Ihrisko a iné deti
Ahojte maminy
Ako riešite nasledovné situácie??
Malý 2 roky (1 mesiac)
, sme na ihrisku prídu druhé deti môj malý ide k nim a hneď chce im všetko brať keď mu to Nedovolím tak sa hádže o zem robí hystérie a cirkusy ale fakt dosť veľké druhé deti sa ho boja nie všetky výnimky lebo on po deťoch kričí a asi sa detičky toho boja Keď sme sami je to super aj doma aj na ihrisku ale akonáhle je v kolektíve stávajú sa nám takéto veci aj dnes som odišla z ihriska lebo malý išiel k jednej maminke a dieťaťu A chcel im brať hračky a maminka zazerala Tak som sa radšej zdvihla a odišla predpokladám nie som jediná tak by som si rada chcela zobrať radu od vás ako riešite nasledovné situácie lebo pre mňa Iné riešenie ako odísť vtedy z toho ihriska niet
Urcite neprestante chodit na hriste a mezi deti. I takove chovani je (bohuzel pro nas) vyvojove normalni. Nosite si na hriste nejake svoje hracky? Zeptas se toho druheho ditete, jestli si muze pujcit syn jeho hracky a nabidnes mu svoje? To by ti mozna mohlo trochu pomoc. Jak presne reaguje? Lezi a place? Kope/ublizije ti? Pokud place, nechala bych ho do uklidneni, stala vedle neho a nabizela objeti. Pokud ti ublizije, kope, atd., tak odchod domu. Neumi jeste jinak regulovat svoje emoce, musi se to teprve naucit. Kdyz se to stane synovi (zachvat kvuli necemu) vzdycky stojim vedle neho a opakuju si “Jsem svedek, ne obet. Nedela mi to schvalne.” a dycham u toho a je to pekelne tezke. Drzim pesti ❤️
Ked vidim, ze moj maly nieco chce, tak idem s nim, pozdravim deticky a spytam sa ci by si moj mohol pozicat tu hracku, ze ju vratime, pripadne ponuknem na vymenu nasu hracku a bud pozicaju alebo nie a to treba rspektovat, rovnako moj moze ale nemusi pozicat. Nuz tie emocie sa musi naucit prezit, tak len vydrz, vysvetluj mu, preco teraz nemoze ale ze sa skusite o chvilu znovu spytat alebo pohladate inu hracku.,..kominikacia. Ty nosis na ihro aj vlastne hracky?
Riešim to rovnako ako mamičky písali hore. Náš (22m) tiež by chcel od kažého hračku ale svoju nechce požičiať. Tak ho nechávam konfrontovať s takýmito situáciami. Vezmeme si na ihrisko vlastné autíčko a samozrejme že deti to odneho chcú ale on sa zlostí a nechce požičiať, snažím sa mu vysvetliť že keď on nechce požičiať tak ani detičky mu nemusia požičiať svoju. Nenutim ho sby svoju hračku požičial, nehovorilm mu že je zly chlapec že sa nechce podeliť, keď nechce pozičiať nemusí ale vysvetľujem mu že tak isto ani jemu nemusia požičiať. Chápe to a zaleží od nálady, niekedy požičia niekedy nie. Nechávam to naňom. Nám to takto dobre funguje. Ale hlavne je chldiť na ihrisko a konfrontovať sa s takýmito situáciami.
Nos aj ty hracky a nevytahuj ich. V pripade ze tvoje ide brat inemu tak ponukni tomu dietatu ze aha tu mas nase mozes si pozicat, chces? Ja som to tak robila na dovolenke a vsetky deti spokojne. A ja tiez. 😊
Vzdy, ked to zacne robit, sup prec z ihriska. Pochopi to. Nie hned, ale pochopi.
Pozeraj sa na to z toho pohľadu, že čo ho chceš naučiť do budúcna. Ako to robíme my dospeli? Ako je to správne? V spoločnosti fungujú určite pravidla. Tieto treba dietatu primerane veku interpretovať. Ísť mu príkladom. Pokial ich nedodrží, vyvodzovať prirodzene dôsledky.
Aj moje dieťa bralo, berie hračky. Niekedy je to horšie, inokedy lepšie. A určite je takých deti vela, nerobia to všetky, lebo závisí na veku a na povahe.
Ak chce moja nejakú hračku, ukážem jej, že ju môže mat. Že si ju môže požičať, treba sa dotyčného opýtať. Keď nevedela ešte hovoriť, opýtala som sa za ňu. Teraz to robí sama. Ak neurobí, hračku vraciame vždy (niekedy sama, inokedy vezmeme). V tomto nerobím výnimky, som zásadová. Raz nič nepomáhalo.. upozornila som ju, že odídeme preč z ihriska, pomohla jej, aby sa zachovala správne, nepomohlo, odišli sme. Plakala, upokojila sa, poučila.
Zároveň treba akceptovať, ci jej niekto hračku pozícia alebo nie. Musí sa s tým vyrovnát po svojom. Ma právo na emócie, hnevať sa, plakať, byt smutná. Nemá právo druhého bit, kopať, hrýzť.. Vtedy by som tomu zabránila fyzicky, chytila ruku, odviedla dieťa preč. Inak jej prežívanie nehodnotim, nekritizujem, ani nezlahcujem, nelutujem ju a neodvraciam pozornosť (aspoň nie prvých 5 min). Ponúknem objatie, vezmem na ruky.
To, čo platí pre ňu, platí i opačne. Ona rozhoduje o tom, či chce niečo požičať alebo nie, hrať sa s niekym inym,.. Rešpektujem to. Neprehovaram, občas jemne naznačím nejaké možnosti.
Veľakrát sa k týmto situáciám vraciame, rozprávame sa o nich. Čo sa stalo, prečo, ako reagovala ona, čo urobilo iné dieťa a pod.. Opakujeme si pravidla pred návštevou ihriska, nejakej kamarátky, ak bol naposledy problém, alebo cítim takú potrebu.
Dôležité je mat ujasnenu predstavu a tieto jednoduché zásady, ktoré platia na 98% (áno, niekedy je dobre byt flexibilný, dieťa je unavene, hladné, vtedy nepomôže nič, alebo je iné dieťa agresívne, vtedy je rozumnejšie ustúpiť a nenechať sa ním biť).
Vzdy ked sa takto chova, prist, povedat,ze takto sa k inym detom nespravame,lebo potom musime ist prec z ihriska a vziat ho prec. Ked to urobis pokazde,tak sa mu to postupne spoji - robim zle - odchadzame.