Ako reagovať, keď dieťa spadne a plače?
Ahojte mamičky. Mám 10 mesačného chlapčeka, ktorý začína chodiť okolo nábytku. Je veľmi aktívny, nič iné nechce robiť a teda aj veľa padá. Moja reakcia keď spadne je taká, že čakám ako zareaguje on. Keď nezačne plakať, nechám ho tak. Ale keď začne plakať, dvihnem ho a utešim. A to aj v prípadoch ked vidím, že sa skôr zľakol ako že ho to boli. Bolo mi vytknute na rodinnej oslave, že to robím zle. Ako reagujete vy?
Dobre robíš, nenechaj sa zdeptat starými mamami
Presne tak isto.... akože kde je problém? Nie je,tak vymyslia,či čo?
Dobre robíš. Ja dokonca ani moc slovne neutešujem, len objímam a hladkám a poľutujem. Po chvíľke sa sami trepú preč, zas sa hrať 😄. A to mám už veľké baby aj chalana, ale všetkým trom to dobre spraví ❤️.
Ja som mojho staršieho vždy veľmi ľutovala a nebolo to asi moc dobre lebo je taká babovka teraz 😅ma 9... takze malu až tak neriešim až keď sa teda nestane naozaj niečo vážnejšie ale keď len capne už sa len postaví a ide ďalej🤷🏽♀️Keď je väčšie bobo pufukam pomojkam čiže podľa potreby😅
No ale minule bola taká staršia pani so svojou vnučkou asi ročnou na ihrisku a ta spadla celkom škaredo a ona na nu že: však som ti hovorila aby si tam nechodila teraz nerev, opras si ruky a ideme 🤨😅🤦♀️Studený odchov😬
podla mna to robis dobre. Si tam pre neho, ked spadne a zacne plakat, to je najdolezitejsie. Netreba ho "lutovat", dramatizovat to ani nic podobne, len tam byt, ked treba, tak objat, "pofukat" . Ked spadne a caka, co ty, tiez by som cakala na reakciu, alebo sucho skonstatovala, "spadol si", bez nejakej dramatizujucej emocie, proste len opisem stav..
Normalnou empatiou. Ked sa manzel alebo kamaratka buchnu o roh skrinky,tiez ich nezhadzujem recami,ze ved to nic nebolo. Tak aj malej vzdy pomenujem,co sa stalo bez zbytocneho teatra - au,buchla si sa kolenom do skrinky. To muselo boliet. To je neprijemne. Mam ti to pofukat alebo si v pohode? Ked place,automaticky ju utesim,pohladim,pofukam,ale ziadne lamentovacky typu ojojooj,moje male chudiatkooo
@domireb všetko je problém pre nich 😄.
Keď plače alebo sa zľakne, postiskaj, utes ho a ubezpeč ho,že vieš, že ho to boli a si tu pre neho. Drž ho v náručí,kým sa neupokojí. Nech vie,že si tu pre neho a naplnis všetky jeho potreby.
Tak radia aj psychológovia. Nie zlahcovat to alebo zahovarat.
Ty presne vieš ako máš reagovať. Ci len skonštatovať, že spadol, či to obrátiť na srandu alebo pofukat, objať, poľutovať. Na to nie je pravidlo. Riad sa inštinktom. Rozmaznané deti sú výsledkom iných reakcií ako poľutovanie keď sa niečo stane. A hovoriť, kým krv netečie, nič sa nedeje, tiež nie je správne. Pre dieťa je mamina náruč istota a liek na väčšinu boliestok.
Moj dvojrocak momentalne place, ked spadne, necha si pofukat miesto, Kam spadol a obvykle ukazuje aj dalsie miesta, kde.mam.fukat😁 sa s muzom smejeme, ze bodaj by my to dlho vydrzalo, taketo lahke liecenie.
