Strach o dieťa

presne,nepozeraj spravy,,je to potom len deprimujuce,Ja už mam velke deti,tiež som sa bá
la,aby sa im nič nestalo,,až na zlomenu ruku na korčuliach,,skús lmysliet na to,že sa mu nič nestane,že je a bude v poriadku.

baby uveríte mi, keď vám poviem, že správy vôbec nepozerám. Lenže kuchyňa je oproti obývačke a svokra stále pozerá správy a presne vtedy keď idem do kuchyne akurát takéto dávajú . Minule +dávali, jak ženská hodila dieťa do latríny, predtým, jak rodičia utýrali 3mesačného, predtým tiež nejaká smrť.. Neviem, či toto ide v správach stále, alebo len aj mám takú smolu, že práve vtedy idem do kuchyne a zachytím to... snažím sa stále zahnať také myšlienky, žijem aj dosť aktívne ale tie sprosté myšlienky sú tam stále...

@seemani strach, o čokoľvek a kohokoľvek, je súčasťou nášho života
zdravý je vtedy, ak nám zabraňuje robiť nebezpečné veci ( skákať z mosta, vrhať sa bezhlavo do vozovky, strkať kovové predmety do elektrickej zástrčky,,, 😉 😀 😉 )
ale akonáhle nám strach zabraňuje žiť normálne, bez zbytočnej a chorobnej úzkosti, už to nie je zdravý a potrebný strach, ale sa stáva patologickým. vtiera sa nám do myšlienok, núka nám katastrofické scenáre v bezpečnom prostredí, zväzuje nám myseľ, neskôr ovplyvňuje činy, začneme podvedome únikovo žiť,...)

ak budeš cítiť, že tvoje negatívne myšlienky a strach ti začínajú prekážať a tvoria väčšinu tvojich myšlienok cez deň, v noci, vyhľadaj odbornú pomoc
dnes už naozaj existuje dobrá terapia aj na zvládnutie takýchto problémov 🙂

držím palčeky 😉 🙂

Ja som na tom ulne rovnako, casto rozmyslam nad tym ci to je normalne, ale strasne sa bojim o svoje deti, ked s nimi nie som bojim sa, ze sa stane im nieco stane, alebo, ze sa nieco stane mne a uz spolu nebudeme, rozmyslam, co by potom s nimi bolo, dnes ked som videla tie spravy o chlapcekovi az mi prebehol mraz po chrbte, bolo to este horsie kym som mala len jedneho syna a teda aj viacej casu na tieto pochmurne myslienky, teraz ked mam deticky dve nemyslim na to tak casto, ale z casu na cas sa objavi myslienka, co ak? Mam dve krasne, zdrave deti, uzasneho manzela a niekedy rozmyslam, ze to je vsetko az prilis dokonale aby v tom nebol nejaky hacik ☹

zatiaľ to našťastie nie je až v takom štádiu, že by mi to bránilo žiť a radovať sa s malého a celkovo zo života, som veľmi šťastný človek, milujem svoju rodinu aj svoje zvieratá a som so svojím životom spokojná.. A práve preto ma trápi, že mi tú pohodu narúšajú takéto sprosté myšlienky.. Ja už som fakt rozmýšlala nad terapiou, aby mi pomohla inak myslieť..

@seemani o tom chlapčekovi som dnes počula v rádiu v autobuse cestou z roboty..Ja osobne televízor nemám,a úplne mi stačí,keď sa kolegovia začnú baviť o tom ,čo bolo v správach.Ide ma poraziť,lebo ja niektoré správy neviem spracovať a mám tendencie o tom premýšlať celý deň,a to potom idem aj do depresie.Toho zlého je strašne veľa,obdivujem ludí,ktorý cielene sledujú TV noviny...

