Bojím sa šoférovať

@borec1980 musis prist na to, ze soferovanie Ti da neuveritelnu slobodu… a to je viac ako stres

Áno dá sa to.. ja som si robila vodičák v 2009.. asi rok a čosi som teocha jazdila.. v roku 2011 som prestala, lebo som otehotnela a veľmi som sa začala báť.. bola som už len spolujazdec.. prvý krát som opäť sadla za volant keď som mala 3deti, v roku 2017.. kúpili sme automat.. najstarší syn mal škôlku ďalej od domu a tak som sa bála že keď príde zima a deti budú choré, tak ako to budem robiť ísť pre syna s dvoma ostatnými.. tak som sa jedného dňa rozhodla že si nacvicim trasu do škôlky a nájdem si tam dobré miesto na parkovanie aj keď ďalej od škôlky.. bol sviatok nikto nikde - išla som sama a urobila som trasu asi 5x.. o dva dni som už šla na ostro.. keď som to dala strašné som bola hrdá.. odvtedy jazdím, aktívne, kam potrebujem.. a stále mám občas pocit hrdosti keď si uvedomím, že zrovna ja čo som sa tak šialené bála šoférovania šoférujem.. aj po Bratislave (mám výhodu že som rodená Bratislavcanka a ako spolujazdec som bola dlhé roky) dá sa to.. začiatky sú ťažké, to je jasné ale nakoniec sa to dá, skúsenosťami.. hlavne treba dodržovať pravidlá, a dávať pozor na cestu.. držím palce..

Však si daj kondične jazdy. Dá sa dohodnúť aj tak, že na vidia s tebou tie trásy ktoré potrebuješ jazdiť

Šoférovanie je vec, ktorá sa ti vždy zíde a nie si na nikom závislá. Samozrejme aj čo sa peace týka tak máš viac šancí ak si aktívny šofér

Dnes si vieš pozrieť frekventované cesty a križovatky aj cez internet, Google maps, … a iné programy

Nejaká dávka stresu a rešpekt je potrebný, zas ultra sebavedomý šofér je riziko

V bratislave? Ak sa da, tak soferuje muz, ak musim ist ja, tak mam VZDY navigaciu. S muzom sme spolu dlho, ale neviem trafit k svagrinej doteraz. Z dnv do ikey som uz sla asi 3 roznymi sposobmi. Soferovanie mi nerobi problemy, ale mam problem s orientaciou tam, preto jazdim s navi (teda okrem hlasenia radarov, vyhybaniu sa kolon a ukazovanie rychlosti). Absolutne sa za navigaciu nehanbim. Teraz som sla dokonca k nam z viedne zo stanice v aute plnom baviacich sa deti a dala som to... Takze som bola na seba hrda... Este to zvladnut tam a to mi staci... Ale zase mesta nemam rada, ja som dialniciar...

Ja som si robila vodičák v roku 2004, nikdy som nejazdila... asi by som potrebovala celý nový kurz. ALe neviem sa odhodlať. Občas mi príde, že som už stará, aby som začínala v 46 rokoch... neviem. Potrebujem sa nejak nakopnúť. Nepoznáte nejaký blog, knihu, niečo? Možno by mi pomohlo, keby som si 598x prečítala niečo elementárne. Mama si zo mňa občas robí srandu, že nebol pre mňa problém naučiť sa x rôznych jazykov, vyštudovať vysokú, ale šoférovať sa neviem odhodlať. Je to zvláštne, ale je to tak.

@zitaje mas motivaciu? Pokial nie, tak nezacnes... Ak by si mala, ale ozaj dobru, tak by si zacala a neriesila by si... Novy vodicak ti netreba, stacia kondicne jazdy...

Ja nechapem zeny co vodicak maju a nesoferuju, sadnem a idem kam chcem... sloboda a nezavislost na nikom

@zitaje začala som šoférovať ,keď som mala 43 rokov.Vodicak som mala 22 rokov v šuflíku.Odvtedy šoférujem každý deň,posledný rok aj do práce 25 km tam aj späť.Nemala som žiadne kondičné jazdy,pomohlo vlastne autíčko,že som išla sama ,nikto nedával dobre rady🤣

@kormino áno áno, tiež stále mužovi hovorím, že potrebujem vlastné auto 😎 a ako píše @guiseppinka motiváciu - tú by som aj mala, len zatiaľ sa radšej nechám voziť mužom, kým sa dá.

