Ako zvládnuť návrat do práce po materskej?

@yennn da sa to pekne zvladnut. ja som sa do prace vratila pred pol rokom a vsetko prebehlo hladko. dolezite ale bolo rozdelit si povinnosti v domacnosti spolu s manzelom. kym som bola doma, tak som cez tyzden robila vacsinou vsetko ja, ale teraz robime vsetko spolu. nemame sice az tak vyupratovane, ako kym som bola doma, ale to je pochopitelne.
rano vstavame okolo pol 7, o 7 vyrazame do jasliciek a do prace. okolo 5 ideme domov a od pol 6 zaciname viest rodinny zivot 🙂 s dcerkou spolu pripravujeme veceru, dost casto varime aj obed na druhy den do prace - snazim sa dcerku zapajat do tychto cinnosti, sice narobi velky neporiadok, ale tesi sa z toho a ja mam aspon dobry pocit z toho, ze sa jej venujem. potom sa spolu hrame. vecer si vzdy pripravim vsetky veci, ktore budeme potrebovat na rano, aby sme predisli zbytocnemu chaosu.
Da sa to zvladnut, ja sa vobec nestazujem, ocakavala som nieco ovela horsie, ale ked si to dobre zorganizujes a mas chapaveho manzela, tak sa naozaj nemas coho bat 🙂

@yennn mne to ani nevrav,mne je teraz zle z toho. Najhoršie je , že z roboty prídem až okolo 21,00, takže otrasné. Že ráno môžem navariť, popravde ako čo ráno variť, žehliť, upratať? A s vyplazeným jazykom do roboty? 😖

@luna22 aaaaaaale také hrozne to až nebude,ked tu máš čas toľko vykecávať 😝

@miskakyska veď teraz mám 😀

Ahojte. Tak ja som nastupile do prace v oktobri. Mam toho teda dost. Ale velmi mi pomaha MM. Rano ja odchadzam o siedmej, deti vacsinou len ucesem, obcas obleciem. Inak vsetko robi MM. Veci, pravdaze, musim chystat vecer, inak to do skolky alebo na seba nezoberu 🙂. MM ich zavezie aj do skolky, mame roboticky vysavac, ked odchadzaju, pusti ho v obyvacko- kuchyni. Tam sa spini najviac. Na obed chodi MM domov ( z roboty to ma blizsie ako doktorejkolvek restauracie ), vtedy vacsinou vyprace umyvacku 🙂, ak nestihne, vypratavam ja, ked pridem domov. Ja chodievam po deti do skolky, domov prichadzame okolo 16:00-16:30. Nasleduje "rodinny zivot", ja pozhadzujem veci po vsetkych, dam prat a pod. A MM zatial spravi veceru. A aj jedlo na druhy den, mne aj jemu na obed, snazi sa varit na viac dni, no nie vzdy to vyjde 🙂. Inak, priznam sa, ze ja odkedy som nastupila do prace, tak este som nevarila poriadne. Som za to MM neskutocne vdacna. Po veceri sa deti vacsinou hraju alebo pomahaju. O 18:15 najneskor sa uz chystame do postele- upratat detsku a hracky v celom byte, nachystat kopky na druhy den do skolky, hygiena, rozpravka a spinkat. Dlhsie ako do 19:00 mi deti nevydrzia. A ked deti spia, od tej 19:00-20:00, ja doupratijem kuchynu, dorobim pradlo, obcas sa stihnem aj osprchat do tej hodiny a potom uz vykladam nohy. Stane sa, ze niekedy aj o deviatej este pobehujem, ale to malinko.
Vysavame priebezne, kedy stihame, aj v nedelu 🙂. Kupelnu upratuje MM, ked mu nachystam hubku a chemikaliu do vane, pre kupanim 🙂, wc umyvam ja priebezne, ked je spinave. No a nakupovat chodievame cez tyzden, podla toho ako komu vyjde, niekedy pred pracou, niekedy po praci. Som MM neskutocne vdacna za jeho pomoc, neviem si predstavit stihat to vsetko bez neho. Heh, trochu som sa rozpisala 🙂

ahoj, ja som nastupila do prace v aprili tohto roku, mala nastupila do jasli, v tom case mala presne 2 rocky... nevedela som ti to predstavit, ako to bude u nas fungovat, ako budem stihat...
no nakoniec to slo vsetko akosi tak same... jasne ze domacnosti od vtedy nie je vzdy v super stave, ale tak snazim sa upratovat priebezne podla potreby, velke upratovanie vzdy v sobotu... rano vstavame bud o 5.30 alebo o 6.00 podla toho ci manzel sluzi alebo nie, robi na 24-ky... do 15.tej som v praci, potom idem pre malu do jasli a ideme domov, ak treba skocime do obchodu kupit zakladne potraviny ak nie idesa rovno domov.... ak mam navarene zjeme co da chladnicka ak nie, tak varim, vacsinou vtedy ak manzel ma na druhy den sluzbu, aby si vzal sebou do prace, niekedy ideme vecer k nasim, tam sa hned aj naveceriame, o 19.tej je uz mala vo vani o pol osmej zacinam uspavat, to sa niekedy pretiahne aj do deviatej, ale tak, ked sa jej nechce, tak to vyuzivam ten cas na to, ze sa jej venujem, ked uz cez den nemozeme byt spolu... o tyzden nastupujem na matersku, takze sa tesim, ze budem opat doma, obavy ako to bude potom zatial nie su, budem toriesit ked to bude aktualne, ale tak uz som si tym raz presla, tak verim, ze to zvladneme aj druhykrat, len ten cas vstavania sa bude musiet posunut asi o polhodinu skor, aby som stihla obriadit 2 male deti a poroznasat ich do skolok a skol... no bude to ovela narocnejsie ako s jednym... 😝

