Prvé týždne s bábätkom. Mali ste strach, či robíte všetko správne?

Ja čakám druhé a tiež sa toho bojím čo bude ako to dám hlavne to kojenie 😶malého som asi dva týždne toto bude niečo Nové takže uvidíme 😁😍ale hlavne nech je tu snami ,😍

ja si uprimne tie prve tyzdne ani velmi nepamatam 🙂 zvladne to kazda mama, to spravanie sa je podla mna uplne instinktivne. Kojenie zaberie vela casu a malicke aj vela spinka. Takze je to hlavne o zvykani si na seba a o tom, aby sa mamicka zotavila po porode.
Mne velmi pomohlo, ze prve dva tyzdne bol s nami doma muz, mala som cas na osobnu hygienu, ktora je po porode velmi dolezita, a kazdy den domacu dobru stravu.
Spominam si na prvy den, ked odisiel do prace. Bola som doslova vydesena - ale zvladli sme to uplne v pohode, babatko treba vela mojkat a byt pri nom - ale ked prisiel z prace domov plakala som od stastia :D

Vsak to ze ked je tu so mnou muz alebo mama je vsetko super. Ale ked ostanem sama tak mam strach nech vsetko zvladnem.

@veto2 prve dni budu tazke, ale najdes si system. pre mna bol dolezity rezim, sme rezimova rodina, aj maly, a to nam vyhovuje. cize som presne vedela, co kedy a na co budem/nebudem mat cas

Určite to zvladnes, ani nad tym nemusis rozmyslat, tie prve tyzne po porode fungujes na akehosi autopilota a robis veci instinktivne. ja som bola po porode uplne mimo, stale strasne unavena, najradsej by som len spala, ale ked babo zaplakalo pudovo som sa zvihla a isla spravit co treba. postupne si najdete system, aby si si stihla aj oddychnut. nehanbi sa poprosit o pomoc niekoho blizkeho. hrozne ti pomoze ak ti niekto navari, alebo len popestuje babo, aby si si mohla pospat, za to sa nemusis hanbit. obycajne byva rodina rada, ze si moze babo popozerat a popestovat bez tvojho prisneho dohladu 🙂

@veto2 nemala... Prvý týžden bola u mňa mama a potom na 90% sama... Keď budeš v tom celý strach opadne neboj....

Ja som mala po prichode z porodnice strach byt s malou sama. Ze nebudem vediet, co mam robit. Mala som stale taky stres, kedy sa zobudi a bude nieco chciet, plakat... A ked sa zobudila, tak som sa o nu nejak automaticky postarala a nechapala som, z coho som ten stres mala a o chvilu som ho mala zas 🙂 o par dni-tyzdnov to preslo. Ale bude mat dva roky a stale som nervoznejsia, ked je muz viac dni prec.

@veto2 improvizácia, intuícia, a dáš to 🙂

Tiež som mala nenormálny stres. Hnevala som sa na muža, že ma s dcérou nechal samú a on si išiel vpohode do práce 😆 Mala som stres z každého jej pohybu, zamraučania, plaču, dojčenia, kakania...V pôrodnici som bola relatívne spokojná, aj keď som sa pristihla ako sedím na posteli, pozerám na toho malého človiečika a prajem mu, aby sme to prežili v zdraví, že snáď jej nijako neublíźim 😆 Vedela som, že ak ja nejako zlyhám v starostlivosti, tak sú tu ešte sestričky, ktoré ma zachránia 😆
Teraz sa na tom strašne zabávam ako som rozmýšľala, prečo som stresovala. Dcéra má už vyše roka. Stres mám len keď je chorá. 😄 Poznám ju ako svoju dlaň, viem ako na ňu, ako sa o ňu postarať. 🤗 PS: ja som predtým vôbec nebola mamičkovský typ ženy, deti mi niekedy vadili, ale dcéra to prelomila. Odkedy som matkou som iná 😄 dokonca sa mi popôrode zlepšila postava 😀

prve tri mesiace masaker obaja s muzom zniceny potom to slo 😊

Mam druhe aj pri tom mam obavy 🙂 to k tomu patrí treba požiadať o pomoc keď citis že treba ale pokiaľ je babo zdravé všetko sa zvladne aj keď to nie je tip top 🙂

Ja som rodila planovane v 22 rokoch, v tom case som mala 2 krstne deturence, v skolkarskom veku, na nich som sa vsetky zrucnosti naucila, takze som bola v pohode 😁 Napriklad teraz su moje deti 11-rocne a su najmladsie deti v rodine, takze babo som uz dlho nedrzala v naruci ... skor teraz by som mala problem 🙊 🙂

