Zdravím. Mám 3 a pol ročného syna. A poslednú dobu sa všetkého boji.. Som naňho sama, vychovávam ho od bábätka iba ja. Nestalo sa nič, že by sa mal zľaknut alebo tak a ja som už z toho na pokraji nervov. Ideme von, nechce ma ani pustiť. Neexistuje aby išiel po chodníku sám. Jakmile ho pustím z ruky že idem vytiahnuť niečo z bundy alebo z kabelky, hneď plač, ale až do záchvatu. Snažím sa snim chodiť von, medzi deti a on ma zo všetkého strach. Nepomáha ani vysvetlenie, ani po 300x keď mu poviem, že sa naozaj nemá čoho báť. Stále sa bojí, stále ma ťahá domov, a keď som snim niekde medzi ľuďmi, drží sa ma ako kliešť. Čoskoro sú nástupy do škôlky a mám obavy, či ho aj zoberú, lebo stále nerozpráva tak ako by mal a jednoducho mám pocit, že som zlyhala. Zlyhala na výchove, že ako mama stojím za hovno... Neviem či to je tým, že som aj vyčerpaná, ale snažím sa byť fakt dobrá mama a dať mu mamu keď som ju ja nemala.... Zlepší sa to? Ako mu vysvetliť, že sa nemá stále všetkého báť?
je to nieco co sa teraz objavilo alebo je to nieco coho sa bal stale? pretoze ak sa to len teraz objavilo, mozno to bude len obdobie... moji mali skor take obdobie hanbenia - nejak vyslovene neplakali, ale to my sme sa vzdy snazili byt medzi ludmi... sesterka nenosi drobca ani len do obchodu, lebo ved kovid... a boji sa fakt kazdeho noveho cloveka
Nebola si ako jednorodic na svoje jedine dieta uzkostliva? Nie si mamina, ktora sa pri kazdej prilezitosti bala, ze jej dieta spadne, tak ho drzala za ruku vsade a stale? Nestrachovala di sa on prilis? To by jeho spravanie vysvetľovalo. Ze je na tebe viac zavisly, ze je nestamostatny, ze je bojazlivy...
Je to len obdobie, si super mama, len máš o neho strach a pochybuješ o sebe, ale vôbec si nezlyhala...ty sa o neho bojíš a on cíti tvoju neistotu a je možno aj preto precitlivený....ja som vychovávala svoju dcérku s mužom, nemala som ani ťažké detstvo poznačené stratou jedného z rodičov a predsa keď mala dcérka asi 8 rokov, začala plakať doma pred spaním, v noci, v škole, za mnou, za všetko, trvalo to asi pol roka, potom to prešlo, museli sme byť len trpezliví, každý večer sme ju hodinu-dve upokojovali, lebo nevedela zaspať, pritom na druhý deň ju čakala škola...neviem čo sa stalo, ale neobviňovala som samú seba, nerob to ani ty