Bojím sa komunikácie
Už odmala sa hanbím, bojím sa ľudí, bojím sa komunikácie. Prečo je to tak? Musím naberať odvahu kým niekam zavolám, na pohovore či pri stretnutí detto. Pritom o nič nejde... Mne to robí fakt vážne problémy, hrozne moc sa hanbím ľudí, pred ľuďmi...Snažím sa to prekonávať, ale je to každodenný boj, načo som vôbec na svete, keď nie som schopná za seba bojovať. Len sa hanbím, potom sa červenám, potím, trasie sa mi hlas alebo počas rozhovoru popadám dych, čo je komické 😔 A to najhoršie...mám 30 rokov.
nemas sebavedomie...sebaistotu...sebalasku...moze to suvisiet s vychovou...popis viac ako si bola vychovavana do cca 3 rokov, ci si bola s mamou doma, ci v jaslickach, ci rodicia vychovavali autoritativne atd...
@alana1 Tak na to nespomínam rada. Mama bola vždy veľmi prísna, taká krutá mi vždy prišla, vždy kričala, nič jej nebolo dobré. Len mi nadávala a urážala ma. Otec bol taký psí čumák, pokazilo sa mu raz auto a obvinil z toho mňa. Bol kamionista, plakala som za ním a keď prišiel z cesty domov tak mu to mama povedala a pamätám si, ako prišiel za mnou a akoby s odporom a vytočený zhukol, či neviem chvíľu vydržať... To som mala do tých max 4-5 rokov. Možno menej, neviem.
Ja mám ten istý problém, dosť mi znepríjemňuje život. Len prežívam.
@alguno Viem o čom píšeš, mám to tak isto.
Tieto veci si žiaľ nesieme z detstva. Učiteľky, rodičia v nás udupkavali sebavedomie: buď ticho, teraz sa rozprávajú dospeli. Hovoríš moc nahlas, potichu, artikuluj, hovoríš casto slovo “vlastne”,… takýmto podkopávaním sebavedomia sa z mnohých ľudí stalo toto. Ako deti sme boli sebavedomi, autenticki, nehanbili sme sa…
Mne s takýmito problémami pomohla transformačná koucka, teraz si naschval vyvolavam takéto situácie a prekonavam to😊
Napr. má štvala parkovacia politika, zorganizovala som stretnutie občanov, kde mi došlo 100 ľudí. Triasol sa mi hlas, ale predstúpila som pred nich a potom som už musela dotiahnuť veci, volat poslancom, projektantom, dopravným policajtom. Organizovať stretka a teraz musím vystúpiť na komisii, potom aj na miestnom zastupiteľstve… každé vystúpenie z komfortnej zony nás posuva vpred. Už svojim počinom som pomohla kopec ludom, takze v tom vidim aj zmysel.
Akokeby som o sebe čítala:( tiež nedostatok sebavedomia, zo strany rodičov len krik, ponižovanie...:/ presne ako píše
@lula313 "buď ticho, keď hovoria dospelí" stále mi to vraveli ako decku, dnes som dospelá ja a aj tak sa bojím niečo povedať pri našich alebo širšej rodine, lebo ma hneď zdeptajú, nie že mám byť ticho, ale že tomu nerozumiem atď...😑
@cocolino234 Ja mám pocit, že je to vrodená povaha a teda rodičia mi moc nepomohli, to je pravda. Hanbila som sa extrémne už ako malá, keď ma mama poslala do obchodu ani som tam nevošla, potom ma išla hľadať a doma ma zbila. Jednoducho som sa hanbila ísť do toho obchodu.
@cocolino234 A ešte jedna vec sa stala, napíšem to keďže som anonym. Bola som pár krát zneužitá. Ale nikomu som o tom nikdy nepovedala. Ani necítim hnev voči tomu mužovi, môže to tiež súvisieť? Aj keď na toto by to možno naozaj chceli psychologičku, lenže aj tej sa hanbím.
Možno ti pomôže že nie si jediná s takýmito pocitmi. Ja som bola na Tom podobne až ma úzkostná porucha totálne paralyzovala. Teraz po dlhých rokoch práce nad sebou a psychoterapie, aj životných skúseností sa pozastavim že čoho som sa vlastne tak veľmi bála?
Mám už 44 s dvoma deckami sama, sú už takmer dospelé a som spokojná ako už dlho nie..