@borec1980 ja milujem soferovanie,ale po Bratislave som jazdila len na miesta,kde som potrebovala chodit pravidelne. Cestu som si vzdy presla s priatelom aspon 2x. Skolka,praca,ku kamoske😁,nakupne centrum a tiez som jazdila domov mimo BA. Ak som mala ist na miesto ,kde to nepoznam,radsej som isla mhd.🙈na tvojom mieste by som skusila tie kondicne jazdy a nacvicila si miesta,kam chces jazdit. Teraz som v mensom meste a soferujem denne. Ale vzdy som mala stresy ak som isla na dlhsiu cestu,ale akonahle som sadla do auta,bola som v pohode. Drzim palce. Treba to skusat a pojde to.

Asi sa skús zamyslieť čoho sa vlastne bojíš!!! Možno by to pomohlo celý ten tvoj strach s niekym rozobrať.

Ja jazdím roky hrozne veľa, po hlavných mestách Európy bežne sama. Vždy s vypnutym wazom, nie kôli orientácii ale kôli radarom a zamedzeniu pokút. Jazdím rýchlo, baví ma to. BA je jedna veľká dedina. Občas keď som v novom meste na obrovskej križovatke, vedľa mňa niekoľko prúdov, elektricka, všade motorky, cyklisti a kolobezkari, tiež mi nie je všetko jedno, ale tak človek sa učí každý deň 😉

@borec1980 Ja som si robila VP v roku 2004, potom som hneď išla na VŠ, tam auto k dispozícii nebolo. Keď som skončila a nastúpili sme do práce, tak sme kúpili auto, ale ja som sa po BA šoférovať bála. Potom dom mimo, ale to už bolo dieťa a veľké auto. Pár pokusov bolo, no nezvládala som to. Potom druhé dieťa a bez auta na dedine ako bez ruky. Hovorila som stále mužovi, že potrebujem niečo malé na rozjazdenie - najlepšie automat. Dostala som k narodkám pred 3 rokmi (také staršie).A už jazdím ako drak, bola aj BA, aj cesta do Košíc. Na začiatku samozrejme iba obchod, potom dlho dlho práca...ale získala som sebavedomie a o to išlo. Ja som za automaty, nech sa aj ostatní tvária, že som bez spojky neplnohodnotný šofér. Mám teraz v aute často sama 3 deti a takto mi to absolútne vyhovuje🙂

Mas ale pravdu v tom, ze Bratislava je na soferovanie mimoriadne neprijemna. Sem tam chodime autom do Spanielska a ked sa vymotame z Bratislavy, manzel zvykne poznamenat, ze najhorsia cast cesty je za nami.

@borec1980 mam, velke.tuzila som soferovat a velmi som sa bala( vodicak som mala urobeny ale roky som nesoferovala) 2 rocne auto stalo pred domom a ja nic.ptm som si dala 1 kondicnu jazdu v autoskole, fiasko to bolo.muz ma nasiel revat na balkone. Povedala som ze do autoskoly uz nejdem a basta.v nedelu doobeda mi povedal ze sa pojdeme previezt.isla som trasu do prace a naspat.potom som chodila stale iba do prace a naspat, asi 2 tyzdne s kamoskou soferkou.ptm som zacala chodit sama jednu trasu.postupne som pridavala trasy a po case som si uz veselo jazdila.neboj sa, zacni, uvidis tu slobodu potom.skus jazdit jednoduche trasy napr mimo velkej premavky, napriklad skoro rano cez vikend.rozjadzis sa a budes jazdit ako raketa, neboj.ked som to ja so svojim strachom zvladla, zvladne to kazda😉

@borec1980 Ja som nemala strach so soferovania ako takeho ale len z urcitych ukonov. Ako napriklad zmena pruhu v premavke na dialnici, parkovanie cuvanim... A nesilila som to. Respektovala som svoj strach, lebo v tomto pripade ide doslova o zivot. Nechodila som na dialnice, ale isla som vedlajsou cestou. Parkovanie som hladala vzdy tak aby som nemusela cuvat... Proste v com som si nebola ista, tak to som nerobila.
Casom som jazdenim nabrala istotu a zacala som zapajat aj tie prvky ktore mi povodne vadili. Vsetko je otazka cviku a treningu.
Ak sa ti da vyhnut jazde v Blave, tak to urob. Nesil to. Vystresovany a nervozny vodic je nebezpecny.

@nenne9 Ano, jazdit na zaciatok stale po tej istej trase velmi pomaha, tiez jazdit v case ked nie je premavka.

