Prvé dieťa mám náročné. Bude aj druhé také isté?
Ahojte mamičky,
chcela by som vás poprosiť o názor, skúsenosť či postrehy. Som mama 20 mesačného synčeka. Od narodenia je to veľmi náročné dieťa. Málo spával a stále málo spáva. Je veľmi plačlivý, zlostný. Bolo a aj je náročné s ním čokoľvek urobiť, či je to prebaľovanie, obliekanie ... V noci sa často budí. Vyžaduje si moju maximálnu pozornosť. Nechce sa hrať sám. Je takmer nemožné pri ňom čokoľvek robiť. Večne je v pohybe, každú chvíľu čosi ťahá zo stola, vyťahuje zo skrinky... Napriek tomu že máme všetko zabezpečené aby si neublížil, vždy si nájde niečo. Je zdravý, ale ako povedala detská psychologička má vzdorovitú povahu a momentálne už aj prejavy vzdoru. Je na mňa veľmi naviazaný. Žiarli na akékoľvek iné dieťa ktorému sa napr. na detskom ihrisku prihovorím a aj na manžela keď nás vidí objať sa. Viem, že ste toto čo opisujem mnohé prežili alebo aj prežívate. Veľa ľudí mi hovorí, že by mu pomohlo mať súrodenca. Priznám sa, že sme nad tým premýšľali. V robote tiež mám takú možnosť - zostať na druhej MD. Ale práve preto, že je náš malý taký aký je sa bojím mať druhé dieťa. Neviem si predstaviť vstávať v noci k dvom plačúcim deťom. Nemá mi ani kto pomôcť. Svokrovci sú starý (po 70ke) a moja mama je do večera v robote a manžel tiež toho doma veľa nepobudne.
Zažili ste to niektorá, že ste mali druhé dieťatko keď to prvé bolo také náročné? Ako ste to zvládli? Prípadne zmenilo sa príchodom súrodenca to prvé dieťa? Kamarátka mi tvrdí, že najstarší syn bol taký istý ako môj Alexejko a keď mal 6 mesiacov otehotnela s mladším a jeho narodením sa vraj starší úplne zmenil, prestal plakávať atď. Jasné, že nebudem rozhodnutie dať život druhému dieťaťu podliehať rozmarom prvého dieťaťa, ale snažiť sa úplne naplno asi ešte nejdeme.
Budem vďačná za každý názor 😉
presne takého istého synčeka mám doma (až na tú žiarlivosť) a presne rovnako riešime súrodenca. Manžel kategoricky odmieta, vraj by to už druhý krát nezvládol a ja by som strašne chcela ale aj sa bojím lebo medzi časom sa mu zmenila práca chodí aj na 2-3 dni v týždni na druhý koniec Slovenska. Už s jedným je to o držku niečo robiť alebo niekam ísť. neviem si to predstaviť v praxi, vonku je ako odtrhnutý z reťaze a čo spravím s kočíkom na ulici keď sa mi rozbehne malý preč (a beží teda riadne rýchlo) a keď mi aj to druhé bude tak strašne plakávať v kočíku ako Adam? keď bude spávať 5x po 30 min za deň? bude odmietať jesť?? no neviem...... veľmi by som si chcela užiť ešte jedno bábätko a aby mal syn súrodenca lebo ja som jedináčik a mužova sestra deti mať nebude, tak náš syn nebude mať žiadneho rovesníka v rodine.
Ja by som to asi riskla len muža neviem presvedčiť 😀
@salome51 a ako spolu komunikujete? Mozno si len s malym nerozumiete a potom je z toho frustrovany. Skuste sa trosku zaoberat smerom respektujucej vychovy, Vychova k uspesnemu rodicovstvu (Bez porazeneho) Thomas Gordon, Respektovat a byt respektovany, Filozofia Marie Montessori, Nevychova, a pod. Velakrat si ani neuvedomujeme, akou malou zmenou komunikacie a pristupu sa zrazu meni aj dieta. Aj ked, ano, urcite mame kazdy aj svoju povahu. Takze z toho logicky vyplyva, ze dalsie dieta moze byt, aj nemusi byt, podobne ako prve. Kazdy sme original. A o tom, ako sa a ako dieta pripravit na surodenca, urcite tiez najdete mnoho clankov a rad. Urcite sa na to treba pripravovat. Ale ako, to uz zavisi od toho, ake dietatko je, citliveho pristupu, to uz kazda maminka by sa mala snazit najst ten najvhodnejsi sposob sity priamo na jej dietatko. Ja mam dvojcata. Kedze nikdy nepoznali mat pozornost rodicov len pre seba, nikdy neboli v roli jedinacika, tak som tak nejak mala pocit, ze netreba nijak zvlast riesit. Len sme prejavovali radost, ze pride babatko, sledovali brusko, rozpravali o tom ostatnym. Navyse boli zvyknuti chodit aj bezo mna niekam a tiez na kolektiv. A skutocne nebol problem. Ale dvojcata su specificke, v tomto sme to mali jednoduchsie.