@seemani Ahoj, dobre, že si sem napísala. Keď svoje obavy dusíš v sebe a ešte si sama pripadáš ako magor (veľmi dobre to poznám), tak to Ti určite Tvoje stavy môže len zhoršiť. Keď o probléme začneš hovoriť, zrazu sa Ti až taký strašný nezdá. Ja som tiež dosť úzkostná, chodím aj k psychologičke, mám obsedantno-kompulzívne správanie, dozvedela som sa do psychologičky, že je toho teraz medzi ľuďmi strašne veľa. Určite, ak sa dá, tak sa vyhýbaj správam - či v telke alebo v rádiu. Neviem či sa dá tomu u vás doma nejako vyhnúť a ako ústretová je v tomto Tvoja svokra (ale ak povie dieťatu, že môže porozbíjať poháriky, tak je podľa mňa čudná). Pozri si trebárs športové správy, tie sú väčšinou v pohode. 🙂 No ale v každom prípade vyhľadaj psychológa, dokonca by to možno bolo aj na psychiatra, ale to Ti asi lepšie povie psychológ. Ja som chodila aj k psychiatrovi (úzkosť a depresia - u mňa to bolo spôsobené popôrodnými komplikáciami u dcérky, ktoré sme našťastie zvládli, dcérka je v pohode, ale moju psychiku to stihlo načať), brala som aj lieky, veľmi mi to pomohlo a mám super psychiatra (našťastie som tam už dávno nebola) a vynikajúcu psychologičku, ku ktorej chodím stále. 🙂 Lieky momentálne neberiem, musím si zaklopať, ale netreba mi ich, no som šťastná, že som ich mohla užívať, keď som ich potrebovala. To pochopí len ten, kto zažil... Veľmi Ti držím palce, aby si sa svojich prehnaných obáv zbavila a aby si dokázala brať veci so zdravým nadhľadom. 🙂

@anatalia77 presne si popísala moje pocity po uzretí niečoho takéhoto.. Ja som schopná aj po mesiaci si na to spomenúť a ostane mi tak blbo.. Asi som veľmi empatická, celý večer, čo som sa hrala s malým sa mi v hlave stále dokola motala myšlienka na tú mamičku, jak tam plakala, bože a furt som nato musela myslieť, že ona sa už so svojím synčekom takto nikdy nepohrá a keď sa malý na mňa usmial, až mi slzy vyšli, že čo by ona dala za úsmev svojho malého.. Kks ja takéto nechcem prežívať, ale neviem si pomôcť, musím nato myslieť a potom sa mi vyjavujú všelijaké scénare... ☹

@seemani inak mala by si asi pri zhoršenom "pociťovaní"zauvažovať nad tou terapeutkou,aby tieto myšlinky neprešli do obsedantnej formy ☹
Ja sa musím doslova v hlave násilne preprogramovať,inak by som skončila na psychiatrii.Viem ako sa cítiš.A nedokážeš si pomocť.Pritom to je len naozaj empatia,ale všetkého vela škodí ☹

@seemani tiez mavam obcas tieto pocity, hlavne ked mi ako babatko 2 krat skaredo padla na hlavu a raz zo smyklavky z dvoch metrov, a to som bola pri nej! proste som ju nezachytila. Odvtedy som taka opatrna a uzkostliva, ze az. Az si pripadam divne, ked vidim aj cudzie malicke dieta, co ledva chodi vyliezat na smyklavku a mama v nedohladne, az mi je zle a som v strehu.
A kedysi som pozeravala aj modre z neba, uz nemozem proste, je tam vela smutnych pribehov a aj co sa tyka deti a osudov, normalne mi z toho zacalo byvat zle, odkedy mam dieta...
Strasne stresujem aj ked ochorie, dva krat bola tak skaredo chora, ze som bola zufala, ked som ju videla ako trpi a odvtedy mam aj averziu voci skolke, kde je kopa chorych deti a uz len teraz za september mi doniesla dve choroby a to tie najhorsie este len pridu. No vela veci je, ktorych sa bojim

@mijunik ďakujem za povzbudivé slová 🙂 , psychológ či psychiater nikdy nie je na škodu, v dnešnom svete je už podľa mňa takýto človek až nevyhnutný 😉 .. A svokra nie je divná, to ja som v skratke napísala, ale ono to bolo obšírnejšie, proste mu ukazovala vytrínku s pohárikmi a rozprávala, že keď sa naučí chodiť, tak bude všetko skúmať a že tie a tie poháriky aby jej nerozbil, lebo sú vzácne a že tie a tie môže. Ale samozrejme čím viac bude malý chápať, tým menej bude otom rozprávať. My sa ešte s mužom smejeme, že keď naozaj k rozbitiu dôjde, jak sa bude rozčulovať ,,a že sklo potom bude ona vysávať, keď nato malého láka 😝
Dá sa vyhnúť tým správam tak, že nepôjdem do kuchyne .. Pretože ich pozeráva aj dedko, svokrin otec a on je už staručký, je to jeho monotónna činnosť, nechodí už nikam, tak aspoň tuto kuká, čo sa deje vo svete, viete ako sú starý ľudia na správy 🙂
Každopádne začnem o tom viac komunikovať, min. s mužom, on je môj osobný psychológ, on všetko berie tak fajnovo, vždy ma vie tak nejak upokojiť, skúsim to prebrať sním a keď ma to neprejde, tak pôjdem k psychológovi.
Inak ty si za neho platila, alebo ťa poslala doktorka k nemu? Ako to je?