@yennn ja som nastupila v oktobri, maly ma 2 roky, v idealnom pripade to organizacne funguje celkom fajn, rano sa doma moc nezdrzime, vsetci traja ideme autom do jasli/roboty a poobede domov okolo 16.00 ...horsie je to ked to nejak vyboci zo stereotypu, ze trebars manzel neni doma, alebo musi ist skor, tak idem s malym MHDckou/peso ,,tym padom vsetko trva dlhsie, po praci sa aj pohrat aj jest urobit,,, horsie je to po tej psychickej stranke, ale myslim ze len z mojej strany, fakt tazko sa mi od neho slo,,, ale na druhej strane v jaslickach sa mu paci, ma to tam rad, cize to ukludni na dusi, aj ked vidim aky mal za ten cas progres, ze snad ja som mu az tak nestacila, ze ma kopec novych podnetov,,, no a jasne ze sobota je zabita tym ze sa robi to co sa cez tyzden nestihlo,,,
na druhej strane zas je aj pravda to ze vsetci sa odstavujeme, ze varit staci eveidentne menej,, co sa poriadku tyka tak za 2hodiny sa da spravit rovnaky binec ako za 12hodin, a ten uplne bezny servis ako pranie, zehlenie, spratavanie, vysavanie, umyvanie dlazky, prachu atd. ostava na ten vikend, keby by sa dalo aj nieco ine robit,, ale tak co uz 😉 taka je doba, ono sa to da, treba si najst pozitiva

mna by zaujimalo,ako ste si zariadili,ze vyzvedavate deti 16-16.30? tohto sa desim najviac.. neviem si predstavit pracu,kde aspon 2 krat tyzdenne skoncim kolem 16.00,aby som bola 16.30 v skolke.. aj to je u bich ve tride po 16.15 jedno!!! dite..

@yennn Škoda že som nenašla takúto tému keď som ja nastupovala do práce. Nastúpila som do práce keď mala dcéra 7 mesiacov. Hneď upozorňujem matky roka, že to nebolo z mojej vôle, ale prišla by som o prácu a hypotéku za mňa niktorá z vás platiť nebude a z manželovho príjmu by sme zaplatili len účty, tak ma prosím neodsudzujte. Dcéra bola doma s pani opatrovateľkou, náhradnou babkou a bolo o ňu kráľovsky postarané. Chodila som na skrátený úvezok. Teraz chodím na plný, ale chodím o hodinu skôr do práce a to chodím skôr poobede. S malou teraz zostal doma manžel. Zarobím viac ako manžel a dokážeme slušne vyziť. Ale to je asi do inej témy. Čo sa týka domácnosti to je jedna veľká katastrofa. Každý deň musím variť, treba ísť na nákupy, prať, upratovať,... Po práci keď prídem domov tak sa hrám a venujem len malej, keď zaspí tak robím všetko ostatné, varím, dávam prať, upratujem, pozerám v pozadí seriál, rozprávam sa s manželom, riešim účty, staviame dom momentále, tak stále riešili niečo okolo toho,... a okolo polnoci padám do postele unavená ako pes. Ráno vstávam o pol piatej, keďže už o šiestej musím musím byťv práci vzdialenej tridsaťpäť kilomentrov. Manžel mi máličko pomáha v domácnosti, sem tam umyje riad, sem tam povysáva,... ale úplne som na neho hodila stavbu domu a ostatné práce vonku. Okrem toho mala sa v noci budieva, chce cikať, chce mliečko, chce si len tak na mňa ľahnúť, alebo niečo iné... takže takmer každú noc vstávam k nej, sotva spávam tri štyri hodiny denne. Som z toho dosť unavená, ale nemám ani chuť ani čas to riešiť. A popri tom sa venovať aj manželovi, aby si nehladal náhradu niekde ine. Je toho celkom fajn. Ale ak ti môžem poradiť, vypustiť všetko zbytočné, ja už nežehlím, všetko pekne vyrovnávam na sušiaku a ono to ide aj bez toho. Periem priebežne cez týždeň, aby som toho nemala veľa na víkend. Upratujem ako sa podarí, jeden deň pretrem prach, druhý deň povysávam... Kvôli malej musím variť každý deň, tak som sa naučila recepty rýchle a jednoduché a ono to ide. Aj keď by som uvítala väčšiu pomoc od manžela, no už na to kašlem, lebo ma nebaví sa stále doprosovať. A hlavne keď nestíham variť tak kúpim večeru po ceste domov práce už hotovú, v reštaurácii ti ju určite radi zabalia. Dá sa všetko zvládnuť ale potrebuje to veľa veľa veľa síl...