Skús si uvedomiť že načo myslíš to rastie...čiže živis sama v sebe veľkého nepriateľa..nikto iný len Ty...odpusť rodičom, sebe, pracuj na sebe a uvidíš že za pár rokov možno aj mesiacov sa budeš cítiť inak...život je krásny...niekedy keď ma pochyti neg.pocit čo je tiež normálne že to úplne nevymizne tak si predstavím že všetko je len hra ako vo filme či v divadle..obklop sa pozitívnymi ľuďmi, tv hlavne správy ani nepozeraj, každý deň si povedz že budeš čítať či pozerať len motivujúcich ludi...a uvedom si že strach, úzkosť panika je cesta k demencii a alzheimera..čo je vedecky dokázané...určite tak nechceš dopadnúť...tak šups mať sa rada, robiť čo ťa baví...
nie je to vrodena povaha, je to trauma z detstva, kedy si nezazila bezpodmienecnu lasku a prijatie. v novej situacii tvoje podvedomie spusta vzite vzorce spravania, preto takto reagujes.. a ano, aj to, ze si zazila zneuzivanie ta poznacilo.. cele to spolu suvisi..
pomohla by psychoterapia. drzim palce!
tak toto je aj dovod , preco nemas sebavedomie...dietatu sa buduje sebavedomie, uvedomovanie si svojej hodnoty, budovanie sebalasky prave do 3 rokov, kedy je matka jedina osoba v zivote, ktora to bezpecne prostredie dokaze dietatu vytvorit prave svojou starostlivostou, laskou, respektom potrieb dietata a nehou...ze okamzite reaguje na plac babatka a s laskou ho utisuje, jednoducho vytvori v dietatku pocit, ze je dolezite, ze svet je bezpecny...
je velmi smutne , ze este teraz si to niektori rodicia vobec neuvedomuju, ako dokazu ovplyvnit nespravnou vychovou cely zivot svojho dietata....vztah dietata k sebe samemu a k svetu...to, ci prezije dieta stastny a spokojny zivot alebo nie...
ale da sa s tym pracovat, urcite by ti pomohol psycholog. na nete najdes tiez kopec motivacnych clankov, textov ako sa naucit milovat sameho seba a naucit sa byt sam sebou...drzim palce
@anjelicek26 juj zlato len magnesko nieeee ved sa z neho pototo. Mne ho predpisal lekar na zapchu a veru bezim ako o zivot😀
@alana1 tak určite pozitívne naladenych je menej ale z druhej strany treba začať od seba. Ľudia sa vzájomne ovplyvňujú ak sa usmejem na neznámeho na chodníku, porozpravam sa s nadhľadom s kúskom humoru s neznamym vo vlaku či v buse je väčšia pravdepodobnosť že sa mu hneď nálada zlepší a možno on osloví niekoho ďalšieho s dobrou náladou a pozitívnou mysľou..je to reťazová reakcia ako celá Corona z ľudí spravila bojkov keby miesto toho naopak aj v tv boli pozitívne správy nielen strašenie myslím že by to vplyv malo...
Zároveň ak chcem od niekoho nadhľad, pozitívnu energiu, zmysel pre humor či láskavé slovo najprv sa to musím naučiť dávať sám...potom sa všetko znásobí.
Navstiv psychologa. Potrebuješ asi sa vyrovnať s traumami zo života. Máš to ťažké,nezávidím Ti to,ale môžeš zabojovať a niečo s tým spraviť. Lebo takto len prežívas a trápiš sa. Buď ku psychologovi úprimná a otvor sa mu. Držím palce!
ja mam toto iste... sice viem to prekonat uz ako tak, lebo ved ina moznost nie je. Ale trva mi aj tyzdne kym sa odhodlam, napr. ze sa niekde treba objednat... strasné. Urcite nie si sama...
Bohuzial, prekonavat sa budes musiet postupne sama a budovat si sebaistotou, sebadoveru...
Áno má to korene v detstve a sebavedomí.Vo vieru sama v seba.Neveris si...nemáš čo pokaziť už nemáš nad sebou prísnu mamu.Psychoterapia by Ti veľmi pomohla.Rodicia si ani neuvedomujú ako zrania svoje deti na celý život a hlavne autoritatívna výchova, tvrdá, bez citov...
Hlavne vykroc...spýtaj sa niečo predavačky, každým takým malým krokom sa osmelis a bude to lepsie
To jedine terapia by som povedala, aj ja som taka, ze ked mam s niekym novym sa stretnut, tak nenormalny stres, trasiem sa, neviem co robit, nohy sa mi podlamuju, no nic prijemne to nie je :/
Baby a nemôže to byť sociálna fóbia?
Nie si prva ani posledna, co ma s novych veci paniku v hlave... ono na odlahcenie - najlepsie povedat hned na zaciatku - boze ja som taka nervozna s toho celeho, vacsina zamestnavatelov si povie naopak - jej na tom velmi zalezi, ked je nervozna, beru to pozitivne. Asi sa na veduce manazerske pozicie s personalom aj tak nehlasis, ked mas takyto problem, takze to nevadi.. Skus najst nieco, co ta vnutorne ukludni, maj to v ruke, kludne stresovu lopticku, tocit prsten, najdi nieco, co to trosku zredukuje, pripadne si supni dve magnezka, malo by to pomost.