Čo s lenivosťou?

Ja som taká istá a to ešte ani nemá dieťa 😂 Mám rada poriadok a neznášam keď mám vo veciach neporiadok ale zakaždým sa musím hrozne nútiť aby som sa do upratovania pustila. Tiež by som chcela byť taká žena ako niektoré, že keď polhodinu poobede sedia pri káve tak už nevedia ako obsedieť ale musíš si uvedomiť aj to, že nie všetky môžeme byť rovnaké a rovnako "čiperné" podľa mňa ťa to časom prejde alebo sa to aspoň zlepší 🙂

Ja milujem poriadok. Ked dieťa bolo malé, po nociach som upratovala a žehlila, ešte aj do práce som chodila. Bolo to náročné, neviem či ma to bavilo, alebo som to chcela. Fakt je ten, že oddýchni si vypni, potom zbadáš či si lenivá alebo proste unavená

ja som taká istá a to mám už velké deti 🙂 To musí byť taká povaha, alebo čo. Môj muž, jeho sestry aj svokra majú vrtule v sebe, furt musia niečo robiť. 😉

Tak toto sa prihodilo aj mne, zakakazdym,keď som bola na materskej. Myslím, že je to tou sociálnou izoláciou a stereotypom, lebo inak som vždy aktívna, okrem detí, domácnosti a zamestnania som mala aj rôzne aktivity a cvičenie a stihala som. Materská je skvelá v mnohých smeroch ale ubíja osobnosť ženy.

Ja varim vecer a chodim neskoro spat. Rano sa mi nechce vstavat. Najhorsie je to ze si vravim co vsetko spravim led mali zaspinka. Len ja mam vtedy nejake zavazia v koncatinach a jedine co sa mi chce je dat si kavu 😀 Cosi upracem dokonca aj pozavaram ale niejeto take ako kedysi ked som rano vstala a vecer som len bilancovala, stihla som navarit umyt okna, upratat a mala som energie kopec. Teraz sa mi nechce ani jest radsej oddychujem.

@ninkababika presne viem o čom hovoríš a žiaľ pozorujem to aj u iných žien na materskej. Ja som už na tretej materskej, veľmi som sa tešila, že si oddychnem od zamestnania, pracujem s ľuďmi a už som bola fakt presýtená. Najskôr to bol taký šok, zostať doma, najmä kým sa bábo nenarodilo, len som hľadala čo všetko porobit, aby som sa nenudila a čakala som kto skôr príde domov, lebo mi bolo smutno. Keď sa dcérka narodila, boli fofri, kým sme si našli režim, bola zima, takže s babom som nemohla moc chodiť kade tade, ale chodili návštevy jedna za druhou, až mi to niekedy vadilo. Keď mala dcérka asi dva mesiace, návštevy prestali, koliky utichli, tak sme občas niekam už aj išli my, to som ešte mala chuť aj energiu, keď sme boli doma, malá bola dobrunka, veľa spinkala, tak som len upratovala, denne zehlila, vyvarala, vypekala, chodili sme sa prechádzať, ale v kočíku sa jej nepáčilo, tak sme čím ďalej menej chodili von, iba ak do obchodu na poštu a späť. Ale mala som energiu a aj chuť ísť aspoň niekam a všeličo porobit. Teraz má 7 mesiacov a mne sa už nič nechce. Síce všetko porobim, ale nasilu, len preto, že sa to odo mňa očakáva. A ak mám niekam ísť, tak najskôr hľadám dôvody a výhovorky prečo by som nemusela. Vždy keď môžem tak si pospim s malou, alebo len tak kukam telku. Som z toho nešťastná, dúfam že to prejde, pretože naozaj môžem ísť kamkoľvek, malá je dobrá, má rada ľudí, mám auto aj kopu priateľov, ale mne sa nechce. Keď som bola na prvej materskej, bývali sme u našich, tak som sa vždy tešila keď prídu z práce rodičia a sestry a bolo to iné. Keď sme sa presťahovali, zmenilo sa to. Je to podľa mňa tou izoláciou, a to že robíme stále dookola to isté dennodenne a vnímame len dieťa a svoje problémy. Asi sa musíme prinútiť venovať sa niečomu čo nám robí radosť a nesúvisí s rodinkou.

No neviem, hned po tej kave by som asi zacinal den otvorenim ucebnice gramatiky ... ;)

@majkeel Ano som v tom katastrofalna. Len pisem a neriesim. Mam vela kamaratiek co su ucitelky stale sa strojim poprosit ich o doucko 😂 Ale ked pisem cosi podstatne davam si pozor.

@ninkababika daj si zobrať krv, či nemáš nejakú chorobu, ktorá toto spôsobuje ... ja som mala také stavy, že sa mi absolútne nič nechcelo´, nulová živoná energia, len som polihovala. Tiež som myslela, že je to psychika, že som "vyhorená", ale nakoniec to bola anémia ťažkého stupňa.
Pokial sa toto vylúči, tak je to psychika a tam pomože bud len sama sa naštartovať, alebo psychológ.