Starší robí zle mladšej - riešili ste podobnú situáciu?
Ahojte, viem, že je to bežné, ale u nás je to neustále :( a už aj vo veku, keď syn má 11 a dcéra 6.
Snažíme sa vychovávať zodpovedne a všetky mamičky, ktoré nás nepoznajú asi napadne, že sme buď nefunkčná rodina, či nevedieme deti správne. Mýlite sa. Učíme deti rešpektovať sa, rozprávať úctivo, a hlavne nikomu neubližovať. (žijem v manželstve s pracovitým a starajúcim sa manželom.)
Bohužiaľ, u syna sa všetko to, čo vštepujeme, nestretá. Dcéra je nekonfliktná, skôr nasáva momenty, kedy syn privolí na hru, len všetko závisí od jeho nálady. Tá sa mu mení a keď nemá náladu, je k dcére až krutý. Neubližuje často fyzicky (a nikdy nie tak, že by udrel prvý on, skôr vráti - ale vtedy aj trikrát, keď prvá udrie ona.) Ide o vysmievanie, provokácie, posmeškárstvo :(
Je to na dennom poriadku, kedy dcéra kvôli nemu plače a kedy hra nekončí pekne.
U syna sme riešili aj poruchu pozornosti, ktorá sa nepotvrdila. Syn je rozumovo na vyššej úrovni, ale emocionálne (môj názor), akoby mu chýbala empatia precítiť druhého a je egocentrik.
Je veľmi dominantný a dostávame sa často do sporov, kvôli tomu, že si tvrdohlavo presadzuje svoju vôľu, akoby mu chýbalo komplexné vnímanie rodiny. Obávam sa, čo prinesie puberta, ale hlavne, keď príde čas, nechať ich samých doma. Je mi to veľmi ľúto, lebo syn vie byť aj dobrý chlapec, ale akoby v ňom niečo "šilo", čo je mimo jeho kontrolu a napriek tomu, že si myslím, že vnútorne vie, čo je správne, koná zle a znovu a znovu a znovu.
V rodine (starí otcovia) nemáme dobré mužské vzory, svokor alkoholik, môj otec detto, obaja labilní, nízka frustračná tolerancia.
Muž je úplne v pohode, ja na sebe vnímam, že som skôr depresívnejší typ a často upadám do smútku, že veci u nás nekončia pekne, hlavne kvôli synovi - pokazený výlet, hádka a plač mladšej a pod. (Už som vyšpanovaná so všetkými postavenými chlpami na rukách.)
STále čakám, že sa to všetko v jeho hlávke stretne, ale keď sa to takto vyvíja, čo bude....ak nie? Vysvetľujem, vysvetľujem, tresty nefungujú (seba dáva do pozície chudáka a dôvod prečo sa tak stalo akoby ani neexistoval).S mužom sme zúfalí, niekedy sa aj obviňujeme, čo kto povedal, ako inak sme ho mohli riešiť, či sú to posr...té gény a pod.
Prosííím, kto mal náročnejších synov? Kto riešil niečo podobné, hlavne vo vzťahu k súrodencovi? Ten vek 10-11 rokov nám priniesol veľa šedín. Súrodenecká rivalita u nás bola bohužiaľ, takmer od začiatku. Akoby synovi nedocvakávali súvislosti. Absolutne stiera rozdiel mladší starší, chlapec-dievča. Berie ju ako seberovnú, skôr k napĺňaniu jeho vôle a preto často do ich sporov vstupujem, len už naozaj nevládzem sa na to pozerať :(
Tiež by som sa na tvojom mieste zamyslela, ci neuprednostňujete prilis mladšiu, popisujes ju ako anjela a on je čert a pritom sama pises, ze on iba vráti ked ona buchne. Z toho mi vychádza, ze ona je v danej situácii provokatér, nezáleží na tom, ze je mladšia a on starší a mal by to akoze chapat, mozno je karhany aj za tie veci, co nezačal on a tam vznikol začarovaný kolobeh žiarlivosti. To mi len rezonovalo z toho ako si to napísala, samozrejme nežijem s Vami, nepoznám detaily, len to na mna dost tak posobi.
@lucyluv nie je to tak, určite nie. Provokater je on, v priebehu hry sa častokrát zmení a už ide z priatelskej pozície do nepriatelskej. Ak si vieš predstaviť psychickú šikanu, áno, takto doslova, to je.. hoci som sa bránila to pomenovať :( častokrát mi dcéra plače, "mami, ale keď ja neviem, čo mám urobiť." Ona na neho nemá slovne, tak niekedy už udrie. Nie je to často. :(. Je mi jasné, že z príspevku sa to nedá úplne pochopiť. Dcéra má, samozrejme, svoje vrtochy, ale nie v medziľudských vzťahoch s blízkimi. Toto ma trápi.