7 rokov som mala vodičák schovaný v šuflíku a tvárila sa, že nexistuje. Potom sme sa rozhodli kúpiť dom, ale podmienka bola, že začnem šoférovať, lebo muž by to sám nedal, keďže máme tri deti a treba ich voziť kade tade. Na začiatok som chodila jednu trasu, potom dve a postupne pridávala. Dodnes sa smejeme na tom, ako som šla 26.12 na obed previezť sa do Borov, aby som sa to naučila a nestretla pri tom živú dušu 😂😂😂. Bežne som si chodila trasu najskôr vyskúšať. Topka bola, keď som šla tak do Petržalky alebo na Mýtnu ráno 6.30 v nedeľu, pred tým som si celú trasu študovala cez google maps street view alebo waze … no úplne na debila. Po piatich rokoch dennodeného šoférovania po BA ti radím sadnút do auta a šoférovať. Čím viac šoféruješ, tým viac máš skúseností, tým viac si veríš a tým viac šoféruješ. Najviac som sa naučila sama v plnej premávke. Pokiaľ máš niekoho POKOJNÉHO, kto by na začiatok jazdil s tebou, choď s takým človekom. My sme sa s mužom na šoférovaní len dohádali a to máme krásny vzťah inak, on sa tak o mňa v tom aute bál, že netoleroval ani najmenšiu chybičku a furt pindal. Dnes ho bežne vozím, keď potrebuje niekam 😂. A to som sa javila na začiatku fest ako šoférsky antitalent 😉.

Ja som na tom rovnako, dokonca aj som absolvovala kondičné jazdy ale aj tak radšej idem busom alebo si objednám taxi ako by som mala sadnúť do auta a odsoferovat 😊

Ja som kedysi odsoferovala západ - východ,,, ako mam staršiu 8 ročnú dcéru už som moc nesoferovala mali sme jedno auto a odvtedy idem len keď musím, teraz mame dcéru 1,5 ročnú a to isté zas 🤣 na výlety sme chodili vlakom a autobusom prestup, plánujem to aj teraz, aspoň bude mať zážitky aj druhá 🙈 k autu už nemám taky vzťah ako kedysi ze som neprešla ani 5 m bez neho

Mne pomohol automat

@ivka225 vymotáme z Bratislavy? Bratislavu predsa obídeš po diaľničnom obchvate, už roky sa nemusíš motať cez mesto

Ja mam vodicak od 2009. Jazdila som naozaj malo,lebo som to nepotrebovala a bala som sa. Posledne 4 roky som vobec nejazdila,prestahovali sme sa na dedinu a otehotnela som. Po 3 rokoch ako dcera nastupila do skolky a ja som mala nastupit do prace,tak sme kupili automat(na manual by som sa neodvazila),tak uz 4 mesiace co aktivne sofetujem. Strasne som sa bala,rano pred odchodom z prace,som aj niekolko krat bola na wc 🙊 prvy tyzden bol najtazsi,ale teraz je to taka sloboda. Na nezaplatenie

Bratislava je väčšia dedina, ale v Mníchove som sa motala a spotila za volantom 🙂 chce to len tréning...udivujú má ženy, čo si vodičák urobia a dajú doma do šuflíka

@marcellka32
Ja som si robila vodičák v začiatkoch tehotenstva, už ako vydatá. Inštruktor sa ku mne správal ako k 17ročnej šťande, čo som samozrejme zrušila a aj to, že mi chcel fajčiť v aute. Potom bol vkuse vulgárny, nadával, vrešťal po mne … ja som mu po asi 4jazdách na KRIŽOVATKE!!! vystúpila z auta s tým, že keď na ďalšej jazde nebudem mať iného inštruktora, bude mať sakra problém. V období tohto výcviku som potratila. Potom som dostala inštruktora, ktorý bol super, veľa ma naučil, ale ten strach a všetko negatívne okolo šoférovania ostalo. Preto šiel vodičák do šuflíka.

@borec1980 podla mna to zavisi od osobnosti. Ja mam vodicak uz cca 20 rokov a jazdim s velkym stresom, len ked musim. Vobec som nenasla sposob ako ten stres odburat a to vraj jazdim dobre, dokonca aj moja ustrachana mama sa so mnou neboji. Skusala som sa rozpravat s psychologom a velmi mi nepomohol. Odporucal mi kondicne jazdy, ale ja nemam problem v technike, v znalosti/neznalosti cestnej premavky.... Mna raz v mojich zaciatkoch zastavili policajti, dostala som pokutu a odvtedy blok! Som zmierena ze sa uz toho nezbavim. Ale jazdim aj napriek tomu. Ono to pocas jazdy vzdy nejak opadne, adrenalin a sustredenie sa na jazdu ma toho zbavi. Doporucujem ti prekonat nejako strach, napr. skusaj jazdit ked je mensia premavka - skoro rano, alebo cez vikend, aby si sa rozjazdila a aspon nabrala skusenost. A dolezite je, aby spolujazdci nestresovali s tebou, lebo to je to najhorsie co moze byt. Moj muz je v tomto super, vychvaloval ma od prvej jazdy, aj ked viem svoje ..... Ale dodalo mi to odvahu.