@salome51 moj nazor je taky, ze ak si neviem dat rady s jednym, ja ako riesenie nevidim si spravit dalsie dieta... aspon v tomto obobi, ked veci chape este vacsinou cez emocie a tazko mu budes vysvetlovat, ze dalsie dieta potrebuje pozornost...ja by som skor pracovala s prvym dietatom...ovladnut jeho vzdor, jeho povahu atd...az potom riesit dalsie dieta.
Treba brat do uvahy, ze to dieta povyrastie. Povaha mu sice ostane, ale za rok trochu zrozumnie a prejavy, ktore ma teraz okolo dvoch rokov sa zmenia. Takze ja by som sa toho nebala. A aj spanok moze byt u dalsieho babatka iny. Ono je to vzdy tak trochu loteria, aku povahu zdedi dieta. A navyse, ked ten druhy surodenec povyrastie, tak ten starsi ziska parnera pre hru a nebude tolko zatazovat rodicov. Len by nemal byt prilis velky vekovy rozdiel, lebo potom vyrastu dvaja "jedinacikovia".
Tak počkajte ešte zo 2 roky a majte druhé potom 🙂 Nikde nie je napísané, že už už musíte mať 🙂
@salome51 @katka708 dievčatá, mám dve dcéry.. tá staršia bola ako bábätko neskutočne náročná - mali sme obrovské problémy s kojením, veľmi málo spávala (keď dala hodinku za deň bola som šťastná prešťastná).. ako rástla, mnohé veci sa zlepšili, ale jej náročnosť sa zase ukázala v niečom inom.. neustály pohyb, žiadne že sadnem si a hrám sa, k tomu prvé prejavy vzdoru.. no povedali sme si, že ju jednoducho príjmeme aj s jej náročnosťou a fungujeme ďalej.. toto nám dosť pomohlo - uvedomiť si, že je naša a ľúbime ju takú, aká je.. a keďže si myslíme, že súrodenci sú dar, naplánovali sme jedného aj dcére.. počas tehotenstva mi všetci vraveli, že druhé bude iné, že dve deti nikdy nie sú rovnaké, že toto druhé bude určite pokojné, tiché, atď.. a.. prd makový :D mladšia spala rovnako málo, vyžadovala si moju neustálu prítomnosť, do toho mala neskutočné koliky (vraj dievčatá nemávajú také silné) a mohla by som pokračovať.. ale.. veľa vecí som už aj ja riešila inak, zohnala som babyšatku - bez tej by som prvého pol roka bez ujmy na mojom psychickom zdraví nedala :D a teraz je to fajn, šla by som aj do tretieho :D inak, medzi dcérami je presne dvojročný rozdiel, staršia má teraz 3 roky a dva mesiace, mladšia 1 a dva mesiace.. sme spolu doma lebo staršia nechodí do MŠ a ja si neviem vynachváliť.. áno bolo to ťažké, niekedy o hubu a stále sú dni, keď odpočítavam minúty do večerného spánku, ale nemenila by som.. druhá dcéra bola a stále v mnohom je náročná, ale priniesla do rodiny zase iný, nový rozmer a je pre nás všetkých darom.. ;)
no moj starsi je extremne narocny, na mladsieho brata ziarli stale aj ked mensi ma uz cez rok,skor by som povedala ze jeho povaha sa len vyhrotila tymto. mensi neni o nic menej narocny, lebo aj ked ma kludnejsiu povahu tak je predcasne narodeny, 4x denne cvicime vojtovku, v kuse chory, ma oslabenu imunitu, denne oci na stopkach pri nich dvoch musim mat, a urcite nie som najhorsi pripad .-)
Starsi ma 5 rokov a dodnes je to divoka a tazko zvladatelna povaha. Mladsi 2 rocny je oproti nemu uplne iny. Ina povaha, ine zaujmy, inak sa prejavuje v rovnakych situaciach... a napriek tomu, ze obaja ziarlia...tak sa nadovsetko miluju 🙂 a to mi staci...
