Psychická náročnosť štúdia medicíny
Dobry den, je tu niekto, kto studoval/studuje alebo nejaka matka studenta mediciny? Vedeli by ste mi priblizit, ako to zvladate po psych. stranke? Odvsadial pocuvam, ze je to velky zaberak na psychiku, vela studentov mava psychicke problemy z toho natlaku, niektori skoncia na antipsychotikach, odidu, nezvladnu to.. Stretli ste sa s niecim takym u vas/vo vasom okoli?
Ak od prvého dna štúdia máš jasné čo chceš a sústrediš sa na cestu ktorou sa k cieľu dostaneš tak ti zvládneš. Každý deň režim a dostatok spánku
mám v rodine viacerých, jeden končil minulý rok, ten to zvládal dosť ťažko, lebo je perfekcionalista a chcel mať každú skúšku urobenú čo najlepšie. Druhá končila pred dvomi rokmi, skončila s červeným diplomom, je veľmi zodpovedná a svedomitá, ale že by ju to nejako psychicky poznačilo, to nie. Tretí končil pred tromi rokmi, ten je salámista, takže jeho nerozhádzalo vôbec nič, okrem medicíny stíhal aj brigádu, šport, dovolenky, to už bola jeho druhá VŠ. Syn mojej spolužiačky na psychiatrii skončil, ale tiež preto, že sa snažil skončiť s červeným diplomom. Školu nakoniec dokončil, pracuje v nemocnici na Slovensku, ostatní v zahraničí. Takže to závisí vo veľkej miere od povahy študenta.
Poznám celkom veľa medikov v BA a Brne a áno náročné to je aj psychicky, sem-tam nejaké tie slzičky sú, ale takéto extrémne prípady medzi nimi nie sú (nehovorím, že vôbec neexistujú) ... A určite sú aj ľudia, ktorí to vzdajú, ale to je na každej škole tak, od nás tiež kopa ľudí v priebehu štúdia skončila lebo to nezvládali, jednoducho človek s takýmto predpokladom sa podľa mňa zrúti počas skúškového aj na inej dobrej VŠ, sama teraz vnímam s blížiacimi sa štátnicami, že niektorí spolužiaci nie sú moc v pohode a stres začal s ich psychikou riadne mávať..