@veto2 my sme bývali s rodičmi,takže veľa mi pomohla mamina, teraz čakáme druhé bábo po 5 rokoch a mám pocit,že som všetko zabudla 😊 hádam sa mi pamäť obnoví, hlavne,aby sa narodilo zdravé a nejako si už poradime

ja mavam obdobia kedy sa nesmierne tesim, velmi moc ale obcas ma prepadne velky strach, rozmyslam, ci je zdravy, ci uz nie je enormny, ale nie je to nic konkretne, len ako to vsetko zvladnem, ci vsetko stihnem pripravit (sme v adopc. procese) a v najhorsie strachy su ci budem dobra mama. Rozum samozrejme ma kopu odpovedi, lenze strach byva velmi iracionalny a niekedy sa neda prekonat, zatial mi pomoholo sa vykecat a vyplakat mangelovi a ten sa priznal, ze ma hysaky tiez 🙂

@veto2 môj malý bude mať čoskoro 4 roky a niekdy o sebe stále pochybujem či robím všetko správne 🤣ale keď si to zoberieš zo strany dieťaťa, inú mamu nepozná a teba miluje bezpodmienečne a keď mu tu lásku opätuješ, tak nemusíš mať strach 💜

@zuzinapipina najvacsia vtip na tom je, ze nerobime vsetko spravne 🙂 v nicom 🙂 matematicky to nie je mozne 🙂 skor najst ten sposob ako to brat "no a co?"...

Ahoj...strach nie...dopredu som nad tym ani nepremyslala...v nemocnici ak je spravny personal ti vsetko vysvetli, ukaze...pediatricka mi pri navsteve novorodenca dala vytlacene instrukcie ako postupovat ak sa nieco vyskytne zo zdravotneho hladiska, zoznam zakladnych liekov...vsetko ostatne som riesila za pochodu, riadila sa tzv. sedliackym rozumom a intuiciou.
Takze sa tym nezatazuj, prvy mesiac je narocnejsi, no zvyknete si na seba, vytvorite si rezim a bude fajn...a ked babatko nebude mat koliku, reflux a bude dobre papat, o to to bude menej stresujuce...a budete si uzivat jeden druheho. Hlavne treba mysliet pozitivne.
My zeny sme silne, a preto mame tu cest nosit titul MAMA.
Drzim palce 😚

Pri prvom to bolo najhoršie, mala som asi aj ľahšiu popôrodnú depresiu, premna to bolo naozaj smutné a chaotické obdobie, ktoré našťastie prešlo po 3m.. nerada na to spomínam.. keď som mala dve, deti bolo to naopak najkrajšie obdobie čo som v materstve zažila a keď tri, bolo to opäť narocnejsie, hlavne preto, že tretí bol veľmi náročné dieťa do 3rokov..

Ale čo chcem podotknúť, hoci už mam tri deti, dalo by sa povedať, že sme prežili už všeličo, aj tak o sebe pochybujem, či robím všetko správne a nepochybujem o tom, že robím kopu chýb ale snáď aj niečo dobre.. nič nie je dokonalé, ani výchova, ani mamy, ani deti, nič..

Bábätkovske obdobie trvá len chvíľku, vlastne celé detstvo trvá len chvíľu, netreba sa zbytočne trápiť a báť.. rob všetko s najlepším úmyslom, ver svojim inštinktom a riad sa svojim presvedčením.. tak to bude správne a keď aj niečo správne nebude, nevadí..

ja som sa tiez bala. ked mi ju priniesli na izbu v porodnicu tak som zrazu vobec nevedela ze co ja s tymto balickom teraz... nikto mi nic nevysvetlil, sestricky na mna nemali cas. tak som ju prvykrat prebalila a vsetko zaspinila :D ale potom to dako preslo a ja som si len uzivala nekonecnu radost ze mam babatko. nejak som nemala cas nad tym rozmyslat, ci to zvladnem. clovek to zvladne, lebo musi... ubolena, unavena, ale ides, lebo sa neda inac🙂