Moj prvy syncek bol velmi velmi narocne dieta az do cca 1,5 roka, uz ako novorodenec mal hrozne koliky a skoro vobec nespal a potom byval vmi nervozny a uplakany. Nocne budenie vkuse. Nejake tie charakteristiky mu zostali, ale je to v norme. A prichodom druheho synceka na svet sa tiez zmenil k lepsiemu, i ked prvych par dni bolo prenho velmi tazkych. Ale tu celmi zalezi nw rodicoch, musia mat vela mudrosti a pochopenia pre dieta aby to dobre znasalo. Na braceka si zvykol a ma ho rad. A babatko je uplne kludne babatko, cize odpoved na Tvoju otazku - ano, je to mozne. S prvym ked bol babtko som nestihala nic lebo som ledva spala a teraz je mi 1000x lahsie s dvoma ako s jednym uplakanym ;)
Sme na tom podobne... Naša má len 7 mesiacov, ale mám pocit, že robí všetko preto, aby bola jedináčik... zatiaľ sa jej to úspešne darí...A keď si k tomu priratam zlé tehotenstvo, ešte horší pôrod a rekonvalescencia... Tak si asi druhé radšej adoptujem a rovno cca 3 ročné 😁 ach jaj...smiech cez slzy 😏
@lauricka jasné, dodnes ľutujem že som si tú šatku nezadovážila keď bola potrebná ale pri druhom si to neviem predstaviť. dá sa s malý bábätkom v šatke utekať? asi nie, a ja 50% času vonku strávim behaním a naháňaním syna. to s kočíkom by sa mi lepšie asi behalo 😀
@salome51 mne našťastie manžel v prvých týždňoch dosť pomáhal, malý mal koliky aj do pol 2 v noci a ja ešte z pôrodnice aj z celého dňa nevyspatá som dokázala aj pri tom plači zalomiť a on držal stráž a mojkal, pestoval, masíroval. aj neskôr keď chodil domov o 7 z práce tak si malého hneď bral aby som si na hodinu vydýchla, prebaloval, krmil,..... a asi aj preto sa do ďalšieho nehrnie 😀
@salome51 ja mam 4 deti. Prva je extrem.od narodenia mala vela svojsku povahu. Druhe sme chceli skoro po prvej, takze som nejako nemala cas riesit ake bude druhe. Je medzi nimi 16 mesiacov rozdiel. Kvoli prvej som sa naplakala, natrapila, studovala psychologicke rady ohladom vychovy, no vsetko mozne. Ona nebola uplne taka ako tgoj, ale bola trdohlava, svojska, neskor potrebovala argumentovat, obhajovat si svoj postoj,.... no namporazku niekedy. A je taka dodnes. Teraz ma 10 a zacina jej veeelmi zaujimave obdobie. Asi 10x za den uvazujem ako sa to da reklamovat. 😀 no ale k tvojej otazke....so ziadnym dalsim dietatom som uz taketo problemy nemala. Ale osobne si myslim, ze to nie je preto, ze maju lahsie povahy, kazda je ina, kazda je svojska ale inym sposobom. Ale pri tej prvej dostavam taky extremny vycvik, ze uz pri tych dalsich mam skusenosti a uplne inak riesim situacie a prohlemy. Takze by som sa isto nebala toho ake bude druhe dieta. Ked je prve narocne, vycvici ta a potom uz zvladnes vsetko hladko.
