Kedy vašim deťom skončil vzdor a boli z nich miláčikovia?
Och, och....už 2 roky, slovom dva, bojujeme so synovym vzorom, ma cez 4 roky, obdobia sa striedajú raz lepšie, raz horšie, momentálne nechodí do škôlky som s nim na prázdninách, venujem sa mu, žiadne tablety a tak, sme vela von, no chytí ho vzdor pre nič za nič, zle kopne loptu, zle otvorí jogurt, zle ho hojdam nie tak rýchlo ako chce, zle odhryzne z rožka, zoberie si zlu farbičku....za všetko krici-si zla, ja nie som zlý....pritom mu nikdy nehovorím ze je zlý, na To si dávam bacha aby som mu nevstepila tento názor o sebe, no vzdoruje za VŠETKO, a žiaľ občas ma buchne *takisto muza*....pritom my s mm sme harmonický pár nevadime sa,žiadne drogy rock&roll...nedovolíme mu vsetko, s rozumnom, no ja neviem prečo je taky ako chodiaci pubertak, trestne dvermi a ide do izby ako cakaka som to keď bude mar 14, nie 4.....
Mojej kamosky syn ma 5 rokov a pokracuje to, lepsie dni sa striedaju s horsimi. Vraj je to povaha...
U kazdeho dietata je to ine. Skus si to nevsimat, nijako na to nereaguj, niektore deti takto vzbudzuju pozornost. Ale neexistuje, aby buchol teba, alebo muza, tam treba tvrdy trest ( samozrejme nie fyzicky, to vsetko len zhorsi). V styroch rokoch uz velmi dobre vie, co ano a co nie, len este nedokaze zvladat emocie
Ja som zástancom respektujucej vychovy, žiadne bitky ideálne ani krik a zvyšovanie hlasu…
Ale na respektujucu výchovu sa nepozerám ako na jednostrannú záležitosť. Rešpekt musí byt na oboch stranách a myslím si že rešpekt najlepšie dosiahneš rešpektom. Myslím si že musíš respektivat syna ale hlavne!!! musíš respektivat samu seba- lebo tým ho učíš ako sa mamka rešpektuje. Najskôr sa rešpektuješ ty, potom ta rešpektuje on.
A veru sa mi zda, že ty vo vzťahu so synom rešpekt voči sebe nemáš. Neho rešpektuješ, to je jasne ale zabúdaš na seba.
Robíš dobre že mu nevravís ze je zlý ale prečo si ty necháš hovoriť ze si ty zla? Čo si to vôbec dovoluje? Ty skaces okolo neho ze by bol stastny a on ti bude nadávať? Tak toto by bolo u mna prrr.- “vieš čo zlatíčko? Ja ta ľúbim, chcem aby si bol stastny, ale aj ja chcem byt šťastná. Snažím sa aby si sa mal dobre, ale aj ja sa chcem mat dobre. Keď mi vravis ze som zla boli ma to a hlavne to nie je pravda. Snažím sa a ty mi svojimi slovami ublizujes. Pretože som teraz smutná, potrebujem čas sama pre seba, potrebujem spravit niečo čo mám rada. Si dosť veľký chlapec, chod sa zahrať a nechaj mi priestor pre samu seba” a dovi dopo nechala by som ho nech sa zabaví sám a ja by som si vyložila nohy a čítala knihu, vypila si kávu. Keď si vyplní čas tým ze sa hodi o zem tak nech sa paci, hádž sa o zem, kric, ja mám teraz chvíľu pre seba.
Bit, tak to by som sa vôbec nenechala, okamžite by som od neho odišla keby ma buchol, žiadne otázky “prečo ma bijes?” a sprostosti, jednoducho “toto sa nerobí, ja sa bit nenechám, nebudeš bit mna ani nikoho iného” a dovi, fyzicky od neho odísť do inej izby, dať mu najavo že takto moju pozornosť a ani to, o čo mu ide, neziska.
Farbičky sa nehadzu, keď ich hádžes dáme ich prec a vrátim ti ich keď budeš pokojný a budeš vedieť s nimi zaobchádzať.