@nefertitka presne, to modré z neba, raz tam bol chlapček, čo mu mama zomrela pri pôrode a ptoom ho otec s macochou bili. ja som plakala jak malá..
A to si vystihla že po pôrode, predtým som takéto nemala, aj Keď v telke také bolo, prišlo mi bábätka ľúto, ale nejak som to neprežívala. Ale teraz, to je horor...

@seemani presne, ked mas dieta tak sa onho proste bojis, a niekedy aj prehnane, nebolo toto ditko nahodou vymodlene?Lebo nase bolo a mozno aj tomu trosku pripisujem toto cele

@seemani tak o takomto strachu by som vedela rozprávať aj ja 😔 mám jednu dcérku, vymodlenú, krásnu, zdravú a tiež ma občas napadne, že čo ak sa jej niečo stane, ochorie apod alebo mne a nebudem sa o ňu vedieť postarať, stratí rodičov, proste tiež katastrofické scenáre a to aj vďaka všetkému tomu negatívnemu, čo nám dennodenne prúdi do hláv či už z telky, rádia, filmov, seriálov... Prestala som pozerať správy, hlavne Krimi na Jojke, tiež Modré z neba, lebo to mi naháňa tiež hrôzu, keď vidím tie choré detičky a tragédie v rodinách, no aj napriek tomu ten strach tu pretrváva 😖 Je to asi tak trochu aj prirodzené. Ten strach tu bude vždy, sme predsa rodičia, musíme sa s ním však nejako popasovať... O psychológovi ešte neuvažujem, no uvedomujem si, že musím niektoré veci vnímať triezvejšie, aby som sa nedopracovala až tak ďaleko... držím aj tebe palce

@nefertitka bol neplánovaný, ale od začiatku sme sa na neho veľmi tešili

@bobi3 ja nepozerám nič,ani modré z neba,stačí mi,že s jedným aktérom z tých príbehov musím pracovať,a je na zvracanie..

@bobi3 ďakujem, no ja som tip človeka, ktorého aj najmenšia obava či nepokoj alebo len zlá nálada dosť vykolají. ja som šťastná, keď som šťastná a nič moju radosť nenarúša.. 😉

@seemani tie nagatíva bohužial patria do života,s tým nič nenarobíme,akurát je na nás,aby sme to vedeli uregulovať,aby nám to nenarúšalo bežný život.
Inak ja som mávala až také stavy,že mi bolo blbo,úzkostivo,dokázala som sa vykenkovať až na odpadnutie..

@anatalia77 mne je z celeho modreho z neba na vracanie

@seemani ja som neplatila ani psychiatra, ani psychologičku, ide to cez poisťovňu. K psychiatrovi ma poslala moja doktorka (to bolo v roku 2007 tuším, ja som však už k nej prišla s tým, že potrebujem psychiatra, ona mi to len potvrdila. 🙂 No a k psychologičke už ani neviem ako som sa dopracovala, ale zlatá žena je to. 🙂 U nej mám 20 sedení preplácaných poisťovňou a potom by som si už musela platiť, ale mne to za to stojí. Človek sa u nej vyventiluje, ona presne vie, čo a kedy povedať. Niektorí ľudia sú takí, že by ani za ten svet nešli k psychológovi a už vôbec nie k psychiatrovi, veď nie sú predsa blázni! Keď som sedávala v čakárni u psychiatra, tak len jeden pán tam raz bol tak evidentne "ťapnutý", nejako sa triasol, bolo skrátka vidno, že nie je OK. Ostatní - na nerozoznanie od "zdravých". Moja teta je klinická psychologička, preto od malička tieto veci beriem úplne normálne, že na všetko má byť odborník - aj na liečenie duše. Mne to nepríde ani trochu čudné, že človek ide za psychológom alebo psychiatrom, keď treba. Je super, že Tvoj manžel je "Tvoj psychológ". Je veľmi dobre, že sa mu môžeš zdôveriť (ja mám tiež takého muža). 🙂 Chápem, inak, Tvoje ustráchané pocity, to zažíva asi každá maminka. Akonáhle sa narodí dieťatko, tak ochranársky inštinkt sa zapne na najvyššie obrátky a všetko prežívame určite viac ako muži. Ja si napríklad neviem predstaviť, ako budeme raz púšťať dcérku samu do školy a zo školy. Má takmer 8 rokov, ale viem, že minimálne do desiatich ju budeme do školy voziť a potom - ja by som najradšej ešte aj na strednú ju vozila... 😀 Synček je zatiaľ maličký, má dva rôčky, tak s ním toto budeme riešiť až neskôr, ale nemysli si - tiež sa o nich oboch bojím. Tiež sa mi zdá, že to preháňam, ale potom, keď sa dozviem niektoré informácie (nechtiac samozrejme), tak som rada, že som možno niekedy až prehnane opatrná. Ja myslím, že práve psychológ Ťa môže naučiť tú správnu mieru opatrnosti. 🙂