Za nas: prve extra narocne, druhe presne o 180 stup. uplna pohoda. Tak som pocula ze bude a tak aj bolo. Verim ze aj u vas bude 😉
Dievčatá, asi blbá otázka, ale neviete prečo sa teraz diskusná téma ktorú som pôvodne nazvala "Druhé dieťa?" volá "Prvé dieťa mám náročné. Bude aj druhé také isté?" . Ja som ju nepremenovala predsa. Nevadí mi to, len ma to teraz zaskočilo 😉
@lauricka ja sa vždy snažím pochopiť a prísť na to prečo zase plače. Pýtam sa ho čo sa mu nepáči, čo sa stalo. Len on vždy chce do rúk to čo mu nemôžem dať, chce behať po ceste, vyberať smeti z koša ... Jednoducho chce aby sa všetko točilo okolo neho. Nemôžem mu ustupovať. snažím sa mu všetko vysvetľovať, už som ho nechala napr. aj kôš vysypať aby videl, že to potom musíme spolu upratať. Celé je to o tom, že ma chce mať len pre seba. Skúšali sme aj vysvetľovať, aj zvýšiť hlas či jednu výchovnú po zadku. Bez účinkov zatiaľ 😉 a ďakujem za knižné typy.
@zuz02 inak na to, že sa niečo zmení keď povyrastie už čakáme od narodenia. Najprv nám hovorili že po pol roku sa to zlepší, potom že keď bude sedieť, loziť, chodiť ... no a nič sa nezmenilo. Akurát tak to, že už viem kedy plače len tak a kedy ho niečo bolí alebo niečo chce, lebo si to už pýta. Takže najbližší bod na ktorý sme sa upriamujeme s očakávaním zlepšenia je materská škola 😅
ja by som to toho teraz nešla, lebo synček je ešte malý a bude veľmi žiarliť a to je temer isté, je v tom veku....takže radšej počkaj kým bude mať viac ako 3-4 roky, keď už bude adaptovaný v škôlke a potom , ďalšia vec - aj ty si musíš oddýchnuť trochu...a či druhé dieťa také bude? no môže to tak byť, ale aj ke´d nebude, tak je to náročné aj keď jedno dieťatko je náročné, neriskuj.... všetko čo som napísala je moja skúsenosť, syn mal až 6 rokov keď som mala dcérku...nemala som odvahu - bol taký ako píšeš ty -tvoj synček, trochu sa ustálil v 3 rokoch ( ale nie veľa) a potom až v 6tich rokoch ( to sme mu dávali od 5tich rokov rybí olej pravidelne každý deň a pomohlo na jeho spurnosť a hyperaktivitu) a dcérka ako druhé dieťatko bola do pol roka ako syn - revala a revala a nespala a nespala, po pol roku ( teraz má rok) je trochu iná ako syn, nedá sa povedať či lepšia ale iná, spáva raz dobre raz zle, napr. teraz zle v noci a má už 1 rok a horor...
takže radšej počkaj s druhým bábom , môj názor...
@salome51 mňa na druhé nahovoril mm. Po prvom som mala strašné bobky 😕 Aj keď správanie dcérkyj sa po druhom roku - resp. v období keď začala rozprávať rapídne zlepšilo. Syn je ako med, úplný opak 😵
A inak. Mam 4 deti s roznymi rozostupmi a ziarlivost sme nikdy nemali aj ked deti na mna boli naviazane. Ono je to skor o tom ako ich k tomu budes viezt. Pokial dieta neberie surodenca ako votrelca, tak je to super. A aby ho tak nebral a necitil sa na druhej kolaji, na to si tu predsa ty.
@salome51 My mame doma asi niečo podobné, okrem tej žiarlivosti. Ja som ho odmalička "požičiavala" kde kade takže nie je na mna nafixovaný len ked sme doma sami, tak je zavesený na nohe stale. Je to veeelmi naročné hoci teraz sa to zlepšuje ako nastupil do školky, ma nové podnety a tak. Ale čo chcem povedat je, že druhé neplanujeme. ani ja ani muž. Asi som ti velmi nepomohla 🙂 zhodli sme sa na tom, že sme len ludia a znova si to odkrutit by sme sice o držku dali ale nechceme.
Ja mam jednu sestru a nikdy sme spolu nevychadzali, mame diametrálne odlišné povahy, ja doma za knihami a on od 14tich na diskotékach. možno ked sme mali 8 rokov sme sa ako tak spolu hrali ale vacsinou sme sa len mlátili a to by som doma nechcela. Poznam vela jedináčikov z ktorých vyrastli normalny ludia takže to neberem ako handicap. Radšej dobrý kamarat, ktorého pošlem večer domov :D obdivujem všetky maminy naročných deti ktoré sa pustia do dalšieho, ja osobne nemam na to odvahu. Držím palce.