@yoxinka mala si vymeniť inštruktora hneď pri prvom jeho kriku, nie až na 4 jazde ! Ty si to platíš, tak očakávas slušne správanie inštruktora....je mi ľúto, že si prišla o dieťa...vyber vodičák zo šuflíka, predplat si kondičné jazdy a prajem veľa šťastných kilometrov;)

@marcellka32
Vieš čo, tam boli ešte nejaké okolnosti okolo, kvôli ktorý som ho nemenila hneď. Každopádne, je to už veľmi ďaleká minulosť a ja som už dávno aktívny šofér, už som sem písala. Len som reagovala na teba, že prečo niekto odloží vodičák do šuflíka.

@borec1980 Ja som úplný príklad obrovského sebazaprenia a popravde aj blbosti, vodičský od roku 2008, začala som jazdiť minulý rok v januári, lebo som musela 😇 Neskutočný strach teraz vystriedala neskutočná sloboda 😊 Pomohlo mi autíčko s automatom a nekonečná trpezlivosť manžela, pamätám prvé jazdy a paniku z rýchlosti 30km/h. Nepomôže Ti nič, len začať jazdiť, skús najskôr jednoduchú trasu v menšej premávke, postupne pridávaj. A neboj sa drobných kiksov, každý ich spraví, len radšej pomaly, aj za cenu trúbiaceho nedočkavca za Tebou, neriskuj, jazdi pomaly a rozvážne. Naozaj nie je žiadna skratka, jednoducho treba začať, aj keď je to ťažké.

Vodičák som si spravila ako 18-roočná a na štvrtý deň, ako som ho dostala, som "zaparkovala" bratove auto - do plota... Potešil sa veľmi, čo ti poviem...
Potom som sa nejaký čas strašne bála, ale po nejakom roku, dvoch, som dávala také malé nočné jazdy, robievala som šoféra, keď sme chodili po diskotékach 😀
Nuž a potom - dlhá doba temna, 17 rokov nič. A potom sme kúpili auto. A môj muž rovnaký šofér ako ja. Tak sme si objednali kondičnú jazdu, aj jeden, aj druhý a dohodli sme sa, že koho inštruktor uzná za vhodnejšieho, ten jazdy dokončí (nemali sme vtedy na to, aby sme si zaplatili obaja). Moja prvá kondičná jazda po 17 rokoch (a tie, ktoré ste z BA viete), sa konala na Palisádoch, v tých malých uličkách, na obchvate, v tuneli... von z auta som vyšla celá roztrasená a prepotená do nitky, pot mi normálne až do gatí z chrbta stekal! Ale inštruktor aj tak vyhodnotil, že ja budem predsa len vhodnejšia, že som bola rozvážnejšia a pokojnejšia... keby ten vedel 😀 No tak som si dokončila kondičné jazdy a ešte počas nich, sme každý večer, keď už boli cesty prázdnejšie, sadli všetci traja (muž, dieťa a ja) do auta a išli sme si vybrané trasy - z domu do Tesca a späť. Z domu k lekárovi a späť... atď.
No a hneď po ukončení, asi o dva dni, som dala cestu BA-VK, štýlom - môj muž pred sebou navigáciu a "teraz pôjde zákruta do ľava, pozor, teraz bude prudšie do prava, teraz pôjdeš dlhšie rovno..." Cesta to bola nekonečná, ale dala som to a bola som na seba veľmi hrdá a veľmi veľmi mi to pomohlo, bola som smelšia, sebavedomejšia.
Nuž a potom tak postupne. Odvážila som sa ísť do práce na aute - sama. Do škôlky pre dieťa... a už to išlo, čím ďalej, tým to bolo lepšie, ja som bola smelšia a teraz je to pohodka 🙂 Samozrejme, stále mám rešpekt a v BA musíš mať oči naozaj všade, maximálne predvídať a aj keď máš prednosť, musíš sa uistiť, že aj ten druhý VIE, že TY máš prednosť. Lebo darmo to vieš ty, keď on nie 🙂
A tak, no... musíš sa odvážiť, postupne, pomaličky a pôjde to... a potom uvidíš, aké je to super. Držím palce!