@veto2 jasné že som sa bála. Ale ja mám také "šťastie" na ľudí okolo seba 😁 Ostalo to jednoducho na mne. Mama býva ďaleko, volala som ju nech mi príde pomôcť, hneď ako sa vrátim z pôrodnice. Horkoťažko teda prišla v ten deň, aj keď chcela o deň neskôr. Akurát som bola viac nervózna, lebo ona sama už tiež dlho nemala skúsenosť s bábätkom, takže mi poradiť nevedela. Zistila som že, a 5 dní v pôrodnici som sa naučila všetko čo som na začiatok potrebovala. S ostatným mi poradila sestra od pediatričky aj pediatrička. Mala som na ňu veľké šťastie a vďaka nej som rozbehla dojčenie a prekonala krízy 🙂 Neboj sa. Zvládneš to

Mňa na starostlivosť o bábätko dobre vycvičila zdravotná škola. Tam sme už ako 15 ročné puberťáčky makali na praxi okolo novorodencoch či na detskom oddelení. Vtedy ešte žiadny rooming in nebol. Bábätká sme kúpali,obliekali, krmili jak na páse. Keď prišli vlastné deti tak to už nebola pre mňa novinka. Už som mala prax v rukách. Mohla som si robiť vlastným tempom a nikto mi dieťa nebral preč. Ale bola som rada že mám iba to jedno a nie polku oddelenia 😂. Napriek tomu že mám 5 detí tak najkrajšie a najemotívnejšie pre mňa bolo práve to posledné. Uvedomila som si,že to obdobie bábätka prežívam naposledy. Jedna etapa života sa mi po 12 rokoch tehotenstiev a pôrodov končí.

Moja najstaršia sa narodila riadne v 40. týždni, no veľmi maličká 1,65 kg a 36 cm. Bola donosená, ale nemala dostatočný prívod živín, lebpo som v 6. mesiaci spadla. Pupočná šnúra sa pretočila a potvora mozog bral čo najviac pre seba. Dokonca aj vo večerníku bola o nej zmienka, keďže šokovala pôrodníka. Chytila ho za prst a usmiala sa. Takmer ho bolo treba ratovať. Na 8 mesiacov chodila, na 9 povedala 1. vetu :"Tam baba bác". To moja mamka na prechádzke spadla a malá na 2. deň ukázala kde. Bola zvláštne dieťa, úplne iné ako ďalšie 2, ktoré boli úplne normálne. Ona v 3 rokoch chodila sama ráno do jaslí, nikdy nemala dvojku ani v žiackej knižke, skončila 3 vysoké školy, atď. a teraz nám po 40. lezie dokonale na nervy svojou premúdretosťou. Ale vždy má pravdu. Keďže bola donosená, nejavila žiadne známky nedonosenia podľa vtedajších diagnostík pred 42 rokmi, pustili ma s ňou domov na 6. deň. Keď ju sestrička obliekala v šatni na pulte, manžel prišiel za mnou za plachtu, kde som sa ja prezliekala a zeleno - fialový sa zmohol iba na: "Veď je to ako kurča 2. akosti". Mama bola v tom čase v nemocnici a prišla mi pomôcť moja mladšia sestra. Postarali sme sa o malú "maximálne", len sme ju zabudli prebaliť pol dňa a to bola v látkových plienkach. Po rozbalení sme ju museli strčiť pod vodovod. Ale nikdy som nemyslela na to, že je drobné, krehké, nezvládnem. Jednoducho žena má v sebe gén, ktorý po pôrode sa zobudí a mamičku naštartuje správnym smerom.

Ja som mala velky strach...bola som uzlik nervov...ked bol manzel doma tak v pohode ale ked sme ostali same tak to bolo horsie...najtazsie boli asi tie prve 3 mesiace, ale my sme mali aj problemy s dojcenim a to bol kamen urazu...teraz ma 10 mes a je to super, len ma mrzi ze som si viac neuzila to malicke babatenko ked si ho polozis na seba a v momente zaspi ...uz len pre ten krasny pocit by som isla do toho znova❤️

Ale kľud.. ja som sa bála malú aj obliecť, keď som išla z pôrodnice... Potom som s ňou bola sama a zvládla som to. Veď kto iný by mal? Som mama a hotovo. Čo by si nezvládla? Nakŕmiť, prebalit, umyť? Zatiaľ nič ďalšie netreba 😁

Bola som totálne stratená a nevedela som si zvyknuť na novu situáciu. Nevedela som nič či dobre robím. A hlavne som nemala silu lebo som bola strasne zničená a vkuse bol maly na prsniku. Ale po 3 mesiacoch som si zvykla a začala sa z toho všetkého aj trocha tešiť. Proste som nebola z tých mám co hned giga dávka lasky všetko krasne ruzove. U mna to slo postupne ale to vsetko bol len strach .