@julianadrx Najviac vyhrotené je to doma. v rámci kolektívu je obľúbený. extrovert, zabávač, ale má vnútorný nepokoj a všimla som si takéto výstrelky aj niekedy ku kamošom. Súvisí to s vekom, to mi je jasné, ale od začiatku toto jeho správanie bolo v podstate také isté, len ako rastie, mení formy k sofistikovanejším "zákernostiam". Výsledkami v škole je kolísavý, raz z literatúry test na sto percent, inokedy na trojku. S matiky samé jednotky, a potom, bum, z bleskovky štvorka. Presne toto ho charakterizuje - nestálosť, rozpoltenosť. Boli sme u psychologa, nie je to na liečbu, čo sa aj teším, no tým to skončilo. Vyšlo mu, že je labilnejší, reaguje teatrálne. Sú proste náročné deti.
Celý svoj život prispôsobujem tomu, aby z neho vyrástol slušný človek, ale bojím sa, niekedy si pripadám bezradná z toho, aký je bezcitný. Hlavne po jeho skratovom správaní. Dcéra je citlivá, ale má muchy, veď jasné. V žiadnom prípade ich neporovnávam a veľakrát keď je trest, tak neukazujem na vinníka, ale sú potrestaní spolu. Ona za to, že má odísť, keď sa k nej nespráva pekne. (Na hádku treba dvoch, keď ti nie je dobre, povedz mu to. Ak to neprestane, odíď.) Zatrhnem telku na večer, rozdelím ich, prídu o nejakú tú výhodu..., ale skôr to riešim intuitívne, podla situácie, asi ako každá z nás...skúšam, skúšam, vysvetľujem do aleluja...Venujeme sa im veľa a aj individuálne programy máme. Vtedy je spokojný. No rád rozhoduje, ak niečo riešime, málokedy počúva druhý názor. Ustupujem v rámci bežných možností, (napr. dobre, zadeľ si úlohy, ako myslíš. alebo Ok, nechceš si prezuť ponožky, hoci ideme na oslavu a farebne by sa ti hodili tamtie. Toto je Ok, však ) no sú pravidlá kde jednoducho nepustím. ( napr. technologie vypíname o 20:00) a aj to vyjednáva a porušuje a budeme sa naťahovať, akoby to počul prvýkrát. Toto ma trápi, že vyvoláva konflikty. že inde (si myslím) by sa to "stretlo" a u neho akoby som hrach na stenu hádzala. Veru, zamýšľam sa nad sebou stále a častokrát sa pýtam, čo robím zle?
Ja zase myslím, že tvrdenie " na gény by som to nehádzala" nie je relevantné. Gény sú totiž dosť podstatné. Je to vidno aj na prípadoch, kedy napr. dve deti v rovnakom veku sú vychovávané rovnako, v rovnakom prostredí a predsa každé iné (poznala som osobne troch súrodencov - deti vysokoškolsky vzdelan. rodičov - dve deti vzdelané v pohode a tretí problematický narkoman - toho času po smrti v mladom veku). Ja som z troch súrodencov - a každý sme diametrálne odlišný. Ja s týmto bojujem tiež - s vlastným synom. Je jedináčik, ale tiež tak asi ako syn zakladat. témy. Egocentrický ....len ja a ja. Málo akoby empatie prirodzenej, nie je mu cudzie ani ubliž. napr. psíkovi a pod. A to ho vedieme k "dobru". Muž je pacifista - neublížil by ani muche, ja citlivá, skôr depresívna, empatická. A syn....nešťastná som často z toho - rozmýšľam, po kom to má, pátram široko v rodine....viem, že otec bol v mladosti problematický a dospel až veľmi neskoro ( po 40 - 45 r. veku). Tiež neviem ako sa chovať už, uvažujem nad poradenstvom, psychol. Trápi ma to. Syn by nezniesol súrodenca....sám sa aj tak vyjadril. Pritom ho nerozmaznávame, nemá ani zďaleka všetko, čo chce. Ja som rázna. Ale zase má aj dostatok citu. Už fakt často rozmýšľam nad tým, že proste "gény" A vidím, že ich má.....(v mojej strane - nie možno priamo ja, ale pokolenia predo mnou)
