Aký najlepší skutok ste urobili?

@lucyluska wow, to je krasne citat!

Milá téma, hodia sa ti aj o skutkoch iných, čo urobili pre nás?

@lucyluska 🧡💯

Ja chodím darovať pravidelne krv, moji rodičia boli darcami a aj mojim deťom chcem podať štafetu.
Raz sa mi stala zvláštna príhoda,kde som zachránila topiace sa dieťa ,ktoré matka držala za ruku a vôbec si nevšimla,že sa topí,lebo bola zaneprázdnená telfonovanim.to beriem ako najdôležitejší skutok,ktorý som v živote urobila,aj keď si myslím,že by to urobil každý.
No a po začatí vojny na Ukrajine mi volala jedna známa,nevedela ako pomôcť rodine,ja aj keď som ich nepoznala,bola som po nich na stanicu,odviezli sme ich s manželom az domov k tej mojej známej...dali sme im peniaze na začiatok,boli veľmi dojatí a ja s nimi.

Aj ja zvyknem starsim doplatit kym hladaju drobne😊. Nepamatam si, snazim sa pomoct, potesit vzdy, ked sa da. Pani alica, predavacka nota bene je uz moja stara znama: dam peniaze, kupim, pokecam. Ukrajinske male dievcatko si prezeralo v obchode nahrdelniky, mama platila rifle, ja som bola v rade za nimi. K mojmu nakupu som prihodila nahrdelnik a bezala za nimi, dat malej. Kedze robim s ludmi, na starych si najdem cas a pocuvam. Ked som mala 18, pred vianocami som robila chvilu v draciku, to bol zaberak na psychiku. Dosli starenky vysypali par drobnych a ze darceky pre 6 vnucat. Tam som minula prachov.... No a mesacne prispievam dievcatku do kene.

Keď som sa vzdala dedičstva a nechala prepísať byt na príbuznu a potom mi dávala najavo časom kto kraľuje na tomto kontinente a neraz mi ukázala kde sú dvere ,keď som neposluchala podla gusta a neplnila priania ako Gin z Aladinovej lampy ,už som mala pripravený lietajúci koberec

Zarábala som minimálku a každý mesiac som si odoprela,aby som mohla financne pomáhať dievčatku s výšivkou fibrozou ( bohužiaľ už zomrela)
Každé ráno do práce som namiesto kupovaniu džúsu a pražených mandlí kúpila kvet od dôchodkyni čo predávala pred odchodom.
Zaplatila som mužovi dovolenku na Kubu lebo nemal v ten čas peniaze .
Starala som sa o moju chorú babku,ktorú som nadovšetko milovala .
A pre mňa čo je naj skutok,že som prepravila každému kto mi voľakedy ublížil a tým mám pokoj na duši aj ja.

@bluka2 ano mozes ;)

Ja skôr napíšem o tom ako pomohli mne. Kamaráti ktorí ma podržali keď som sa rozvadzala. Brat ktorý je tu vždy pre mňa aj o pol noci a to doslovne keď ma nechalo auto na diaľnici😂. Lekári ktorí mi zachránili moju dcéru od postihnutia .

Dievcata nadherne mi tu pisete! Ste velmi inspirativne zeny!
Spracovavam od kazdej z vas vase skutky, som presvedcena ze toto dobro sa vam aj povracia! Rozmyslam ze spracujem tuto temu aj v mesacniku nasej univerzity, treba dobro tomuto svetu