Baby som rada ze ste sa ozvali a ze mozme trosku o tomto pokecat, mam nervy na dranc z toho, ako to budem stihat ☹

@evka4 @magic08 @bamb27 @k_a_j_k_a baby trosku ste mi vliali nadeje, som rada ze niekomu sa dari zorganizovat sa a zladit to vsetko, mam nad cim rozmyslat. A zjavne si budem musiet zvyknut aj na myslienku upratovat len cez vikend, presne ako som to robievala ked sme boli bezdetni ... 😉

@evaviki toto presne riesim ja, ja som predtym pracovala 10-12 h denne. Je mi jasne, ze to uz nikdy nebude. Ale aj tak - nejako ma nepusti matematika. Skolka je otvorena od siedmej do piatej. Ked ho aj dam do skolky na siedmu (ja to volam ze opriem ho o skolku a upratovacka si ho vyzdvihne), skor nez o osmej sa do prace nedopravim. Ak pridem o osmej, 8+ 8.5 = 16,30 ... Nehovoriac o tom ze vobec netusim, ci mi vobec dovolia, aby si vsetci zamestnanci mohli podla mojho presneho odchodu z prace nastavovat hodinky 😀 , ani keby som sa ani raz v zivote nezdrzala dlhsie nez 16,30 - staci aby som sa dostala do poobednajsej zacpy a uz to nestihnem. Zase mi ho opru o skolku, aby som ho cestou vyzdvihla? 😖

@lilly07 dakujem ze si sa ozvala 🙂 V prvom rade vobec nemyslim, ze by ta tu niekto odsudzoval, za to ze si od malej musela ist do skolky skor - hadam tie casy su uz davno za nami, ci? Kazdy sme strojcom svojho stastia, obcas sa nase "stastie" o seba postara samo, takze ani nemame na vyber. A ako spieva Sting - "Dont judge me, you could be me in another time, in another set of circumstances" (neodsudzuj ma, mohol by si byt mnou, v inom case, za inych okolnosti...)
Ale z toho co som tu citala, je to tazke, ale pravdepodobne sa to da... 🙂

Baby a kolko to trva, kym si zena najde tu novu rutinu? Mesiac? Tri mesiace? Polroka? Asi zalezi ako je prisposobiva, co?

@jajka0211 @pondelnicka tak co baby, ako ste to nakoniec zvladli?

ahojte kočky,

tak ja už chodím do roboty rok a pol, malý nastúpil do jaslí keď mal rok aj 8 mesiacov, začiatok bol ťažký, ale zvykol si.
čo sa týka režimu, ja vstávam cca. o 5.00-5.15, poľudštím seba 😀 , nachystám raňajky, oblečiem malého a tak 6.15 sa snažim ísť do roboty. chodím na pol 7, máme pohyblivú pracovnú dobu, takže to je veľmi fajn, a hlavne máme obaja k dipsozícii auto, čiže to rieši veľa problémov. malého berie muž, ten chodí do roboty na siedmu. okolo 15-15-30 chodievam z roboty, pokiaľ nejdem na nákup do 16.00 sme doma, ak áno tak najneskôr 16.30. režim poobede ako kedy, ako má aj malý náladu aj ja. buď sa hráme, je vonku s mužom, ja zatiaľ niečo porobím, nachystám večeru. upratovanie hlavne cez víkend, proste cez týždeň sa to niako nedá, ale v podstate sa to dá zvládať.
akurát teraz nastal problém, presunuli sme ho do skôlky od novembra a ja neviem ako tí rodičia tam fungujú ale o 7.00 je prvý, 15.30 je posledný. každý deň mi to učiteľky samozrejme vyčítajú, takže sa snažim ho preradiť do inej triedy, tak dúfam že sa to podarí a budeme zas spokojne fungovať.
ja sa skôr bojím ako to bude s dvoma. čakáme bábo v máji 2013 a hneď po materskej sa budem musieť vrátiť do roboty, čiže potom ráno bude iný blázninec, ale verím že sa to niako dá zkoordinovať 🙂

@yennn mne to trvalo asi 2 tyzdne, kym sme si vytvorili nejaky system, ktory funguje.
Co sa tyka toho, ze nevies, ci stihnes synceka vybrat zo skolky nacas, mozno stoji za zvazenie najst niekoho, kto by to robil za teba. Ja som to tiez riesila, dcerka je sice v jaslickach, ktore su otvorene dlhsie, ale zdalo sa mi neskoro, aby som pre nu prisla o pol siestej, tak si radsej priplacam za to, ze mi ju z jasliciek vozia do prace. su to sice peniaze navyse, ale kupujem si tak navyse cas, ktory mozem stravit s dcerkou. Ked uz bude v statnej skolke, tu mame otvorenu do 5, ja mozem z prace odist najskor okolo pol 5, ak budu zapchy, do 5 to nestiham... tiez zvazujem, ze najdem nejaku mamicku na MD, ktora mi bude za urcitu odmenu dcerku zo skolky vyzdvihovat.
vsetko sa to da zvladnut, hlavne sa nenechaj znechutit a mysli pozitivne 🙂 to je najdolezitejsie 🙂