@mayamibee Ono je to o vnutornom pocite. My sme mali prve take, ze druhe take iste by nas asi dorazilo, nakolko prve z nas urobilo svojou drazdivostou regulernych zombikov prve roky a doteraz je to narocne dieta. Ale ja - hoc sama som jedinacik - a navonok mi nic nechybalo, a okolo som v detstve mala skor kamosky ktore mali s vlastnymi surodencami skor konflikty, detto moji rodicia, cize skor negativne priklady ...ale tak stale cervicek hlodal, ze akoby paradoxne nejake vyrovnanie rodiny bolo treba. Nieco akoby mi naseptavalo, ze kazde dieta v rodine sa postavi na nejaku poziciu obrazne vramci obvodu kruhu a ze dve takto vylozene vychylene ze uz nemozu byt, prave naopak, akoby ma malo cakat akesi vyrovnanie. Nechapala som tieto svoje nejasne pocity, boli velmi slabe a nejasne pritom, ziadna taka ze intuicia alebo pod., ruku by som za to do ohna rozhodne nedala. Ako to len rozlisit od zbozneho zelania, nevedela som. Kazdopadne to nakoniec presne tak bolo a ja s uplnym prekvapenim som zistila ze aj ked s 2 detmi je viac prace nez s 1, ze to druhe akoby pomaha vyvazovat to prve, cize az teraz mam pocit ze sme kompletni. Nie preto ze som chcela viac deti nez 1, ale preto ze kym sme mali 1 nebolo to vyrovane. Neviem ci je to zrozumitelne co pisem. A druhe dieta sice bolo super kludne, ale prve nan ziarlilo, a nie malo. Tam uz nastupila vychova a po rokoch mozem povedat ze je to sice vela o povahach ale zaroven vela aj o vedneni rodiny, my sme vela vela posobili a oplatilo sa. Davali sme na to najvyssi doraz, nebolo to hned, cas a energie bolo treba (co mna zaroven vycvicilo osobnostne, ked si predstavim kde by som bola s 1, bola by som omnoho menej vyspela) ale po rokoch si dovolim povedat ze stoja jeden za druhym, a chapu vyhody toho ked spolupracuju. Obcas sa sarvatka strhne, alebo nepochopenie, ale viac je chvil, kedy super kooperuju a ked ide do tuheho vzdy stoja jeden za druhym. A ja som sa sice nadrela na tom, ale az teraz na svojich detoch vidim o co som prisla ako jedinacik a to som si vzdy myslela ze mam vyhodu cely zivot. Teraz vidim az s tymto odstupom aj nevyhody jedinacikovstva, uplnutie sa rodica az prilis na to 1 dieta, viac sledovania, menej slobody, viac akoby aj nechcenej manipulacie (na viac deti zakonite niet tolko casu co im ale dava vyhodu), a prenasania svojich predstav cim by malo byt, ake by malo byt...sa takto rozlozi.
Len som chcela povedat ze to nemusi byt o obdive, ono to osud vzdy tak nejak zariadi ze sa to prezije. Aj muz sa na tom smeje, ze panbozko/osud nam na prve vylial asi viac narocnosti nez chcel a pri druhom az to vyrovnal do podoby, aby to nebolo v sucte az take, ono to su take pocity, ktore sa nedaju presne vyjadrit, nakolko ja nepopieram ze s 2 je viac prace nez s 1, ale neviem preco paradoxne je to v mnohom akoby aj jednoduchsie. A ja uz nelpiem na takych z terajsieho pohladu nepodstatnych hovadinach ako predtym. Presne chapem tie aspekty ktore pises, aj ja som volakedy presne takto sa nad tym zamyslala a skor aj mala horzu, ze ako to mozu ine matky zvladat, ked ja som nezvladala jedno. A teraz ani neviem ako, ale vo vacsej pohode 2 nez predtym 1 😎
@horana Veľmi s Tebou súhlasím. Mám totiž veľmi podobné pocity ohľadne našej rodinnej konštalácie. A to je vlastne aj odpoveď na Tvoju otázku @salome51. Ja mám 2 chlapcov, starši je tiež z kategórie náročné dieťa, od narodenia uplakaný, zlé spanie, hyperaktívny. Plus sa k tomu pridružila porucha porozumenia a oneskorený vývoj reči, s tým spojený extrémny vzdor. Proste vo veku od 2 do cca 3-3,5 roka to bola hrôza a des.
