školu, možno by si z toho aj niečo vytrieskala predajom už nepotrebných študijných materiálov/kníh, mali sa o čom baviť, ohovárať toho prednášajúceho, ktorý sám nevie o čom hovorí a chceš pri ňom spať a pod.. 😁 za mňa si ohľadom toho zbytočne negatívna, skús sa na to pozrieť z inej strany 😄

Ber to z tej stranky ze si pre niekoho vzor motivacia....

@reddflowerlife dakujem za tvoju odpoved. Co sa tyka mna, tak v materialnych veciach toto absolutne nepocitujem. Nikdy mi neprekazalo, ak si niekto kupil rovnaky kusok oblecenia, rovnaku kozmetiku. U mna ide skor o studium, pracu, rovnaky konicek.. tam ma to prepadne a neviem to ustat.🙈

@nique zavist? Preco myslis? Ja prave necitim zavist, to vobec. Len mi jednoducho prekaza ten pocit, ze sa niekto, koho poznam, chce venovat tomu, co ja. Mam zrazu pocit, ze uz to, po com som tuzila, nie je dost dobre a musim sa vydat inou cestou. Je to maximalne cudne a sama sa nechapem…

Nízke sebavedomie, nedôvera v samu seba
Ako píšeš, cítiš sa ohrozená. Máš strach, že ta kamoška bude možno sikovnejsia, oblubenejsia...
Asi by si mala zapracovať na sebe. Ja som zažila niečo podobné na strednej, keď sa kamoška prihlásila na rovnaký šport ako ja. Chcela som ju oklamať, že zrusili tréning, že už nie je miesto...m zažívala som tie isté pocity co opisujes. Teraz už viem, že to bolo zo strachu. Bola jednoznačne lepšia ako ja. Jej rodicia boli úspešní športovci, brat učil TV na fakulte športu. Tak to aj dopadlo. Ona nakoniec vyhrávala všetky sútaže a dnes je sama telocvikarka. Chvalabohu sme kamošky do dnes, ale je dobre niektoré veci pomenovať pravými slovami a nebáť si pripustiť svoj strach.
Dnes to beriem úplne opačne. Som šťastná keď idem niekam, kde už niekoho poznám a aj keď sa chce ku mne niekto pridať.

Mas komplexy. Chces byt originalna. Lebo sa bojis ze druhy to bude robit lepsie .

@autorka jednoducho si nesebavedomá, bojíš sa, že niekto zažiari viac ako ty. Nie je to ani tak o závisti ako o tom, že sa bojíš, že bude lepšia ale áno, s týmto je závisť spojená. Je to veľmi nezrelé ale samozrejme normálne ak máš 15-16. Píšeš, že spolužiačka ale nepíšeš vek. Takže ak ešte nie si dospelá, nechaj to plynúť a pracuj na sebe. Ale ak už dospelá si, tak je na čase riešiť tieto komplexy z originality. Takto nedospelo sa svet nedá vnímať, nedostane ťa to nikam, práve naopak. Ľudia sa stále budú venovať čomu chcú, nezáleží im na tom, či sa tomu venuješ aj ty. Naopak u teba budeš zahadzovať potenciálne príležitosti len preto, aby si náhodou nebola druhá v poradí. Ubližuješ iba sebe, reálne nikoho nezaujíma aké máš koníčky a či si originálna a či nie, to zaujíma iba teba. Podľa vyjadrovania a celého problému sa skôr prikláňam k tomu, že máš do 16 rokov a v tom prípade to nechaj plynúť a uvedom si, že máš byť originálna pre seba, pretože nikoho to reálne nezaujíma a výsledok niečo znamená iba pre teba. Ale ak si už ale dospelá, tak je na čase dospieť.

A všetkým ženám, ktoré majú nervy ak má niekto blízky rovnaký parfém, oblečenie, koníček, pretože ony chcú byť originálne... prajem veľa šťastia pri práci na sebavedomí, nebude to ľahké. Jediné, čo z vás robí originálne je tento neustály vnútorný boj o prvé miesto... i keď to reálne nikoho nezaujíma. 😀

"Mam zrazu pocit, ze uz to, po com som tuzila, nie je dost dobre" toto dosť znie ako pohŕdanie inými ľuďmi...

Chceš byť stredobod - tá šikovná, talentovaná, výnimočná, obdivovaná, ktorá robí niečo, čo by hocikto nedal. Ono to môže mať (a asi aj má) hlbšie korene a ak to chceš vyriešiť, musíš na tom vážne zapracovať ideálne s odborníkom, ktorý ťa povedie. Z môjho laického pohľadu bude problém niekde v sebavedomí. Mne pri takýchto myšlienkach pomôže uvedomiť si, že vždy sa nájde niekto múdrejší, krajší, šikovnejší... A nijako to neznižuje moju hodnotu. 🙂 Daj pozor, aby ťa tieto pocity nepriviedli k totálnej pasivite (lebo aj tak nemá význam robiť niečo, v čom nebudem vynikať). Dopraj a bude ti dopriate. 🙂

Tak zacitis konkurenciu, co ak bude dotycny lepsi? Ak sa mu bude viac darit? Ak sa ti s tym bude chvalit? Bude chciet aby si bola nadsena z jeho uspechu?
Proste premyslas prilis dopredu a asi si dost sutaziva. Ocakavas ze budes musiet vynalozit ovela viac namahy ak mas vyniknut a to ta dopredu odradi.

