Ako zabudnúť na kamarátku?
Ahojte,napíšem v skratke.Mam hroznú povahu,viem si obľúbit ľudí a robiť všetko pre to aby sa cítili dobre v mojej blízkosti.Mam veľa známych,raz za rok si napíšeme na narodky alebo Vianoce.Mala som jednu kamošku takú dobrú čo sme boli v kontakte denno-denne.No pohádali sme sa pre rozdielnosť názorov.Potom sa mi ozývala len keď niečo potrebovala.A keď som nebola k dispozícii,zas sa so mnou pohádala.No chyba mi kamarátka.Nemam s kým si zdieľať krásne aj smutné chvíle,není nikto kto by ma vypočul poradil keď treba.S manželom máme pekný vzťah,no to není ono.Ja si neviem predstaviť život bez kamarátky.No budem musieť.Preto tá otázka ako zabudnúť na kamarátku?Skúšala som aj tu na koniku si nájsť,no nič z toho.
Na zabudnutie pomôže len čas... nič iné. Žiaľ.
Veta urobím všetko aby sa cítili dobre v mojej blízkosti prezrádza, že sa príliš upínate na potreby iných než seba. Potom väčšinou človek nájde priateľov, ktorí zneužívajú túto láskavosť. Tak trochu to prezrádza, že nie je vo vzťahu sám k sebe doriešené sebaprijatie a uvedomenie si svojej hodnoty. Ja by som začala sebou a potom hľadala niekoho iného, napríklad kamarátku. Lebo bez poriešenia vzťahu sám k sebe budú tí priatelia stále o ničom.
@camelie12 Tá moja kamarátka tiež skôr ma kritizovala a urazila sa na všetko.Kvoli tomu sa so mnou hádala.Ja som zo začiatku obhajovala svoje názory,no nepacilo sa jej to.Potom tie témy kde som s ňou nesúhlasila ostali tabu,nerozprávali sme sa o tom len aby zas nehadala sa so mnou.Len časom všetky témy boli také že sa nám rozchádzali názory a už to išlo dolu vodou.Nechala som to tak.Ozyvala sa ona keď niečo potrebovala a keď som nebola k dispozícii,tak zas sa len hádala že vôbec jej nepomáham.
@terry658 Ja som tak bola vychovaná,dávať dobro aby sa ľudia v mojej blízkosti cítili sa dobre.Mas pravdu,je pravda že celý život som sa pozerala na potreby iných než seba.
Chapem vas, nedavno som zazila nieco podobne. A tiez ma to doteraz trapi, aj ked je to uz lepsie o nieco. Mne pomohlo take uvedomenie, ked som sa sama seba spytala, ci ma jej spolocnost v poslednom case (ked sme sa este spolu normalne rozpravali) tesila alebo naopak unavovala. Ci ma podporovala, chapala, pochvalila, vypocula si ma alebo skor kritizovala, posudzovala, takmer za vsetko sa urazila. A ja som sa citila ako nejaka obzalovana na sude, ktora sama seba, svoje nazory a postoje ma obhajovat, inak bude "odsudena". Viem, ze ma zdravotne psychicke problemy (co mi je luto, ale ja nemozem za to). Chcela som sa aspon stretnut a porozpravat sa, vysvetlit si veci. Lebo boli to skor nedorozumenia, ale nechcela sa stretnut. Tazko som to niesla. Ale nejako som sa to musela naucit akceptovat a zmierit sa s tym. A nikoho nebudem a ani nechcem nutit, aby sa so mnou kamaratil, ked nechce.
Poznali sme sa od strednej skoly, boli sme naozaj blizke kamaratky. Ale asi sme si vzajomne odovzdali, co sme si mali dat a zivot ide dalej.
Verim, ze este blizku dobru kamaratku (znovu) stretnem a zazijem s nou pekne chvile.
A vam zelam vela sily, trpezlivosti a stastia! 😉