Má spôsob výchovy vplyv na intenzitu obdobia vzdoru?

moj syn este nie je v tom veku, ze by bol v vzdore. ale co som raz citala bolo, ze na priklad nosene deti v satke / v nosici maju kratsiu dobu vzdoru, lebo prezivaju vsetko s mamou a vedia sa lepsie vyrovnat so svojmi pocitmi. zatial to nemozem potvrdit, kedze vzdor este moze prist, ale moj syn je zatial velmi kludne dieta (a nadalej ho casto nosim v satke...)

Ahoj. Ja to delam zatim tak, ze kdyz po ni neco chci a ignoruje me pouzivam system jedna dva tri, kdyz neposlechne na tri, dostane jednu pres zadek. To funguje nejvic, pres zadek ji musim dat malokdy (ale jako jen trochu, ne zadna bitka nebo tak). Jen se to musi dodrzovat dusledne, kdyz ji na tri na zadek nedam, priste mi to pocitani ignoruje a mozu pocitat do aleluja...Ma jakoby cas si rozmyslet, jestli me chce nastvat, nebo ne 😀 Zvyseni hlasu, to nema moc ucinek. Kdyz ma nejaky svuj projev vzdoru, ze se treba hodi o zem ,tak si toho nevsimam. Hlavne se snazim zachovat klid a i to pocitani pocitat bez naznaku hnevu. No ale ne vzdy se mi to teda dari 🙂

..ja vychovávam svoje deti najlepšie ako viem..ako moja mama nás..keď budem mať také deti,ako som ja s mojím bratom,budem na svoju výchovu pyšná..obdobie vzdoru máme za sebou a pubertálny ešte pred sebou,tak dúfam,že si potom vydýchneme obidve strany.. 😀

Ja asi prisne, neviem. Revat po nich nerevem, ani ich netrieskam, ale mame svoje hranice. Vzdor nemali ani jeden - vlastne vobec sa to neprejavilo. Ono to je o povahe dietata v tomto veku, vychova sa prejavi ako taka - teda jej doslednost/spravnost (vyber vhodne) - az okolo tych troch rokov. Spravna vychova zaberie a z nespravnej vychovy vyrastie nevychovany "spratek" - ale realne u dietata okolo 2 rokov nemozes robit o vychove rodicov versus spravanie dietata ziadne zavery.

nuz, citam vas a a teda neviem.
ja som velmi prisna matka a naozaj, co poviem, to aj dodrzim...lenze, gregor je extremne priebojny a tvrdohlavy a teda obcas nemam pocit,ze nasa dosledna vychova by zabrala. takisto som ho nosila velmi dlho v satke (aj muz) a obcas je v nom 1000a1 cert 😎
dokonca o mne nasi znami vravia, ze som prilis prisna, kedze on sa vie v podstate o seba uz sam vramci moznosti postarat...
a aj tak sa vie sam tak vyhecovat (ja to volam samonasieraci efekt), ze ma ide roztrhnut.....takze podla mna to ma len ciastocny vplyv, skor sa to prejavi neskor. velky vplyv ma povaha dietata a obcas sa aj na polovicu mozeme rozkrajat a nic s tym neurobime...som zvedava, co ma caka pri jergusovi 😉

Ahojte, ja pridam svoju skusenost - mam 2,5 rocnu slecinku, ktora ma vselijake fanty uz od vianoc. A prichadzam na to ze pozorujem a prehodnocujem svoju akciu a jej reakciu. Podstate pocuva a hlavne vtedy ked sa robi vsetko co chce, ked sa hrame ako chce, atd....co pri rezime rano varit, a v presny cas ist vonku, a pri dodrziavani rezimu spanku, a kupania a vsetkeho...jednoducho to nejde, a ani by to nebolo dobre, musi sa naucit pocuvat, akceptovat a prisposobovat. No ale jedna vec co sa ma a druha vec ako potom zvladnut tie napate situacie, ked sa dieta vala po zemi, lebo sa teraz obliekat nechce, a vsetkko mozne...Prisla som na to - ze ked som kricala, vynimocne po zadku - sposobilo este vacsi amok. Takze uz len prist na taktiku ktora by zabrala - niekedy sa to podari, niekedy nie, niekedy puknu nervy. A co uplne neznasa, ked jej chcem pomoct pri obliekani, alebo chodeni na zachod..niekedy sa oblecie opacne, niekedy obleje zachod - ked vylieva nocnik, niekedy splachne aj dvakrat...no co uz...neriesim. Snazim sa jej nechavat samostatnost, nie vsetko jej dat pod nos...A ako pise Opica - tiez to niekedy vyvola efekt samonasieraci...ale taketo vystupy si totalne nevsimam, alebo ked nieco zakazem - nedam....nevsimam si tie preafektovane reakcie...iba jej poviem, ze na mna to neplati a hotovo. Niekedy sa mozno oplati si to az tak nevsimat, neriesit to az do spiku, nedavat hned milion kazni tomu dietatu....Niekedy ked ma totalne vytoci a ja spustim prednasku , ci uvedomim ze to male dieta pozera na mna ako na sialenu vynervovanu matku a ono pritom chcelo len co ja viem...co a sibnuta sa citim ja 🙂. Ale samozrejme ked treba pridvrdit tak treba...Deti su neskutocne precizne vo vydobijani si svojho...Tolko o mojej vychove, a ako bude dalej - tak sa ukaze. V aguste cakam druhe babo - takze cirkus bude dvojnasobny🙂.