Pomaham stale , vzdy mi do cesty dojde niekto kto to potrebuje viac ako ja
Mam to v sebe, sama nemam nic ale musim pomahat slabsim
Pomahala som jednej mamicke co ma 18r dcerku postihnutu s plienkami na voziku s vaznymi diagnozami, zbieram oblecenie po ludoch a posielam to v balikoch komu sa co hodi
Teraz posielam otcovi co ma 4 male deti a nema zenu
Pomaham zvieratam roznym
Ked sa niekedy na mna karma usmeje aj ja dostanem darcek co ma potesi
Ja sa tesim ze mam dve zive zdrave deti a jedno v nebi ktore na mna caka
Moj najsilnejsi zazitok bol ked sa mi po mnohych rokoch ozvala spoluziacka zo strednej ci jej neoholim vlasy lebo ma rakovinu a nechce ist do salonu, nikdy nezabudnem ako dosla vysmiata a stale sa natom smiala ze fasa fasa jaka hlava kriva ja som prehltala slzy co som potlacala kvoli nej
Toto mi najviac ostalo v hlave

Nemám nič take , ale každý mesiac si vzd vyberiem niekoho , komu finančne pomôžem - či slobodným mamám, chorým deťom , popr. Útulkom

Minule som našla na ceste domov z autobusovej zastávky čipovú kartu, nenechala som ju tam ležať. Keďže bola študentská, bola na nej fotka aj meno... Tak som suseda '' zachránila '' a zaniesla som mu ju domov, určite by ho rodičia nepochválili

Nad mojimi sa mi nechce rozmýšľať, ale poviem kto mne urobil najlepsi skutok v mojich očiach.
23.12 som mala skúšku na VŠ(predtermin) po skúške som sla na intrak pre kufor a z intraku na stanicu domov na východ. Na stanici nikde nikoho, sla som si vybrať do bankomatu peniaze, nech si kúpim lístok a počkám na vlak…bankomat mi zhltol kartu, ja bez peňazí, karty a tusim sa mi aj mobil vybil, ale nechcem dramatizovať… v okienku mi oani lístok nechcela predst “na sekeru“ hoci som jej nukala aj môj občiansky, asi 5 minút do odchodu vlaku sa ku mne priblížila pani, dôchodkyňa, že má videla z čakárne, ako vonku plačem, čo sa deje. Povedala som jej to a ona mi kúpila lístok na vlak🙏 To bolo tak nádherne gesto, s pani som sa už neskontaktovala, lebo nebol čas, ledva som stihla kúpiť lístok a nastúpiť. Neviem čo by somnou bolo, domov by som sa určite nejako dostala, ale tento vlak bol reálne posledný spoj domov, takze noc by som trávila na stanici 🙈 dodnes na ňu myslím a mrzí ma, že jej tie peniaze nemôžem vrátiť

@kukulienka999 veď nemusí ťa to mrzieť, ona si možno tiež na teba niekedy spamenie a hreje ju tá myšlienka, že ti mohla pomôcť ❤️

Zachránila som deti, ktoré boli na chvíľku doma samé a mama zabudla na zapnutom sporáku hrniec s olejom a ten začal horieť. Dve deti vyšli na chodbu, kde ich ratoval pán od susedov, ale netušil, že je tam ešte bábätko v postielke. Ja som tam vbehla a dieťa zobrala, chlapi hasili.

Krasna prijemna tema na vecer 🙂
Kedysi davno som napisala fejton s nazvom: usmev ako zbran - nosna myslienka bola ze sa mame usmievat aj na ludic, co sa mracia. Nikdy nevieme co ma ten clovek za sebou, mily usmev od cudzieho cloveka moze doslova zachranit zivot.

O mnoho rokov neskor sa mi to vratilo. Prezivala som psychicky velmi narocne obdobie (exmanzel zacal brat pervitin a tyral mna aj deti) a bola som zrovna na nakup (vystresovana, psychicky na dne, uz treti rok som kazdym dnom pocuvala aka som nanic, ako ma zabije, atd) a ako som vychadzala z obchodu, tak uplne neznamy clovek sa na mna milo usmial. Len tak. Mna to tak dojalo, az som sa v aute rozplakala. Ani nedokazem poriadne opisat ten pocit, to, ze bol niekto na mna mily, uplne som zabudla ake to je. Vtedy som si uvedomila, ze v akom pekle zijem. Ze usmev od cudzieho cloveka ma rozplace. Bol to jeden z prvych drobnych criepkov, ktore vyustili do toho, aby som zacala za seba bojovat a z pekla sa vymanila.