Výborná téma 🙂 , aj mňa zaujíma ako si maminy poradili pri nástupe do práce s režímom pri 2 a viac deťoch 🙂
Píšte 🙂

@yennn do prace som sla,ked mala dcera 13mes. Jasle a teraz skolka je otvorena od 7.00 do 17.00. ja zacinam v praci skoro rano, mam nocne a vikendove sluzby. rano odovzdava manzel, popoludni vyzdvihujem ja, alebo on, ak mam sluzbu do 16.30.
Ak je manzel na sluzobnej ceste mimo krajiny, musim odovzdat aj vyzdvihnut sama a v praci sa dohodnut, ze vypadnem popoludni trochu skor a pripadne si vymenit nocnu sluzbu, ak je to necakana sluzobna cesta, s ktorou som pri planovani sluzieb neratala.
Ked je to kriticke a nestiham, zavolam mame dcerinej spoluziacky zo skolky a ona ju vezme k nim domov.
Upratovanie neriesim, raz do tyzdna k nam chodi velmi spolahliva pani, ktora da byt do poriadku. Okna nam, podobne ako vacsine obyvatelov baraku 4x do roka umyva firma.
Manzel si kosele zehli sam, niekedy ja.
Vecere varim vacsinou teple, vzdy si dopredu urobim tyzdenny plan a viac menej sa ho drzim. Nahadzat veci do pracky zvladnem bud ja alebo moja polovicka, tak isto supnut pradlo do susicky a poskladat.
Umyvacku zapiname vacsinou rano pred odchodom do prace.
Musite sa porozpravat s manzelom, ake mate ocakavania jeden od druheho. Chodit domov utahana z prace s unavenymi detmi zo skolky a vrcat na manzela,ze doma nie je porobene, lebo on automaticky ocakava rovnaky servis ako dostaval,kym bola manzelka na materskej,k nicomu nevedie.
neviem ako to bude s dvomi detmi, platenu matersku mam max.rok. Potom si pravdepodobne najdem nejaku studentku na vyzdvihovanie oboch deti.

@yennn neviem, kolko mi to trvalo, este som si poriadne nezvykla 🙂 . Dokonca som mala tento mesiac stav, ze sa menzes nedostavil a ja uz som stresovala s dalsim babom, ale som rada, lebo v robote ma to bavi a dalsie babatko aspon zatial nechceme.
Na nas je toho velmi vela, hlavne na jesen, pretoze v rodine mame kazdy tyzden nejaky sviatok a davaju si na tom zalezat, aby sme sa vsetcia stretli, ale kazdy tyzden je na mna moc, plus k tomu deti unavene zo skolky a my z roboty a tahat este aj domacnost. Nejake tie oslavy sme museli vypustit, i ked sa na nas zle pozerali. A do toho, aby toho nebolo malo, uz vyse mesiaca na striedacku nadchujeme, deti z toho kaslu... No hroza. Ja dufam, ze sa to do vianoc utrasie ako tak. Aj choroby, aj vsetko. Najhorsie na tom su tie choroby 😒 A to ma strasia, ze budem rada, ked nas to prejde v aprili. Ale dufat mozem 🙂

@yennn no, zvládam(e) to, len ja mám oproti ostatným obrovské výhody - mamina tak 2minuty od domu, takže ráno nabehne, ešte kým malá spí. Našťastie je už na dôchodku.... Keďže u nás na dedine mi malú ešte nezoberú do škôlky, tak toto je naozaj na nezaplatenie.... Prácu mám tak 5min od domu, takže žiadne zbytočné časové straty. 😎 Ešte k tomu mám len polovičný úväzok, nechodím síce každý deň na 4hod. ale na 8, no nie každý deň. Takže sa to dá. Malá sa občas prestravuje u našich, inak je to s varením občas bieda, upratovanie, to ani nehovorím. Mám dosť psychicky náročnú prácu a niekedy je to fakt o držku - prídem domov unavená a malá akurát zobudená, rozjašená a stále niečo chce.... 😖 Manžela vidím len večer, akurát, čo Nelinku uloží spať.... Ale cez víkend nám to vynahrádza, občas ma ide "vyvenčiť" do mesta - bez malej, ideme len tak, pomotať sa, niekedy na obed... Toto mi dosť pomáha - aby som nemala ponorku z dediny... No a to najpodstatnejšie - NEŽEHLÍM - nemám ani žehličku, umývačku zapína manžel, vyberám ja s malou keď prídem z roboty, periem podľa potreby.... Len čo ešte nezvládame, je nočné spanie - od malička jednoducho malá nespáva a to je naozaj vyčerpávajúce.... 😒

ahojte, tak se pridavam do tematu. mela jsem rodicak na dva roky s tim ze bude dalsi tehu, bohuzel jsem loni potratila a tedka zatim nic. mala ma 3 roky v breznu, tak budu muset asi na chvilku do prace. skolku nemame, tak bude muset asi do soukrome, vubec si to ale nedokazu predstavit. mam teda moji mamku v duchodu, takze anicka nemusi kazdej den do skolky anebo ji muze vyzvedavat taky nekdy, ale uz to nebude jako driv. vim, ze to nekdy muselo prijit, ale proste je me to lito a nechciiiii....no, nejdirv se musim sefovi ozvat a zeptat se, jak to teda vidi, jestli pro me neco ma...pak nejaou soukromou skolku najit...uz nebude nic jako driv. 😝