@calea101 najprv aj mna napadlo, ze ci mladsia neprovokuje v tichosti a vy uz len vybuch starsieho vidite. Moja tak ma muza spracovaneho ze on neriesi rovno zotrie starsiu. lebo je starsia ma mat rozum a blabla. U mna nepochodi mala, to zas ja mam precitanu ju. A starsia sa fakt ukludnila ked vidi ze sa snazim spravodlivo. Ja uz ani 8 rocnej stokrat nevysvetlujem. Jasne poviem ze ak to nechcela ci nedokazala pochopit doteraz, tak dalsie vysvetlovanie nema vyznam a bude to takto a takto bodka. Tiez mame veci kde si mozu rozhodnut same a take kde nie. Cas aj osobitne s kazdou. Starsia tiez mala obdobie ze nekonecne diskusie pri vsetkom, ze preco a preco ona. Pochopila som ze to nema zmysel, cim viac som vysvetlovala tym to bolo horsie. Vysvetlim raz, druhykrat, treti a dost. Urcite spravanie jednoducho nebudem tolerovat a potom aj trest. Prave preto ze ich lubim, tak nebudem tolerovat to a to. Nebudem kukat ako z nich vyrastaju sebestredni egoisti. Napr. nadavky, hrube fyzicke nasilie
Mladsej by som povedala rovno, ze ani ty nevies preco jej to brat robi ale vies ze to nie je spravne a nebudes to tolerovat. Plus budovat jej sebavedomie. Povedal, že si hlupaňa? Mrzí ťa to? Aj mňa by mrzelo keby mi tak povedal. Ale ty čo si myslíš? Si? Nie si. Je to akoby hovoril, že si modrá. Nie si aj keby to povedal stokrat. Ak ti ublizuje bran sa, obrana musi byt primerana. Ak nepomaha odijd napr. z izby.
Ak ale ma starsi pravdu podrz stranu jemu.
A tiez nezabudaj ze v niektorych veciach nie su rovnocenni. Teda co moze starsi nemoze mladsi. napr. vecierka starsi moze neskor ist spat. A naopak co este tolerujes malej jemu uz nie lebo to si mu tolerovala ked mal 6 rokov, teraz je starsi a toto uz nemoze.
Mala som starsiu kolegynu a ona mala system vychovy na koho co plati. Ak na niekoho dobre slovo, tak pouzije dobre slovo, ak na niekoho zvyseny hlas, tak zvyseny hlas, ak trest tak trest. Deti boli s tymto oboznamene a vyhovane su vsetky dobre, uz su dospele.
Synovi povedz ze terorizovanie sestry mu tolerovat nebudes. Ak nechape ze jej ublizuje tak nechape, nepojde to vysvetlovanim zrejme.
@tslobik k tomuto názoru sa prikláňam. Som z troch súrodencov. Sestra a ja bezproblémové detstvo, samostatné, vysokoškolsky vzdelané. Máme brata, s ním bol problém snáď vždy, od bábätka nervózny, presadzoval si svoje, bil mňa aj sestru, v puberte drogy, nedokončil ani učňovku. Dnes je dospelý, býva u rodičov, viac je doma ako má prácu. Celkovo vzťah s ním máme problematický všetci v rodine. Otec už rezignoval, prestal sa do neho starať keď skončil so školou. Mama sa dodnes trápi a pýta sa, čo pri ňom urobila inak ako pri sestre a pri mne. Neviem jej na to odpovedať, nikdy som nepociťovala, že jeho vychovávala inak. Trápi ma to a často nad tým rozmýšľam, vraciam sa späť do detstva ale neviem na nič prísť. Jediné čo ma napadá su gény, temperament ktorý dostávame do vienka. Dedo aj brat z maminej strany sú mu v mnohom podobní a tam myslím že to vzniklo. Čo je pre mňa ale horšie, že brata, deda a uja vidím aj vo svojom synovi, hoci je ešte malý. Snažím sa a budem vždy snažiť z neho vykresať slušného človeka, no neviem či to čo máme vrodené sa dá moc ovplyvniť.