Raz som zachranila zivot. Starsi muz lezal vedla lavicky v zime na zemi. Ludia okolo neho chodili s nevolou, vyzeral ako ozrany. Mne sa to vsak nezdalo. Mala som nacitanej dost literatury a prislo mi to ako mozgova porazka. Horko tazko som ho dvihla na lavicku nech nelezi na studenej zemi a kricala som na ludi nech niekto zavola sanitku - nemala som vtedy mobil pri sebe. Sanitka prisla a skutocne to bola mozgova porazka. Zachranili ho.

Dochovala som babku s dedkom. Kazdy den som za nimi chodila niekolko km (auto som nemala) a nosila im vodu vo vedrach od susedov, lebo mali zamrznute trubky v dome. Nakupovala som im, varila a hlavne som im venovala svoj cas. Hodiny som pocuvala ako mi rozpravali svoje pribehy z mladosti. Pocula som ich uz tisici krat ale videla som aku im robi radost oddavat sa spomienkam, tak som si to vzdy a zas nanovo trpezlivo vypocula.

Pomoc ukrajincom, prispevky na zbierky, darovanie oblecenia, hraciek, to su uz take samozrejmosti, co robim.

Tento rok mam este jeden odvazny plan - napiect domace medovniky a ist ich aj s detmi doniest do domova dochodcov. 🙂

Ja som sa raz (uz dávno) prihlásila na VŠ mojich snov v zahraničí, s tým, že sa tam snáď dostanem a dostanem štipendium. Prijali ma, ale bez štipendia. Takže mi chýbalo 10.000€. A potom pár ľudí, tiež poväčšine kamaráti študenti mi začali sami od seba rozprávať: mám nasetrenych 500€, môžem ti dať / požičať. Nejako takto som im zaplatila polovicu a v škole odsúhlasili, že ďalšiu polovicu môžem zaplatiť neskôr. Ani som si nestihla spraviť plán, ako sa k tej zvyšnej sume dostať a ďalší kamarát mi volá, že akurát predali byt po rozvode a doplatil mi to (požičal a hneď rok po škole som mu to vrátila). Beriem to tak, že vďaka týmto ľuďom môžem robiť, čo chcem a keď sa naskytne príležitosť, určite v nejakej variante vrátim dobrý skutok 🙂

moje skutky budu asi banality. Ale ako spomienky ma hreju a priniesli mi do zivota velmi vela. Ako tinedzer som extremne milovala psov ( raz sme mali, raz nie, ale vzdy som tuzila mat po boku stvornoheho chlpaca viac ako kamaratky) a cely vesmir sa to ocividne dozvedel az sa mi nonstop do cesty dostavali kadejake smutne tulave existencie na pokraji zivota, ktorych som sa s radostou ujala ( mama tuto radost nezdielala) . Verim, ze som im zachranila zivot. Pred 20-30 rokmi boli utulky snad skoro ziadne. Moje zlaticka, vsetky raz stretnem za duhovym mostom 🙂

Pred 4 rokmi sme prišli o nášho synčeka, bolo to týždeň pred termínom pôrodu. Moje 4 najlepšie kamarátky z VŠ, s ktorými som v kontakte doteraz, ma po dvoch mesiacoch pozvali na víkend do Prešova. Spali sme v apartmáne, boli sme v divadle. Starali sa o mňa, vypočuli ma, stáli pri mne v tých najhorších chvíľach v mojom živote. A ja som im za to nesmierne vďačná, sú to moji anjeli, moje spriaznené duše....💞 Aj vďaka nim som sa z toho dostala...