@evaviki Presne zatial co tu citam vo velkej miere pomaha manzel a co ked robi az do vecera a zena do pol piatej kto pojde po deti?

Ahoj, já se vrátila do práce po 6 letech na MD+RD. Zatím chodím 2 měsíce. Celkem to jde, až na dvě věci: a) děti jsou často nemocné a já to chytám taky, organizačně jsou to velké stresy b) jsem hrozně unavená. Nikdy jsem necítila takovou únavu, jako teď. Měla jste to taky některá? Přejde to? Práce mě baví, ale tohle mě ničí, v 8 večer jsem ko, vstávám o půl šesté, ale s dětma jsem taky nevyspávala, tak nechápu, co se děje, přitom jsem do práce chodila i těhotná, ale nikdy jsem nebyla tak hotová.

Baby pridávam skvelý článok, v tomto štádiu mi momentálne hovorí z duše:
(autorka článku: Evita Urbaníková, zdroj článku: http://lesk.cas.sk/clanok/81809/ako-zladit-kari... )
_________________________________________________________________________________
AKO ZLADIŤ KARIÉRU S MATERSTVOM? NIJAKO !

Ono sa to totiž podľa mňa nedá. Čím skôr na to prídete, tým skôr budete spokojnejšia, vyrovnanejšia a časom aj šťastnejšia. Lebo pri tej naháňačke najviac klamete SEBA.

Aby bolo jasné, nemám to naštudované z múdrych kníh ani som nechodila na prednášky nejakého renomovaného odborníka. Prosto mi to rokmi, počas ktorých som chcela všetkých, vrátane seba, presvedčiť, že na to mám, došlo. A keď som si priznala, že to nejde, keď som bola ochotná a schopná zariadiť si podľa toho aj život, odľahlo mi. Najviac na svete. Viem, že mnohé budete so mnou polemizovať. Tiež som ešte pred pár rokmi chodila po svete s hlavou hore, bez pochybností o tom, aká som frajerka a ako to zvládam. V princípe sa to chvíľu dá, kým je bábätko malé a veľa spinká aj cez deň, dá sa doma popracovať. Ale ako deti rastú, sú náročnejšie na čas, energiu, sústredenie, a to už nie je také jednoduché. Treba sa rozhodnúť, čo bude vašou prioritou. Inak na to doplatíte buď

A) manželstvom (vlastná skúsenosť)
B) stratou kontroly nad svojím životom (vlastná skúsenosť)
C) trvalým pocitom nespokojnosti a nešťastia
D) zdravím.

Ani jedna z nás nie je superžena

Lebo superžena ráno vstane prvá, urobí raňajky aj desiatu do školy, všetkým nachystá oblečenie podľa predpovede počasia, s úsmevom budí svoju rodinu a popritom sa stihne učesať a nalíčiť, aby vyzerala dokonale. Superžena odprevadí deti, pobozká manžela a odchádza do práce z ligotavo čistého príbytku. V práci maká na sto percent, jej kariéra sa krásne rozvíja, stihne aj zdravý obed a klebety s kamarátkami, možno aj cvičenie. Potom s úsmevom sadne do auta alebo autobusu a ide po svoje deti, ktorým na popoludnie pripraví pestrý program. Deti si neskôr podvečer robia úlohy alebo sa hrajú v izbičkách, ona chystá teplú večeru z čerstvých surovín, celá rodina spolu povečeria, a keď deti zaspia, venuje sa manželovi.

Pekne sa to číta... Ale všetko je inak. Všetko. Superžena očividne nemá menštruáciu a s ňou spojené pocity, jej deti nebývajú choré, nemajú v škôlke a škole besiedky, nechodia na oslavy kamarátov, ktoré sa začínajú o tretej popoludní, jej deti sú poslušné a samostatné. Superžena nemá v práci stresy, jej šéf je super chlapík, ktorý ju o tretej posiela domov k rodine, a popoludní jej nikto z roboty netelefonuje. Superžena je štíhla, zdravá, dobrá kuchárka, milenka, gazdinka, blablabla... Ak tomuto klamu podľahnete a chcete sa superžene podobať, v praxi budete ubehaná žena, ktorá aj tak nikdy nestihne všetko, čo chcela. Zo dňa na deň alebo z hodiny na hodinu meníte svedomito naplánovaný pracovný týždeň. Lebo malý dostal zápal stredného ucha, rokovanie, ktoré ste mali mať o desiatej dopoludnia, preložili na piatu popoludní, lebo sa ocitnete v hodinovej zápche, lebo v obchode bolo veľa ľudí, lebo mamu odviezli do nemocnice, dcérka má vystúpenie v tanečnej a manžel nemá vyžehlené košele, ktoré potrebuje na služobku. Stačí jeden sklz a všetko sa začne rúcať. Pomaly a škodoradostne.