Povahu dietata formuje jeho socialne okolie - tj rodicia, rodina. Geneticke predispozicie co sa charakterovych vlastnosti tyka nie su mozno zanedbatelne, ale nema absolutne ziaden pragmaticky vyznam sa na to vyhovarat. Na to, aky ma/bude mat/ dieta vztah k inym ludom, sa podiela mozno uz aj jeho prenatalne prezivanie, porod (=prvy stres), prve minuty po porode, to, do akej miery mu bolo na jeho signaly (plac) odpovedane v prvych mesiacoch, aka dlha bola odpoved na jeho signaly, ci bola adekvatne uspokojujuca. Neskor sa jeho vnutorne prezivanie nabaluje o rad stereotypnych cinnosti (ritualy), ktore ho uistuju v tom, co bude nasledovat, uci sa lepsie zvladat frustraciu z kratkodobej absencie matky. Uci sa , "kopiruje" spravanie rodicov, kazdy jeden externy podnet (= spravanie sa okolia) moze a nemusi sa hlboko zaryt do jeho (ne)vedomia. To, do akej miery ho potencialny stres moze traumatizovat a vybuduje si voci tomu nejaku obrannu reakciu, je dosledkom sily jeho ega ak to takto laicky mozem nazvat, proste to akym sposobom sa jeho identita vytvara(la). Niekedy sa staci pozriet na to ako sa sprava otec v stresujucej situacii, jablko daleko od stromu nepada. Tieto veci vsak v rodinach castokrat zostavaju podcenovane, nevypovedane, zije sa s tym, ze dieta ma svoju vlastnu povahu a takisto je v oblube zvalovat jeho (neadekvatne?) spravanie na vseobecne vyvojove krivky (=vzdor). To, co niekto nazyva vzdor, moze v skutocnosti znamenat len presadzovanie si a uvedomovanie si svojej vlastnej identity, narcisizmus (primarny ci sekundarny) v plnom rozkvete. Bezny rodic vsak k takymto informaciam nema, co je uplne legitimne a tym padom sa uspokoji s definiciou vzdoru. Na tom nie je nic zle, dolezite je poznat svoj hodnotovy rebricek a podla neho stavat na svojej vychove a podla moznosti sa neuspokojovat s danym stavom a pracovat na sebe, pozorovat svoje reakcie, ako aj reakcie dietata, urcit si limity, atd. Na zaver, definitivne ano na otazku ohladom vplyvu vychovy na intenzitu vzdoru. (Vychova je vlastne vsetko co robime odkedy sa nam dieta narodi, kedze sme jeho jedinym okolim/environement/ a vdaka nemu sa formuje jeho vnutorne prezivanie)

