Ako sa mám zmeniť?
Milé žienky, prosím viete mi poradiť? Som mamička 2 chlapcov, jeden má zopár diagnóz, ktoré sú psychicky náročné a druhý má tiež diagnózu s ktorou sa dá, ale obaja chlapci dokopy sú veľmi nároční a aj keď si uvedomujem, že sú deti a rodiny, ktoré sú na tom oveľa horšie, tak aj napriek tomu sa s tým neviem vysporiadať. A práve toto zo mňa robí zlého človeka. Závidím zdravé dieťa/deti, závidím, že niekto chodí na dovolenky, či výlety, závidím dokonca aj keď kamarátky chodia do práce, je mi veľmi ľúto, že ja nemám taký ten bežný život. Niekedy som protivná aj na deti aj keď viem, že nemôžu za to akí sú a sú dni kedy aj poviem, že som ich nemala mať. Veľa plačem za moje pocity, som nešťastná a pritom mám všetko. A potom vidím ako iné maminky bojujú so svojim dieťaťom a oveľa vážnejšími diagnózami a sú také silné, také dobro z nich ide a tá láska. Ja som len kôpka nešťastia, čo má asi na čele napísane kopni si do mňa, lebo aj keď sa snažím byť akokoľvek milá aj tak sa ku mne ľudia správajú ani neviem ako to popísať, pre mňa nepríjemne. Možno to len tak ja beriem, ale nezvládam situácie kedy mi napr lekár niečo nepríjemne povie a pritom to ani tak možno nemyslel ale mňa to raní. Dnes som bola so synom u lekárky, pekne som ju poprosila či by bolo možné spraviť jedno vyšetrenie navyše, že mu to ešte nebolo nikdy robené a ona na mňa taký, štýlom, že to si ja nemôžem sama žiadať, že to musí rozhodnúť špecialista, že ako si to predstavujem, že ona spraví na základe toho že ja si poviem a tak..no samozrejme som to nežiadala silou mocou, normálne som sa opýtala, že či to je možné a mňa sa to zase dosť dotklo ako mi odpovedala aj napriek tomu, že nebola na mňa zlá, bola celkovo milá, potom mi vysvetlila ako sa k tomu vyšetreniu dostať a aj povedala, že to je dobré spraviť to vyšetrenie. No ja s mojou psychikou takéto veci nedávam, vyšli sme, sadli do auta a ja plač veľký. Rovnako reagujem ak mi napr pani učiteľka povie čo i len malú sťažnosť buď na jedného alebo na druhého, hneď som v koncoch. Starší chodí na celý deň do škôlky a chodím pre neho so stiahnutým žalúdkom a vždy si poviem, že nebudem plakať ak sa bude sťažovať, predýcham to a aj tak v aute plačem, tak aby to deti nevideli, kotúlajú sa mi slzy a pritom to aj za somarinu, napr. sa stažovala, že mu museli pomáhať s obúvaním a bolo mi to len povedané štýlom, že už by som ho mohla naučiť tie topánky obuť alebo mu dať iné, ktoré si obuje sám. S mladším majú tiež stále nejaký problém, ten chodí len na pol dňa a aj to len občas a už zvažujem, že ho ani dávať nebudem, tiež to neviem nejako ustáť, že je iný.
Neviem čo robiť, chcela by som byť silnejšia osoba, chcela by som byť šťastná a vďačná, chcela by som byť občas aj drzá a obrániť sa a aj deti obrániť a nie len vypočuť si, prikývnúť a potom si to odrevať.
Môžem mať depresiu keď mi je zo všetkého do plaču? pred deťmi som taká nebola, bola som ambiciózna, húževnatá, išla som si za svojim a dosiahla som vždy všetko
Je to asi otrepane, ale urcite by ti pomohlo chodit na sedenia s psychologickou. Myslim ze sa da aj online, kamoska je psychologicka a viem ze ma aj taketo poradenstvo v ramci nejakej spoluprace.
Potrebujes ziskat nadhlad, prebudit svoju silu, ziskat vyrovnanost. V tom ti dobry terapeut moze pomoct.
Drzim palce.
@ariannazara ja viem, ja si to plne uvedomujem, že sú to somariny a že sa mi pre to neoplatí stresovať sa. Snažím sa to predýchať ale ten plač proste príde a už to potom neviem zastaviť a presne toto by som chcela dosiahnuť, že zatvoria sa dvere a ja už neriešim
@babulkomale ďakujem, máš pravdu, sama to asi nezvládnem
robíš dobre , že o tom aspoň píšeš , už to je správny prístup, ale určite by som sa zverila do rúk odborníkom , život ľahký nemáš , klobúk dolu pred tebou , snáď máš v manželovi oporu a nie si na to všetko sama .