Začnete vynechávať obedy alebo kaderníčku, zistíte, čo sa dá odfláknuť a to odfláknete. Po pár mesiacoch, možno rokoch je z vás otrok povinností, ktoré už horia, robíte to, čo bolo treba urobiť včera a predvčerom, dnešné povinnosti si nechávate na zajtra a na pozajtra. Ste majsterka vo výhovorkách. Ste podráždená, v práci myslíte na to, že sa málo venujete deťom, pri deťoch si vyčítate, že fl ákate robotu, ale vlastne nevládzete ani pracovať, ani sa s deťmi hrať, nechce sa vám variť ani piecť, nechce sa vám vôbec nič, chcete spať, spať a mať od všetkého pokoj. Aj od manžela, lebo sex je to posledné, na čo máte večer pred spánkom chuť. Organizujete babky, opatrovateľky, hneváte sa, keď vám nemôžu pomôcť, ale vlastne sa podvedome hneváte na seba, v žalúdku máte stále pocit napätia, už ani zabaviť sa riadne neviete. Prestávate sa usmievať, na čele máte vrásky, ste nevrlá, na otázku, ako sa máš odpovedáte

A) rýchlo, nič nestíham
B) poznáš to, deti, robota, tak dookola
C) dobre, dobre, dobre (zdôraznené tak veľakrát, ako veľmi ste zo svojho života frustrovaná).

Väčšinou sa musí stať niečo, čo vás prefacká. Niečo. Väčšie alebo menšie. Podľa toho, do akej miery ste ešte stále presvedčená, že profesionálny rast sa dá zladiť s materstvom tak, že sú všetci spokojní. Lebo opak je pravda. Kým si nevyberiete, čo bude mať vo vašom živote prednosť, budú všetci okolo vás frustrovaní. A vy najviac.

Pamätám si, ako som pol roka šéfovala jednému týždenníku a môj Filipko nemal ešte ani dva roky. Vzala som to, lebo však – PRÍLEŽITOSŤ! Celý deň robota a od pol štvrtej s oboma deťmi doma, lebo som nechcela, aby o mňa prichádzali a aby boli s niekým cudzím len preto, že ja mám funkciu. Veď to zvládnem! Výpoveď som dala deň potom, čo som o pol šiestej večer jednou rukou miešala omáčku na cestoviny, druhou držala mobil, do ktorého som diktovala korektúru nadpisu článku, pravým okom som registrovala, že Linda mi ukazuje výkres zo škôlky, a keď Filip desiatykrát pod mojimi nohami zakričal: „Mamí!!!“ nadýchla som sa a zvreskla:
„Mohli by ste všetci sklapnúť a dať mi na päť minút svätý pokoj?“ Deti zmeraveli, človek v redakcii na druhej strane telefónu tiež, ja som sa rozplakala, lebo cestoviny sa rozvarili a bolo.

Pred pár mesiacmi som sedela na obede so Simonou. Skvelá baba, dve deti, manžel, dobrá práca v agentúre. Boli sme v dobrej nálade, až do chvíle, keď jej zazvonil telefón. Jej muž. „Čo? Prečo? Ale ja tiež nemôžem. A teraz čo mám robiť? Boli sme predsa dohodnutí. Dobre, tak ja ho vezmem na poradu. Dobre. Ale zajtra zasa ty. Nie? Prečo? Tak ja sa na to môžem...“
„Takto je to stále,“ povedala, keď zložila: „Nemôžem každý deň o štvrtej utekať po decká do škôlky a on sa tvári, akoby neboli jeho. Už sa na mňa v robote škaredo dívajú. “
„Dajte si jasné pravidlá, lebo sa rozvedieš,“ povedala som. Viem, o čom hovorím.

Chvíľu ešte bojovali. Zvažovali. Simona kráľovsky zarába. Tie peniaze potrebujú. Jej manžel založil vlastnú fi rmu, kde je sám sebe pánom. Vie si zariadiť čas. Tak s deťmi trávi do pol šiestej večer čas on. Aby Simona mohla pracovať naplno a bez výčitiek voči majiteľovi agentúry, ktorý chce od nej stopercentný výkon a nezaujíma ho, že škôlky sú len do štvrtej a že deti majú niekedy sople, horúčky, kiahne, črevné chrípky a zápaly priedušiek. Simona si vybrala. Robota. Deti budú viac s otcom. Všetci sú spokojní. A je to fér.