@calea101 Vravi sa, ze deti "putaju pozornost", ak sa necitia dostatocne sebavedome. Ako je vas syncek na tom so sebavedomim? Ste narocni rodicia - ako hodnotite, ak ma kolisave znamky, zeniete ho do dobrych znamok? Pouzivate nejake tresty, zakazy alebo ako ho motivujete k dobrému chovaniu? Pri nezelanom chovani byva odporucane: Iba realne popisujte co vidite. Aj vam to pomoze vnimat situaciu aj detom... Vidim dievcatko, co sa chce hrat so svojim bracekom. A vidim chlapca, ktoremu sa prave teraz nechce hrat so sestrickou. Co by teraz najviac zo vsetkeho chcel robit tento chlapcek? A skuste vyckat, ci sa chytia. Hovori sa tomu zrkadlenie, pomenujete, co vidite a vyckate, co oni na to. A proste uznat mu, ze nie vzdy sa musi so sestrou hrat, mozno ho to nebavi, mozno to citi ako donutenie. A potom som este citala o "hravych polhodinkach" - vychadza to z filialnej terapie. Rodic da dietatu kazdy den moznost hrat sa s nim a len s nim pol hodinu - ale vsetko je naozaj iba podla toho, co povie dieta. Prebieha to tak, ze sa rozlozili hracky do kruhu a dieta malo vyberat hracky a ak chcelo podavat ich rodicom a urcovat, ako sa budu hrat. Dokonca aj ak rodicovi poda hracku, tak sa ma spytat, ze co teraz, kam ma ist auto teraz, co teraz, co ma macko povedat teraz a pod. A nech sa rodicovi akokolvek nechce, toto je co dieta potrebuje. Byt vypocute, mat realizovane presne svoje predstavy, nech su akekolvek detinske a nech je rodic akokolvek unaveny a chcel by to dieta viest inak. Ak to tak vezmete: skola, kruzky, rodicia - ak ma dieta neustale len pocuvat a posluchat, a nic nie je podla neho, ono to nevie pomenovat, ale buri sa proti tomu. Neposluchanim, trucovanim - nevie tak presne pomenovat unavu, nastvatost z toho, ze mu cosi cez den nevyslo... urobite mu velku sluzbu, ak ho naucite vnimat ako sa citi a povedat to nahlas. Takto za tu vyhradenu hrovu pol hodinku si uplatni svoju volu a bude stastne. Mozete si na hodinkach ukazat zaciatok a koniec, dokonca aj nastavit casovac. Mozete to robit spolu a vysvetlit hned na zaciatku, ze to bude naozaj presna pol hodinka a potom az dalsi den pol hodinka ... lebo aj maminka a ocko potrebuju robit potom dalsie veci - chystat veceru, domace prace, oddychnut si od svojej prace... Dieta by potom malo akceptovat, ze je koniec hry. Tesit sa na dalsi den. A taketo pol hodinky mozete venovat aj dievcatku, aby to bolo spravodlive, ale to druhe dieta by nemalo do vasej polhodinky zasahovat. Je to tazke, rodic naozaj vela zo svojo casu venuje detom, a takto este dalsia hodinka... mozno ak by vam to zafungovalo, tak aj deti budu lepsie spolupracovat, enbude ich treba strazit, rozsudzovat atd...
A este sa mi velmi velmi pacil tento clanok ako maminka naucila svoje dcery, ktore sa tiez zvykli harkat vnimat vdacnost: https://spolupozaskolu.sk/o-vdacnosti/
@calea101 Ahoj, calea101, nedávno som narazila na tento podcast o vzájomných vzťahoch medzi rodičmi a deťmi s psychologičkou a koučkou p. Valábkovou https://ipcko.sk/chcel-by-som-byt-lepsi-rodic/ ..verím, že si nájdeš čas a možno ti to v niečom pomôže. Držím palce.
Ťažká situácia, na gény by som to nehádzala, neskúšali ste vyhladať psychológa? Je v zlom veku a každý zlý krok to môže zhoršiť, psychológ by vedel poradiť čo a ako... vieš,to, že sa pri trestoch dáva do pozície chudáka môže byť len citové vydieranie vás ako rodičov, lebo vie, že to zafunguje, možno je natoľko rozumný, že vie, že ťa táto situácia štve, ... Má dostatok aktivít, dostatok kamarátov? Chová sa tak aj k nim alebo len k sestre? Pokiaľ áno tak ide len o dlhodobú žiarlivosť... dcéra je tá, ktorá je kludná, v pohode, bezproblémová, určite je tvoja "princeznička" , a on je ten, ktorý mal od jej narodenia dávať pozor na bábatko, na malú sestričku, ... skús si spraviť nejaký výjazd len s ním, napríklad si raz za týždeň zaplávať len ty a on alebo manžel a on, ísť len s ním na pizzu či do kina a pod. aby sa cítil dôležito. A počúvajte ho, aj keď tára, ale počúvajte... to len také moje rady a typy, konkrétnu skúsenosť nemám len nasávam problémy mojich sestier či kamarátok čo majú deti v podobnom veku ako ty....dúfam, že sa to zlepší. Pevné nervy!!!