Ako nájsť hodnotu v samej sebe?
Ahojte baby dlho som tu uz nebola prisla som si vsak znova po radu a verim ze napisu chapave zienky 🙂 moj problem je dlhodoby. Mavala som depresie stavy kedy ma uz nebavilo zit a mojou jedinou motivaciou bola moja dcerka. Tieto stavy som ako tak prekonala otehotnela som s cim som mala tiez dlhodoby problem proste zasa prisla radost do zivota. Sklamanie vsak prislo zo strany rodicov ktori ma uplne odpisali hned ako sa to dozvedeli. Prerusili so mnou kazdy kontakt. Podotykam nemam 15 nezijem u rodicov mame s manzelom dcerku vlastne byvanie obidvaja pracujeme sme uplne samostatni. Tesila som sa ze ako tehotna zoberiem malu pojdem k rodicom kym manzel bude v praci ze sa budu so mnou tesit poradia mi ved predsa kazdy clovek potrebuje lasku a rady rodicov. Nie je to urcite priorita v zivote a ked je to jednostranne tak neviem ako to riesit ale vnutorne ma to zoziera. Citim sa sama opustena ako sirota. Priatelov nemam kedze byvame na odlahlom mieste kde nie su mladi ludia so spoluziackami sa nestykam od svadby kedze byvaju daleko maju svoje zivoty su na vyskach a tak ... Citim sa sama kedze nemam ani rodicov ani nikoho komu by som sa mohla zverit vsetko dusim v sebe. Mam chapaveho muza ale potrebujem aj niekoho ineho na kavu napr a tak. Za vsetko obvinujem seba ze je chyba niekde vo mne lenze nevem kde konkretne. Som komunikativna nemam problem pomoct niekomu ked to potrebuje ale neviem si s ludmi vytvorit hlboky obojstranny vztah. Ked aj dakto prejavi sympatiu o kamaratstvo tak sa podvedome prilis naviazem a ked sa nieco pokazi citim ze je vsetko moja vina a ze nie som dost hodnotna. Citim ze moj zivot nema zmysel v nicom nie som dobra nic ma dostatocne neinspiruje nemotivuje. Nie som v nicom dobra a nedokazem sa brat ako plnohodnotna ludska bytost hodna lasky. Aj u rodicov som bola vzdy ta druha sestra bola vzdy lepsia ucenie jej islo viac samo od seba bez toho aby sa nadrela co je u nich prioritou mat same jednicky na vysvedcku. Mala som na mature dvojku dostala som riadnu prednasku a stala som sa pre nich sklamanim a este ked ma nevzali na vytuzenu vysku na ktoru som chodila na drahe kurzy tak celkom tie vycitky kolko bolo do mna investovane a pod. Od malicka som mala problem so sebavedomim sice sa to trosku zlepsilo co sa tyka vyzoru a tak snazim sa brat taka aka som ale svoju povahu a hodnoty nevidim v dobrom svetle. Co mam robit ? Ako sa vzchopit? Mam sa naucit zit aj bez rodicov s nulovym kontaktom alebo mam este zabojovat? Ci nema zmysel nic im dokazovat? Co mam robit aby som si dvihla o sebe mienku aby som prisla k povzbudeniu? Dakujem za kazdu uzitocnu radu a prepacte sa dlhsi prispevok ;)
@sunny8 to vsetko co si zazila v mladosti a detstve musis v prvom rade odpustit kazdemu ku komu citis nejaku vycitku ci krivdu vratane tvojich rodicov, pokial im vo vnutri neodpustis nebudes ani ty sama stastna. Ludia do smrti neustale maju pocit ze im niekto ma byt za nieco vdacni alebo im ma niekto nieco odpustit ale neuvedomuju si ze ulavu pocitia iba ked oni sami im odpustia a nebudu to ocakavat od inych. Nasa generacia nas vychovala tak ako boli oni vychovani a neustale sme boli porovnavani, porovnavanie znamena koniec dobrym medziludskym vztahom, zial oni za to nemozu ved to robili ako vedeli neumyselne a preto treba odpustat.
musíš odpustiť, je to prvý krok, ktorý musíš urobiť aby si sa niekam posunula, ja som sa naučila nesúdiť ľudí, brať ich takých akí sú, nerobiť si ilúzie, poviem ti, že mnohokrát som si vyčítala to, keď som prišla o kamarátku, myslela som si, že chyba je vo mne, trápilo ma to, noneskôr som to hodila za hlavu, niektoré veci treba nechať ísť
mat pekny vztah s rodicmi je taky zaklad, no zial bohu, nie kazdemu je take dopriate. ak sa ani tvojou snahou nic nemeni, ja by som uz dalej nebojovala. donekonecna sa predsa doprosovat neda. isto mas okolo seba ludi, ktorym na tebe zalezi, len treba viac ocka otvorit. bude to dobre neboj