Miesto ženy v rodine

Emancipácia nás všetky trošku pobláznila. Stovky možností nás pobláznili. Chceme všetko a najlepšie hneď a naraz. Nie sme ochotné čakať, odmietať, niečo niečomu obetovať. Chceme rásť profesionálne, byť skvelými mamami. Naraz. Ťaháme deti do práce, prácu na detské ihrisko a niektoré z nás tvrdia, že je normálne, keď na obchodnom rokovaní žena dojčí... Keď som sa mamy pýtala, ako nás dokázala vychovať bez toho, že by som mala pocit zanedbania, a stále pracovať na svojom profesionálnom raste, povedala veľmi prosto:
„Kým ste boli malí, práca bola na vedľajšej koľaji. Dvanásť rokov som robila na jednom mieste. Deti chcú mamu a otca. Aj tie dnešné, Evi. Vydržia s opatrovateľkami, ale šťastné sú s rodičmi. V robote som sa pohla, až keď ste ma potrebovali menej. Vôbec o nič som neprišla, naopak. Užila som si vás aj vy mňa.“

Asi by nám to mali mamy povedať. Vtedy, keď vidia, že pár hodín po pôrode máme na kolenách notebook alebo iný pracovný nástroj. Mali by nám povedať – užívajte si to, nenaháňajte sa, nič vám neujde. Ale ktovie. Možno je to vec povahy. Veď to viem podľa seba. Lebo sú ženy, ktorým je hneď jasné, že dve veci sa skĺbiť nedajú a ani sa do toho nevrhajú. Moja kamarátka Milka ide po druhej materskej znovu do práce a na opekačke mi minulý víkend povedala, že pôjde len na polovičný úväzok. Inak by sa zbláznila.

Pred troma rokmi by som sa v duchu uškrnula nad tým, že si to nevie zariadiť. Dnes som prikývla, že jasné, preboha, aj tak to bude makačka.

Lebo keď som vtedy dala výpoveď a ostala „visieť“ vo vzduchu, stala sa zvláštna vec. Nastal pokoj. Doma bol pokoj.

Bolo to pred letom. Povedala som si, že ďalšiu robotu si budem hľadať až po prázdninách. Medzitým som si vzala pôžičku a vydala svoju prvú knižku. A všetko som to robila z domu, vlastným tempom a vo vlastnej réžii. Žiadny stres s neporiadkom, varením, s termínmi, keď deti nemal kto strážiť. Pohoda. Bola som na masáži. Cvičiť. Na obede s kamarátkami. Zrazu som mala založené fotky, vyvesené obrázky, kvety v záhrade, s Filipom som postavila skladačku v kuse bez toho, aby som s niekým medzitým telefonovala. A keď som ich vzala na výlet a mobil som zabudla doma, nepotrebovala som sa na Zlatých pieskoch otáčať, aby som si ho vzala.

Skrátim to. Do žiadnej roboty som už nenastúpila. A tak skoro ani nenastúpim. Knižke sa darilo, vydala som ďalšiu, založila vydavateľstvo, z ktorého sa žiť dá. Podvedome som odmietala všetky pracovné ponuky, ktoré zaváňali stresom, popoludňajšou účasťou. Niekedy som to NIE hovorila s ťažkým srdcom, lebo to boli fakt krásne pracovné príležitosti, ale je to tak lepšie. Robím toľko, čo mi dovolia deti. Nechodím po večeroch moderovať, nevydávam toľko kníh, koľko by som chcela, lebo by to vyžadovalo oveľa viac roboty a to skrátka nejde. Už sa mi nechce chytať povinnosti za chvost, nedvíhať telefóny ľuďom, ktorí na niečo, čo som sľúbila, čakajú a ja to nemám hotové, lebo robím koláče na pieskovisku. Teraz budem hlavne mama. A ak boh dá, kariéru, také tie veľké plány a veci, čo mám v hlave, rozbehnem, keď budem mať plný dom pubertiakov, ktorí budú presvedčení, že som najtrápnejšia ženská na svete.

Kvantita, či kvalita?

Minulý týždeň sme pre jednu televíziu točili pilotnú časť nového programu. Týždeň nepretržite. Nakrúcalo sa hlavne po večeroch a ja som sa na to dala nahovoriť, lebo sa mi páči nápad aj ľudia, ktorí na tom pracujú. Povedala som si – týždeň? Pohoda, to zvládneme. Aj sme zvládli. Ale mne sa len potvrdilo to, že veľká kariéra a materstvo prosto dokopy nejdú. Počas toho týždňa bol doma neporiadok, deti trávili každý večer s niekým iným (babka, druhá babka, moja sestra, oco a tak), ich oblečenie bolo čudne nakombinované. Narýchlo som varila, čo chladnička dala, nevedela som, či má Linda domáce úlohy, bola som unavená, lebo ráno som po troch hodinách spánku s nimi vstávala do školy a škôlky a počas točenia som pozerala na hodiny mysliac na to, či už spia, či je všetko okej a tak. V žalúdku ten známy tlak, napätie, že nemám všetko pod kontrolou...