Ale... Postupne sa to zlepšovalo a zlepšuje. Ja mám medzi chalanmi rozdiel 4 roky a 2 mesiace, menší rozdiel by som nedala. V tom veku 2-2,5 roka, ani myslieť, že by sme mali druhé dieťa (aj keď som vždy chcela 2 deti, aj sme sa s mužom na tom zhodli). Až keď mal starší 3 roky, začali sme 'pracovať' na druhom.
S odstupom času (mladší má 21 mesiacov) hodnotím naše rozhodnutie ako správne. Staršiemu súrodenec prospel a (teraz Ťa snáď potešim @salome51) mladší je oveľa menej náročný, povedala by som, že je "normálne" dieťa, alebo skôr použijem výraz štandardné, je výrazne kľudnejší, lepšie spí, doslova z neho vyžaruje pohoda, rozblázni sa väčšinou len, keď ho starší rozbesní.
Z môjho pohľadu Ti poradím, mať trošku väčší odstup. Skúsiť plánovať 2.bábo, keď bude mať starší aspoň 3 roky, podľa mňa. To sa mu už bude dať viac vecí vysvetliť, bude to jednoduchšie. A dať ho určite do škôlky. Tak aby bol už na škôlku zvyknutý, keď sa súrodenec narodí.
A pridám ešte k Tvojmu príspevku @horana, ten pocit, že až teraz, keď sme 4, sme kompletní, ten mám aj ja. Kým sme mali len staršieho, stále mi niećo chýbalo, teraz je to komplet. 😉
Milé maminky, snáď povzbudím. Náš syn bol maximálne živé, neposedné dieťa. Okolie mu dávalo prezývky ako šibal, zloduch a podobne. Spával všelijako. Tiež som si nevedela dosť dobre predstaviť ako to bude fungovať s druhým dieťatkom, ktoré som chcela mať tesne po prvom pôrode aby som bola na reťazovej materskej. Akonáhle však prišlo tehotenstvo, milý synček sa zmenil. Akoby súcitil s tým ako mi bývalo zle prvé mesiace. Neskôr začal prirodzene chápať a rešpektovať všetko čo s tehotenstvom súvisí a to, že som ho nemohla nosiť, častejšie som bola mimo domu (v nemocnici), určite aj moja pozornosť nebola už 100%-tná. Príchodom bábätka sa chytil kočíka a to čomu som v živote neverila, že bude kráčať popri mne, sa stalo skutočnosťou. Dnes je z detí správna parta. Samozrejme vymýšľajú spolu rôzne huncútstva, večer ponocujú, aj žiarlia na seba ale úprimne mám pocit, že všetko je tak ako má byť, v najlepšom poriadku🙂 Držím Vám palce pri rozhodovaní. Žiadna skúsenosť nebude taká ako tá Vaša. Nech už sa Vám zdajú detičky akékoľvek, často sme to my, kto ich mylne vnímame. Niekedy sa stačí zastaviť, upokojiť a aj dieťa sa prida🙂
@salome51 Nikdy sa neda predpovedat, co bude s druhym dietatom. Aka zmena pride. Jedine, co vieme je len to, ze to zmena bude.
Ja som hlboko presvedcena, ze kazde dieta je darom najma pre surodenca, aj ked to zo zaciatku nevidi. A ano, je to narocne, co narocne, je to o drzku. Aj ja som bola na dve deti sama, manzel v zahranici, rodicia zamestnani a svokrovci pol roka prerabali byt. Starsiu odmietli zobrat do skolky, takze len doma. A bolo to to najlepsie, co sa nam mohlo stat, hodnotim spatne.
Kazdopadne rozhodnutie je len a len na vas, pretoze len a len vy si ponesiete nasledky. Tie krasne aj tie neprijemne.
Drzim palce.