Treba ho učiť o emociach, o tom čo sa s ním deje a ako tie emocie spracovať a lepšie prejaviť. A hlavne mu treba ukázať ako sa rešpektuje maminka a nie ako sa z obetavej maminky robí odpadkový kôš.
Cca v 4-5 rokoch to bolo najhoršie. V škôlke, kde chodila rada, anjel. Prišli sme domov a otočka o 180C. Nervy, krik, vresk pomaly na dennom poriadku. Čudujem sa že som neosedivela pri nej. Už ako predškolácka bola v pohode 😅🍾
Nikdy😆🤭U nas priamo umerne prechadza vzdor cez predpubertu do puberty tusim🤣🤣
skusit filialnu terapiu hrou ak na to mate peniaze,? myslim ze by ti to mohlo teda vam pomoct
Ja som nastavena tak, ze chvalabohu ma vzdor, lebo viem ze sa spravne vyvija, viem ze je nutne tym prejst aby sa z neho stala osobnost. Proste pre zdravy vyvin to musi byt. Takze ja si len v duchu pohromzim, ponadavam, pogulam ocami, predycham a sem tam aj nie a vypenim a ideme s usmevom dalej. Ucim sa stale reagovat na urcite situacie, snazim sa predvidat, byt krok pred nim a nejak to ukocirovat. Niekedy to ide lahsie niekedy tazsie. Ale ja to naozaj beriem ako obdobie a sucast zdraveho vyvinu osobnosti 😁 Preto je stale moj milacik. A praveze to obdobie 2-4r. Je jedno z najkrajsich, kedy si uvedomujem tu krasu detskej dusicky. Potom uz prichadzaju zas ine fazy, ine problemy ( mam aj skolakov) takze to uz bude zas o inom. Takze vydrzat a pozitivne sa naladit a stale v nom vidiet krasneho cloviecika, ktory mozno ani nevie ako inak reagovat, nevie este vsetko vyjadrit co vlastne preziva, nevie vsetko spracovat, nevie si sam so sebou a s tym zecsa mu nedari nieco poradit . Uci sa to a postupne sa to nauci. Tak len trpezlivost a pokoj. 😉
@gleep1 no neviem... . Ta priama reč smerovana dieťaťu - ja som to nevládala dočítať. S istotou viem, že to dieťa to "nedopocuva". Krátko, vecne treba.
Učí sa spracovávať emócie. Ak to trvá dva roky, podľa mňa s ním ZLE komunikujete a neviete.
On nie je malý dospelý, on je dieťa. Nepomôže naňho krik, výčitky ani bitka. Len sa ti to vráti v podobe správania. Nepíšeš ako reaguje s, to je totiž veeeeelmi podstatne.
@larazivago fakt? Moja 2 ročná zvládne počúvať o tom čo si myslím o jej správaní sa a aké emocie to vo mne vyvolalo a aké následky to bude mat. Možno preto že to nezvládas ty tak to nezvláda ani tvoje dieťa? Čo nevies- nenaučíš 🙂
Nuz milacikovia su od 4-7 predtym zarevanci potom predpuberta a puberta ( 2 dievcata 17a10). Ja som nejak "vzdor"ani nepostrehla, alebo zabudla
Ja by som povedala, že miláčikovia sú pred obdobím vzdoru. Potom už len v rôzne dlhých chvíľach, prekladaných rôznymi formami prejavov vlastnej identity a svojich názorov na dianie okolo nich. A časom naberu sociálne zručnosti a zlatíčka sú len keď sa im to hodí. Rodičia pubertiak ov a teenegerov vedia o čom píšem.
@viestta suhlasim. Potom sa to ukaze ze vzdor je proste povaha.
Poznam, u nas to bolo od dvoch do 4 rokov, zmena nastala ked sa mu narodil brat a bolo to super. Odvtedy to je jeden super zodpovedny a kludny chalan a na to ze ma 14 je aj ta puberta znesitelna.