Keď sa to celé skončilo, sedeli sme s deťmi podvečer v záhrade, jedli hrach od uja suseda a moja Linda povedala:
„Konečne, mami, už sme normálne doma, ako to má byť.“
Chcela som namietnuť, že veď sme spolu boli, len menej a vo väčšom strese, ale iba som prikývla. Niekedy premýšľam nad tým, čo hovoria psychológovia, že pri deťoch je dôležitá kvalita stráveného času, nie kvantita. Že je lepšie hodinu sa deťom sústredene venovať, ako päť hodín len tak byť v ich prítomnosti. Ja neviem. Začína mi to vychádzať tak, že deti sú jednoducho do istého veku šťastné, keď je jeden z rodičov doma aj vtedy, keď sa preháňajú na bicykli pred domom alebo pozerajú televíziu. Nepotrebujú s nami stále hrať kvartetá, ale sú rady, keď sme doma. Majú pocit istoty.

Tak, ako má pocit istoty šéf, ktorého zamestnankyňa sa vie sústrediť na prácu bez toho, aby každú hodinu riešila svoje ratolesti. Lebo si to zariadila tak, že sa o niečo viac venuje práci a domácnosť s deťmi nechala na pleciach niekoho iného.

Čítala som knižku, ktorá mala v názve niečo také, že sme si sami strojcami svojho osudu. Tak je. Ľudia okolo nás budú spokojní a šťastní vtedy, keď budeme spokojné a šťastné my. A to sa nám nepodarí, keď budeme mať chorú ambíciu byť stopercentné na všetkých frontoch. Lebo sto percent je len jedných. A tie musíme medzi tie „fronty“ v živote rozdeliť. Tak, ako si to vyžaduje momentálna situácia a tak, ako to vnútri cítime.
______________________________________________________________________________________

@mabe ahojcek, v prvom rade blahozelam, vidim ze uz si tehu 😉 tak tipujem ze si do prace nakoniec nenastupila, vsak?

@mummy ahojcek, mas pravdu - bez pomoci manzela alebo niekoho z rodiny to nejde. Alebo tuto po okoli maminkam chodia po deti do skolky susedky 😒

@nessik ahoj, ja som v praci presne mesiace a zatial som unavena jak šlak - polovicu tyzdna chodim na 7 do prace, aby som ho mohla vyzdvihnut aspon v nejaku rozumnu dobu z tej skolky, vstavam rano o piatej. Tiez som pracovala az do poslednej chvile, ked som bola tehu, a necitila som sa takto unavena. Este je len tri mesiace a uz je stvrty krat chory ☹
Aj mna praca bavi, ale zial nemozem si dovolit byt stale na OČR-ke - mozno trosku neskôr, ale teraz nie, ved som takmer este v skusobnej dobe.
Takze to robime tak ze ja vstavam o piatej, odchadzam z domu ked moj muz a syn este spia. V praci som len 5 hodin, a utekam domov vystriedat manzela - podame si v predsieni hlásenie, a on odchádza na 8,5h do práce, takže sa vracia domov po 22.00 ked uz my s malým spíme. Najprv sa mi zdalo jak sme to super vymysleli - ani u mna v robote az tak moc netrpia, a u mojho muza tiez. No kedze uz je maly chory za tri mesiace stvrtykrat, uz to takto dalej tahat bez OČR ky nemôžeme - tak začínam uvažovať, či si nebudem musieť náhodou vybrať - v zmysle článku ktorý som tu dnes zverejnila. Buď jedno alebo druhé....

@yennn řeším to samé, obě děti jsou od ledna nemocné po čtvrté. Lepíme to jak se dá, dovolenýma, dělám přesčasy a pak si to vyberu, zapojila jsem celou rodinu, ale co bude, až vybereme dovolené....1x jsem byla na OČR. To je asi jediné, co mě stresuje. Jinak je v práci prima. Je mi líto dětí, že jsou pořád nahromadě. Nemocné je do školky nedávám a ani nebudu. Už teda nejsem tak unavená, asi si tělo zvyká. Potřebovala bych paní na hlídání jako sůl, ale nemůžu bohužel zatím sehnat nikoho spolehlivého.
Tak se drž, snad bude lépe. Já pořád doufám, že přijde jaro a s nemocema se to zlepší.

@nessik presne tak, my sme v súkromnej škôlke, lebo do štátnej nás nevzali, a tam si myslím maminky dávajú choré detičky veľmi často, no ja k nim nepatrím, takisto malý ostáva doma až kým malý nie je úplne zdravý. Tiež to lepím ako sa dá, takisto robím presčasy (keď je malý zdravý) - a potom si ich vyberiem, keď je chorý. Práve dnes som sa dohodla s kamarátkou, že mi ho postráži pár dní, tak uvidíme. Priznám sa že tiež ma najviac stresuje táto chorobnosť, práca ma baví, a nával úloh v robote neberiem ako stres, skôr ako výzvu. Kým som bola na rodičovskej, tak som tak tragicky tú chorobu nebrala, skrátka sme boli doma, liečili sme sa a hotovo. Tým samozrejme nechcem povedať že by mi to bolo jedno, či je zdravý alebo nie... chápeš ako to myslím.
Ale máš pravdu, aj ja sa spolieham na jar 😉