Ja poviem o mojom muzovi, lebo to bol jeho napad, ja som len suhlasila.. zili sme s muzom v byte a chodili na vikendy k mojim rodicom. Muzov znamy sa ocitol s mamou "na ulici" a moj muz prisiel s tym, ze im uvolnime byt na presne tri tyzdne (bola zima), odideme k rodicom a oni budu mat 3 tyzdne byvania zadarmo, aby sa pozbierali a nieco si nasli. Pre mna to bol stres, bala som sa, ze ked sa vratime do bytu, bude vyrabovany, ze vezmu spotrebice.. ale suhlasila som s tym a dobre to dopadlo! Presne po troch tyzdnoch podakovali, odisli a nasmu bytu sa nestalo nic.. mali sme zo seba dobry pocit, aj ked to bolo dost riziko (ale zopakovat si to nechcem:D) ..este inokedy moj muz pozical bezodplatbe svoje druhe auto asi na 3 mesiace kamaratovi, ktory to potreboval..

Ja mám takú zásadu, každý deň urobiť nejaký dobrý skutok. Pre ľudí, pre zvieratká, pre prírodu...takze bežne s dcérkou zdvihneme odpadky z chodnika a hodíme do najbližšieho koša...pracujem v knižnici, veľakrát si len vypočujem starosti našich seniorov...mám vo zvyku počúvať priateľov a keď niekto niečo chce, prípadne potrebuje, zháňa, snažím sa pomôcť a urobiť radosť... ...mamičke Ukrajinké som dala oblečenie a kúpila maľovanky a hračky pre jej dcérku....raz som cestou do práce videla, ako muž spadol z bicykla rovno na obrubník, dala som prvú pomoc....prežil ♥️🙏 je toho naozaj veľa, ale nič z toho ja nepovažujem za niečo enormne, sú to maličkosti, ktoré keby robil každý z nás, hneď je nám na svete krajšie.

Raz som sedela v kancelarii a vonku strašne zacalo liat a fúkal vietor proste burka cez cestu stala pani s kočíkom na ktorý natahovala gumu, uz cela mokra..rovno pri mojom aute..zobrala som dáždnik a vybehla von naložili sme dieťa kočiar a odviezla som ju domov... možno to nebolo nič špeciálne ale vo mne to zanechalo veľmi emotívny zážitok.. bola strašne vdacna, asi som už nepočula uprimnejsie ďakujem.