ja som sice "len" opatrovatelka, ale nakolko sa staram full time o jedneho chlapceka, tak som zodpovedna aj za jeho vychovu samozrejme...jeho rodicia mi doveruju a tak si nemozem robit co chcem a ako chcem, len aby bol pokoj a klud od dietata, ale musim z neho vychovat cloviecika, s ktorym budu jeho rodicia spokojni...maly je uplne zlaticko, poslucha na slovicko, ale obcas ho vie chytit taky rapel (a to ma len 1,5 roka, ale take divadlo, co vie on spravit, som este pri ziadnom nezazila), ze minule na mna zazerala cela autobusova zastavka (najma panie dochodkyne), ze si neviem spravit poriadok s dietatom...on vie vtedy kricat, revat, kopat, sliny mu tecu od zurivosti, obcas sa nemozem ani priblizit k nemu...ja kricat rozhodne nebudem, to nema ziaden ucinok, dieta to len zbytocne vyplasi...ja si pokracujem dalej v cinnosti, co potrebujem spravit, prihovaram sa mu nadalej rovnakym tonom hlasu, maximalne flegmatickym...alebo ho ignorujem uplne a jeho to casom bez venovania mojej prilisnej pozornosti prejde...obcas dostane slabu po zadku, co tiez zabere (a ako vravi czechzuzanaba, tiez nejde o ziadnu bitku) alebo strcime rucicky pod tecucu vodu a chvilu ich macame (vcelku ukludnujuce)...a ak ide len o nejaky bezny zakaz (nestrkat ruky do zasuvky, nevyberat sklenenu dozu z linky, netrieskat do vitriny, ...), tak castokrat staci moj skaredy pohlad bez jedineho slova (alebo obligatne "no, no, no") a on uz vie, kolka bije 😉 ale musi to byt razne, ziaden skryty usmev, lebo inak to berie ako srandu a just to spravi znova, sak zabava...

Nám sa pri troch deťoch osvedčilo zaviesť dva druhy príkazov: prvé sa poslúchajú bez debaty, lebo ide o zdravie, resp. o život- "nechoď na cestu"... a pri tých som nekompromisná, deti už z tónu hlasu poznajú, že teraz musia poslúchnuť. Druhé sú o dohovore- tam sa snažím vysvetliť im, prečo by bolo fajn robiť veci tak, ako im navrhujem a počúvam, prečo oni protestujú. Aj dvojročné dieťa má svoj názor a niekedy veľmi obohacujúci 😉 . No a najviac sa mi osvedčila teraz už veľmi obľúbená formulka : Nechci to odo mňa, lebo Ti to dovolím... To vtedy, keď trvajú na nejakej totálnej hlúposti. Inšpirovala ma kniha Koncept kontinua, kde hovorili o prirodzenej zodpovednosti dieťaťa. Prečo by sa mali správať rozumne a zodpovedne, keď potom príde rodič a aj tak im nadiktuje, ako sa majú chovať? Naši vedia, prečo ich riešenie nie je správne, ale keď si to potrebujú overiť na vlastnej koži, môžu... Tak bol syn raz v zime von v plátenkách- asi 3 minúty- a viac sa nebolo nutné na danú tému baviť... Nevravím, že by som im dovolila robiť niečo, čo ich môže reálne ohroziť- na to máme prvú kategóriu príkazov a zákazov, len dostanú šancu zistiť, kam by ich riešenie viedlo. No najčastejšie to končí tak, že to nepotrebujú. Teraz sa už len zasmejú a uznajú, že to " dospelácke" riešenie je ozaj lepšie. A etše sa snažím vžiť do ich pocitov a akceptovať ich. Majú právo byť sklamané aj nahnevané, keď sú veci inak, ako by chceli. To sme všetci. Dôležité je naučiť ich aj to, ako si s tým poradiť. Tak sa na chvíľu zatvoria do svojej izby, tam si frflú, resp. zúria, ale pokiaľ je to v rámci bezpečnosti, tak ich nechám. A potom sa snažíme spolu vymyslieť niečo, čo ich zase pozitívne naladí. 🙂

prejavy vzdoru zavisia predovsetkym od temperamentu dietata. Kedysi ako bezdetna som sa mylne domnievala, ze taketo prejavy dietata suvisia s nedostatocnou vychovou, ale menim nazor, nie je to tak. Aj odbornici potvrdzuju, ze je to prirodzene stadium vyvoja a prejde si tym takmer kazde dieta. V zavislosti od toho temperamentu, osobnosti, od potreby presadzovat sa a pod. Od nas asi najviac zavisi ci v istych chvilach dieta v neadekvatnom prejave podporime alebo nie. Ak si zvykne, ze akonahle sa svacne o zem rodicia zacnu lietat a ofukovat ho, tak si to dietatko pekne zrata a da do kopy. Nebila by som dieta za tieto prejavy, ale ani nevenovala jeho "cviceniam" extra pozornost.