Ako sa zmeniť a nastaviť si hranice?

Milovať blížneho ako seba samého.
Nie milovať blížneho viac ako seba samého, alebo menej.
Ako seba. Tak sa maj rada.

tiez s tym mam problem, akurat ja vyhucim doma pri muzovi. ale inak mam hranice strasne nizko a tiez ma to trapi, vycerpava. pracujem s ludmi, takze trosku som sa uz ostrielala, novym ludom skor viem nastavit tie hranice vyssie, ale u tych, ktori ma poznaju dlhsie, tam je to tazsie. musela som rozviazat aj dlhorocne priatelstvo, pretoze to uz zachadzalo za hranice unosnosti.

Na začiatok ti poradím naučiť sa byt aseritvnou. Ak nevieš ako, je na to dostupná literatúra, určite si niečo vyberies. Druhí neberú vážne to čo povieš, pretože im následne vyhovies, resp spravíš ako chcú oni. A o tom to je. Treba si stať za tým čo povies a spravit podľa seba.

Pomoc moze aj psycholog. A praca na sebe 🙂 Toto suvisi s nizkym sebavedomim a nenaplnenymi potrebami v detstve. Chces aby ta mali ludia radi, aby si bola oblubena, nekonfliktna a tak robis vsetko, co od teda druhi chcu. Treba si uvedomit, ze aj keby si sa roztrhala, nezaruci ti to vobec nic. Ani lasku, ani oblubenost, ani nulove konflikty ani trvaly mier na svete. Prave naopak. Btw obcas to bez tych konfliktov nejde, treba z nich vsak vyjst slusne a so ctou.

Kdesi som natrafila na jednu veľmi múdru a výstižnú myšlienku: "Tí, ktorí sú zvyknutí dávať, si musia nastaviť hranice. Pretože tí, ktorí sú zvyknutí brať, zvyčajne žiadne nemajú."

Podobný problém mám aj ja a teda dosť to človeka psychicky vyčerpáva. Treba ísť na to postupne, ale dozaista sa stretneš s tým, že ti ľudia budú rozprávať, že si sa zmenila a tak podobne, na to sa vopred priprav aby ťa to netrápilo.

@janetinka27
Ano chapem.

To je tazko s tym len tak seknut, nejde to, budes sa stretavat s tym ze ostatni okolo teba riesia, co sa stalo ked si sa tak zmenila, preco si taka, ale mne pomohlo ked som zacala im hovorit ze to robim pre seba a najma svoje psychicke zdravie.

ja som sa surovo odstrihla, uz ma unavovalo riešiť niekoho problémy a dookola počúvať to ako sa to a to nedá, prišla som o pár ľudí v živote, ale nelutujem

@marylinmary
Ono v podstate ja som sa vysilila.....neviem ci som mala syndrom vyhorenia.(teraz to nebolo ze som pomahala vsetkym na svete a bla bla.....ale pri beznych rodinnych povinnostiach som chcela riesit doopatrovanie otca....a to bolo to co som nevedela zhodnotit....ze uz nemam ani kapacitu telefonovat lekarom...atd. vsetko mi zrazu zacalo trvat dlhsie...odkladala som povinnosti....a ano.zrusila som kontakty skoro so vsetkymi. Nikto sa ma nikdy nespytal ako sa mam...ci nieco nepotrebujem. A asi som to riesila po svojom.dala som sa do ulity.

je to velky napor na psychiku, hlavne ak to trva dlhsie alebo je hlavna tarcha na tebe. teraz chodime s manzelom k psychologicke na jednu pripravu. je to formou rozhovoru, vsetko take odlahcene, ze by clovek ani nepovedal, ze moze byt predmetom "vyskumu". teraz sme robili osobnostny test a ked prisli vysledky, bola som prekvapena, ako vela o mojej povahe sa odkrylo v tych vysledkoch. a teda aj o manzelovi. myslim, ze navsteva psychologa ma nieco do seba. mne psychologicka (aj ked nemusela, lebo riesime inu zalezitost) sama od seba dala zopar rad, ako na tom pracovat a vysvetlila mi, ze to nie je spravne, pretoze ma to velmi vycerpava a moze to zajst aj prilis daleko. rovnako tu frustraciu potom prenasam do vlastnej rodiny, co je velka chyba. preto je dolezite, aby clovek na sebe pracoval. povedala, ze denne jedno percento, ze to je pomala zmena. mozno by ti pomohlo navstivit psychologa, znie to mozno dramaticky, ale je to iba rozhovor, nasa psychologicka je velmi mila ludska pani, mas pocit, ako keby si sa rozpravala s kamaratkou, ktora ma o teba zaujem a nezatazuje ta vlastnymi starostami

@janetinka27 ano.suhlas.rozumiem ...vyhladam psychologa.priznam sa ze som aj hladala....a uvedomujem si ze sport by urobil vela