Ja robím rovnako. Väčšinou spadne, postaví sa, oprasi a ide ďalej. Ale občas sa fakt tak zdžube, že začne plakať a vtedy keď mu niekto povie "ale veď si veľký chlap a tí neplačú, a nič to nie je" a podobne skvosty, tak som veľmi zlá na tých ľudí. Neznášam vetu "chlapi neplačú" normálne som alergická na to 😡
Robíš to super, budujes si s dieťaťom dôveru. Bude vedieť, že môže hoci kedy prísť za tebou a vyplakať sa. Rob podľa seba, iných nepocuvaj.
ja na ruky beriem malokedy, ale vzdy pridem a mojkam, ked sa zacne tulit, vezmem do narucia, niekedy uteka prec. nechmatam ju pri kazdom buchnuti, mama ju minule tak zdrapla chuderku, ze sa rozrevala este viac jak sa zlakla toho prevysenia 😅 niekedy mala robi zbytocnu dramu, to sa snazim ju tiez zaujat niecim inym, ale ked sa niekedy ozaj treskne a su to revy velke, tak to moze skoncit aj na rukach, ale iba ked sama chce a vyziada si.
Mojich som naučila že keď spadnú sa na tom zasmejeme spočiatku občas plakali potom prestali a vermi teraz každý pád berú s úsmevom pokiaľ samozrejme krv netečie alebo to veľmi bolí vtedy pofúkam s ide sa ďalej vermi budú potom menej placlivy a budú sa z toho aj oni smiať a vermi aj ja keď spadne tak sa zasmejú aj oni
Reagujem normalne tak isto ako keby spadol napr manzel. Pridem k nemu spytam sa ci je v poriadku ci nema bibko😅ak zacne plakat tak pomojkam pofukame a ide sa dalej. Neviem ako inak by som mala reagovat.
Vsak podla seba reaguj
Razim teóriu, že mama vie vždy najlepšie, čo ktorý plac znamena. Ale tiež netreba robiť hneď pri každom páde “ovácie”. Odmalička u nás fungujeme takto - keď spadli, snažila som sa zachovať klud a pockat prvé sekundy na reakciu. Keď som videla, že nic, hrajú sa ďalej, zdvihli sa a pokračovali, neriešila som. Ak plakali, potulila som, povzbudila. Deti mam teraz už veľké, ale doteraz to tak funguje. A áno, tiež sa stretávam s tým, že nemozem “take babovky” vychovávať. Ale ja to vnímam cez seba, keď som bola decko a ublížila som si, rodičia to nemysleli zle, ale proste to vzali “smiechom”. Mne stacilo pritom len objatie. Takze vždy sa spytam, ci sú v poriadku. Podľa reakcie vidím a viem to uz aj rozoznať. Starsi syn je taký, že aj keď si ublíži, je hrdina, ale mladsi ziape na celé sídlisko, aj keď sa poskriabe 🙈 a sleduje sa poldna, lieci si to leukoplastom 😁 Ale v konečnom dôsledku stačí obom uistit sa, že som tu, potulkám a ideme ďalej. Deti sú malé len raz, kedy tu budeme pre ne, ak nie keď si ublížia. Ale zas netreba z každého pádu robiť prípad pre nemocnicu.
reagovala som presne rovnako - ked spadol, udrel sa a zacal plakat, tak som ho zobrala na ruky a pomojkala, ked spadol a cakal na moju reakciu, tak som sa bud snazila odviest pozornost alebo to obcas zlahcila, ze sa nic nestalo a ked nezareagoval, postavil sa a lozil dalej, tak som tiez nereagovala
ono netreba to vzdy ignorovat, aby si nemyslel, ze ignorujes jeho potreby a ze ho to boli a treba ho pomojkat ale zasa ani skakat zo stolicky a hikat a prehanat to - aspon tak sa k tomu staviame my, teda skor ja, lebo manzel kazdy pad tazko znasa 😁
a ako presne ti rodina radi, aby si to robila? by ma zaujimalo