Takáto krásna téma tu už dávno nebola. Ďakujem autorka ❤

Áno,naozaj veľmi pekná téma,ja si ani takú nepamätám..
Rozpoviem ešte tri príhody môjho života,kde som ako človek pochopila,že ľudia už nie sú zvyknutí prijímať pomoc od cudzích...
Bola som na pošte,covid opatrenia,čakalo sa pre vchodom,rad neskutočne dlhý,leto ,horúčavy
Stojím teda a čakám,dôjde starenka,postaví sa za mňa,ticho čaká aj ona.teda jej hovorím,že kľudne jej pustím moje miesto,obrátim sa aj na ostatných čakajúcich a pýtam sa,či by im vadilo pustiť ju dopredu.
Niekto rád,niekto veľmi nie(podľa tváre),ale nakoniec išla ako prvá. Keď vychádzala,veľmi mi ďakovala,bola dojatá a svojim pomalým krokom odišla.
Ja som vybavila ma pošte ,sadnem do auta,pozerám,kde asi je,nájdem ju,zastavim a pýtam sa jej,či býva ďaleko,že ju odveziem...
Tam už začala plakať,že to sa jej ešte nestalo,že by jej cudzí človek chcel pomôct,že ja musím byť anjel,že to nie je možné..plakali sme tam obidve ,len tak.. moje banálne gesto,koľko emócií vyvolalo
Druhá príhoda bola trochu iná,tam už som cítila,že človek nedôveruje človeku..
Idem pesi,bola sobota a vidím ďalšiu pani v rokoch, plné nákupné tašky,bol trh, zelenina,ovocie..
Zle sa jej išlo,bolo vidieť,že to veľa váži. Tak sa prihovorim,hovorím,že idem rovnakým smerom a teda jej tie tašky ponesiem. Veľmi sa divila,pozerala mi do tváre a dosť sa asi bála, či je ten nákup nezoberiem(asi)
Ale nakoniec som jej tie tašky niesla, máločo sme pohovorili, dosť dlho sme kráčali, neviem,ako by to uniesla sama.
Nakoniec mi na jednej križovatke povedala,že už sme došli, poďakovala a brala tašky do rúk.
Bolo mi jasné,že nechcela,aby som videla kde býva,nebola tam úplná dôvera.... bohužiaľ 😔
Nakoniec posledná,tá vo mne zanechala veľmi zvláštny pocit
Ja autom,na zastávke vidím matku s dieťaťom na rukách,čaká autobus.
Premávka...cca o hodinu sa vraciam tou istou cestou,stále tá istá scéna.ona ,dieťa na rukách,čaká bus.
Zastavim sa, pýtam sa jej,či ju treba niekam odviezť,neveriacky odpovie,že na vlakovú stanicu.
Nasadne,premávka obrovská,tak ja odbočím kde bude kratšia cesta ,vyhneme sa premávke.
Ona v tej chvíli začne doslovne kričať v mojom aute,nech okamžite zastavím,že to nie je cesta na stanicu.
Ja v šoku,zastavím a pýtam sa,čo sa deje!
Že ona tú cestu nepozná,že kde ich to veziem,že ona vystupuje ! Preboha,srdce mi bolo ako zvon, v živote som nevidela človeka,ktorý sa ma bojí,bolo to hrozné
Tak jej hovorím,že sa nemá čoho báť,že ju veziem tam,kde chce,ale inou trasou.
Nakoniec som ju zaviezla na tu stanicu,pozdravili sme sa,ale vo mne to zanechalo veľmi zvláštny pocit.
Tá žena si možno myslela,že ich chcem uniesť,alebo jej zobrať dieťa..
To su moje tri príhody, ktoré vo mne zanechali stopy

Ja mam super kamaratky. Bola som dvakrat na operacii, dvakrat ma vyzdvihla z nemocnice a opatrne a bezpecne doviezla domov. Ina kamaratka isla so mnou na zubnu pohotovost, lebo som sa strasne bala a drzala ma cely cas za ruku. A co sa tyka mna, tak iba obcasne veci - dobrovolnicila som (kto pomoze ukrajine, unicef, nase mesto), davam veci rodine ktora je na tom velmi zle (7 deti, manzel vo vazeni, osada). Ale to su take drobnosti. Ked mozem, pomozem, ale casto mam toho dost sama 🙂

Asi v 7 mesiaci tehotenstva som pomahala chlapovi von z auta po autonehode. Bolo to rovno oproti zastavke MHD kde bolo plno ludi. Nikto, ale nikto mi nepomohol lebo prsalo a asi sa im nechcelo...

So synom chodíme kŕmiť jedného takmer opusteného psíka. Jeho majiteľka, stará pani, umrela, syn s nevestou zdedili dom aj so psíkom, ale nebývajú tam a psíkovi raz týždenne (ak vôbec) nasypú vedro granúl a tým to končí... Psík býval hladný, zvykol preštekať celú noc, nikto v susedstve sa poriadne nevyspal. Občas mu niekto hodil niečo pod zub, ale nebolo to pravidelne. Syn chodil do škôlky, susediacej s týmto domom, a raz mi vravel, ako psík lačne žral snehové gule, čo mu hádzali cez plot. Odvtedy mu každý deň nosíme psie žrádlo, už nás vyzerá pri bránke, veselo švihá chvostíkom, ba si občas od radosti aj zatancuje. Kŕmime ho tak už 3. rok a psík sa už pekne zaokrúhlil. 🙂