Nemas to lahke, diagnozy tvojich deti ta dali na kolena.. Chyba ti sebavedomie a asertivita. Mala by si sa dat dokopy aj kvoli detom, chces predsa aby s nich vyrastli osobnosti pripravene na zivot. Mas pravo si ziadat vysetrenia, a lekarka si moze hovorit, co si chce.. takisto stazujuce ucitelky, otras, co si nedovolia.
Mas zaluby, myslis vobec na seba? Nespominas partnera, pomaha ti so starostlivostou? Mala by si si vyhradit cas pre seba, je to psychohygiena, ist do fitka, kavu s kamoskou, alebo sa len prejst a nadychat cisteho vzduchu. A urcite smer psycholog, psychiater, potrebujes sa pozbierat!
Keď sú deti v škole, škôlke nájdi si prácu. Aj keď len na 3 hodinky. Pomôže ti to, tvoja myseľ bude zamestaná inými vecami, nebudeš stále myslieť len na deti. Ono je to veľmi náročné, u teba ešte nenastala fáza prijatia diagnóz detí. Keď to príde budeš pokojnejšia. Môže to trvať aj viac rokov, kým sa s tým naučíš žiť. A reči typu, aké sú deti s diagnózami dar, sú také reči do vetra. Každá jedna mama trpí, keď nemá deti v poriadku. Ak by si ozaj tieto pocity nezvládala obráť sa na psychológa, teraz sa dá aj online. Hlavne si nič nevyčítaj. Na takéto pocity máš plný nárok.
No je to asi skryte v tom poslednom odstavci - ambiciozna, huzevnata, dosiahla som vzdy vsetko. Teraz si sa dostala do situacie, ked sa mozes aj rozkrajat a nebude to podla tvojich povodnych predstav. A to je mozno to, co ta depta.
Ten psycholog by bol dobry napad, ono nie je lahke zmenit niektore veci vo vnutri a s pomocou to pojde lepsie. Urcite je v tom potencial naucit sa nieco nove, zacat sa na niektore veci pozerat novymi ocami a posunut sa dopredu. Aspon u mna to vzdy tak bolo, ked sa zacali diat veci, ktore sa absolutne nezhodovali s mojimi predstavami, alebo mi dokonca pripadali az neprijatelne. A nedokazala som ich nijako ovplyvnit.
No a medzicasom samozrejme asi skusit najst moznosti, ako na chvilu vypnut, mozno aj nejaky neskodny sposob vybitia frustracie. Drzim palce.
Z časti je to, akoby som to ja písala. Tiež to mám podobne s deťmi. Je to veľmi náročné na psychiku. Síce závisť necítim, len občas mi je ľúto, o čo v živote prichádzame. Ten plač tiež poznám, hoci je iba keď mám ozaj zlé dni. Tiež veľmi prežívam, keď mi niekto niečo ostrejšie povie. Ale neviem, ako to zmeniť. Snažím sa sústrediť na to, čo ma baví, keď mám chvíľu voľno. Šport veľmi pomáha.
Lekarka sa nema co na teba osopovat, štýlom ze co si ty myslis a podobne. A vonkoncom to nebolo milé. Sily, zena, sily. Hned sa treba ohradit, necakat. A akonahle niekam ides, niečo vybavovat, rob to odmerane. Ja ti zarucujem, ze ked budes ma ludi milá, tak v 80 percent pripadoch sa budu po tebe voziť! Ja viem o com píšem. Za dobrotu na zobrotu. Cvic. Je to ako s drepmi, par dni nebudes vládať ale po mesiaci budes. Tak si nacvic aj argumentovanie. Zdravu asertivitu, na uradoch, na skolach a u doktorov. Doktori su neraz casto drzi ako opice. Ako keby im pacient s prepáčením od riti odpadol... A ziadne, ze milá. Nie. Musis sa vediet za seba postaviť! Cvic doma, kukaj videa. Nech ta nezlomi hocijaka puca sprosta, nie je ona lepsim clovekom, len zato ze je dr. Musíš dobit sebavedomie.. Aj sport je dobrý, ako radia. Tak makaj.
Príliš všetko si berieš k srdcu, navštív nejakého psychológa nech ta naučí spracovávať emócie lebo toto je strop. Proste robíš si stresy pre úplne blbosti nad ktorými by som ja ani 5 minút nerozmýšľala po zatvorení dverí.