Zaznela tu aj závisť, ale totálna kravina. Bohužiaľ, je to o nízkom sebavedomí a sebahodnotení. Dôverne to poznám. Ty máš, našťastie, ako dedukujem ešte mladý vek. Ja už by som mohla mať viac rozumu a byť vyrovnanejšia, no bohužiaľ ešte stále ma rozhádže konkurencia a radšej zutekám. U mňa je to žiaľ ešte v blbej kombinácii s perfektcionizmom. V živote som nikomu nezávidela, bolo by to pod moju úroveň. Je to len o pocite, že chceš byť v niečom výnimočná a zažiť uznanie, ale sama o sebe pochybuješ. Ja som s tým nikdy (možno v násťročnom veku) problém nemala v osobnom živote, mňa to brdzilo v pracovnej a kariérnej oblasti. Skús popracovať na tom, čím skôr, budeš to mať potom ľahšie. 😉

@mala_zabka si si ista, ze si citila parfem tej kocky a nie sama seba ? 😀

Nemas nahodou surodenca s ktorym si bola casto porovnavana? Podporovali ta rodicia tvojich napadoch a tesili sa z uspechov alebo skor kritizovali a davali inych za vzor?

Dakujem vsetkym za komenty…

@andreatytler Pri tvojom prispevku mi tak zasvietilo v mysli ako asi uz davno nie.😅.. a zaroven mi zostalo smutno. Moj otec je presne taky typ ako si opisala. Nikdy sa nevie tesit (aspon to dat najavo), ked sa mi nieco podari, ma tendenciu kritizovat aj za malickosti. Ked nieco uvarim, upeciem, tak povie, ze mu chuti, „ale”… a zacne vypichovat take detaily, ze ini si ich ani nevsimnu (doslova akoby ich silou-mocou hlada..) a ja vzdy zostanem smutna z toho.. A ano, aj co sa tyka skoly.. vzdy mi povie, ze ved to mohlo byt aj lepsie (ked mi chyba bod do plneho poctu pr…) a pri nom som prvykrat pocitila, ze nie som dost dobra a uz od malicka mam tendenciu robit nieco, cim ho ohurim, lebo cakam, ze ma konecne fakt pochvali a bude pysny… A to porovnavanie, ano… o tom by som tiez mohla pisat..

To mi je nesmierne luto. Musi to hrozne boliet. Ja som nastasti nic take nezazila ale moj muz ano. Jeho otec mal male sebavedomie a preniesol to na mojho muza. Sice nie az v take silnej miere ale aj moj muz ma take tendencie ze musi byt vynimocny.
Zial, myslim ze tvoj otec sa nikdy nezmeni a nikdy sa od neho nedockas pochvaly a uznania. Myslim ze aj on sam chudak bol tak isto (a mozno este aj viac) deptany svojimi rodicmi. Rodicia velmi caso robia chyby ktore si ani neuvedomuju a nie su schopni priznat, lebo by museli konfrontovat tu brovsku bolest ktoru si v dusi nesu. Neviem ci mas uz vek na to aby si zasla za psychologom, ale ak ano, nevahaj. Moze ti to pomoct pochopit vela veci. A ked ich budes chapat, lahsie sa s nimi vyrovnas.

ty nemas patent na myslenie
spoluziacka sa ti zdoverila akej oblasti sa chce venovat ale aj ty si nad tym rozmyslala
tvoj problem je jednak vo vzorcoch z detstva ze sa orientujes na vykon vonkajsiu pochvalu a nemas vlastnu motivaciu a ano aj zavidis
zavist rastie prave u ludi s nizkym sebavedomim neschopnych uvedomit si vlastnu sebahodnotu
je na tebe aby si si to v sebe vyriesila kludne mozno aj terapie alebo podcasty clanky na nete je toho plno malokto mal detstvo a dospievanie uplne idilicke ale treba sa s tym vysloriadat a neprehadzovat zodpovednost na inych

kazda cinnost sa da robit s laskou a to ju robi vynimocnou a hodnota osoby nezavisi od jej vysledkov

cele je to smiesne ze riesis ze niekto ma ten isty parfem ved sa z neho predalo isto sta miliony kusov ale ty tento aspekt nie si schopna vidiet lebo si tak ponorena v sebe, sebalutosti a obvinovani ostatnych
s tymto nieco rob

@mamina7070 Vysvetli mi, prosim, dve veci - na zaklade coho usudzujes, ze nemam patent na myslenie?

A druha vec sa tyka tvojho posledneho odstavca, skus sa naucit citat s porozumenim. Nikde som nic take nepisala.

@andreatytler dakujem. Mas pravdu, ze to otec mozno zazival uz sam doma, tak nevie byt iny. A teraz to prenasa. Urcite to chcem riesit, pretoze je to pre mna velmi obmedzujuce. Hlavne to absolutne nie je zavist ako tu niektori pisu, nikdy som nemala tendencie inym nepriat, zavidela som max. v dobrom a prajnom zmysle. Pomohlo mi uz toto teraz, ze som si uvedomila, z coho to asi prameni a budem sa snazit to dalej riesit. Dakujem este raz.

Verim ti ze to nie je zavist. Podla mna si koli neustalemu porovnavaniu tak nastavena ze podvedome neveris tomu ze by si nieco dokazaka urobit lepsie ak to robite dvaja ludia a jedina moznost ako byt uspesna a ocenena od otca je byt jedna jedinna v tom co robis, aby nemohol porovnavat.
Poznas otcovych rodicov? Ak nie skus sa s nim na tuto temu porozpravat. Bez obvinovania. Ja by som sa ho opytala ci ho jeho rodicia vkuse kritizovali, alebo ho porovnavali a ak ano, ako sa pri tom citil a potom by som mu povedala o tom ako sa ja citim ked hodnoti moje jedlo. Hovor len o svojich citoch a nie o jeho kritike. Mozno sa mu otvoria oci. Ak nie, nic nestratis a sama si to v hlave poriesis.