tak toto tiez velmi dobre poznam strach kazdy den ci budem s mojim zlatickom aj zajtra ci sa nic zle nestane atd.Tiez bojujem z myslienkou ist k psychologicke staci aby mala zacala plakat vedla v izbe a srdce mi bije ako splasene ☹ a nech rpbim cokolvek dlho mi trva upokojit sa. ale presne ako bolo pisane aj moja je vymodlena. tak drzim palceky vsetkym maminkam ktore su na tom podobne.

Dievčatá,nechcem byť voči vám zlá,ale toto "oživovanie" jednotlivých strachov nie je dobré!!!Čo keby sme na dnes skončili,a prepli sa do niečoho užitočnejšieho?
Je tu dosť tém,kde sa dá poradiť,ale aj zasmiať.Čo vy na to?

@seemani - ja som taka rada ze si zalozila tuto diskusiu. Tieto hrozne myslienky prenasleduju aj mna a som s toho uplne na nervy uz si myslim ze som uplne sibnuta 😒 Uprimne som rada ze nie som sama 😖

@seemani Ahoj, myslím, že to, čo prežívaš, je u čerstvých mamičiek úplne bežné, alebo aspoň veľmi časté. Teraz píšeš pod vplyvom tej strašnej tragédie, ktorá sa dnes stala, takže to asi práve prežívaš intenzívnejšie. Ja mám presne tie isté pocity, od narodenia synčeka sa oňho stále bojím, pol roka od narodenia sme používali monitor dychu, lebo som mala hrôzu, že mi prestane v spánku dýchať. V dome máme dosť strmé schody a istý čas som si vždy, keď som ho po nich niesla, predstavovala, ako sa z tých schodov zrútime a buď tam rovno umrieme, alebo sa zraníme tak, že ja ochrniem a nebudem sa môcť pohnúť, aby som mu pomohla a budem bezmocne hľadieť na svoje umierajúce dieťa. No, úplne mi šibalo. 🙂 Teraz už má malý cez dva roky a po schodoch chce chodiť sám. A vieš, ako po nich ideme smerom dolu? Ja kráčam pred ním, otočená tvárou k nemu, čiže schádzam po schodoch pozadu. Tuším by som mala navštíviť toho psychiatra spolu s Tebou. 😒

@rebeka25 úprimne aj ja.. tak nám asi nešibe, asi je to normálne 🙂

@seemani kazda matka sa boji o svoje dieta, len niektore menej a niektore viac 😉 ...Avsak ak toto nasu mysel zamestnava takmer non stop a vsetko vidime ciernobielo, nie je to len pesimizmus.. 😕 .treba si najst nejake relaxacne cvicenia, alebo sa chvilku odputat...moze to totiz prerast do problemov ako nespavost, depresia a pod..
Ja ta uplne chapem,pretoze ja som na tom podobne..vo vsetkom vidim hororove scenare,ale napr kamaratka je asi uplny opak,sice vrravi ako sa boji o maleho,ale obcas mi pripada,akoby riskovala..z mojho uhlu pohladu..

V tomto nie si sama.Ja sa tiež strašne bojím o svojho syna ,bojím sa najviac ale toho že zdedí po mne moju chorobu lebo tamje pravdepodobnost sice mensia ale je...ale nejde iba o to bojim o to,ze dostane trebars nejaku vaznu chorobu ,a ze zomrie,a podobne myslienky,a nemozem kvoli tomu spavat,myslim na to ze co ked...uz mi z toho sibe... ☹

baby úprimne .. som rada, že som to tu napísala, je dobré vedieť, že to čo cítim, cíti snáď každá druhá mamička a podobné myšlienky netrápia len moju myseľ 🙂 Hneď sa mi ľahšie dýcha, že nie som na tom až tak zle..

baby neblaznite.... normalne som soknuta, ake brutal myslienky vas prenasleduju... urcite nepozerajte reflex, modre z neba... ved to zdepta uz aj neviem akeho optimistu... co najviac chodte von, ku kamoskam, inym detom.. citajte knihy, sportujte, ja podla seba viem, ze najlepsia ocista pre dusu je, ak nezapnem internet par dni- obzvlast ak necitam temy tu na MK, a ked sme niekde na pobyte, napr. len 3 dni, internet a telku uplne vypustim z hlavy- a je to najlepsie co moze byt.
@seemani
ked svokra pozera spravy, ty chod do inej izby, si citat napr.